Bolo tridsaťpäť minút po polnoci, temná, zamračená noc na konci novembra 1940. John Cunningham práve zostrelil nemecký bombardér nad Anglickom a tým spôsobil, že stovky miliónov ľudí po celom svete od tej chvíle až dodnes chrumú mrkvu, aby lepšie videli. Píše portál Idnes.cz
Ak si ju ako dieťa jedol aj ty, s tým vedomím, že po nej budeš mať lepší zrak, potom si naletel na jednu z najúspešnejších klamných operácií druhej svetovej vojny.
Tento zostrel je zaznamenaný v análoch britského letectva ako zlomový okamih, takže napríklad vieme, že pilotom nemeckého bombardéra letiaceho na Birmingham bol Kaspar Sondermeister a že aj keď sa lietadlo zrútilo na zem a vybuchlo, dvaja členovia posádky prežili.
Rovnako ako legenda o mrkve, ktorá mala toto víťazstvo zabezpečiť.
Cunninghamov zostrel bol prvým víťazstvom, ktoré dosiahol britský nočný stíhač s úplne novou technológiou na palube. Mal tam malý zachytávací radar.
Dovtedy lietali piloti ako on viac-menej naslepo a dúfali, že v temných nociach prezradí nemecké bombardéry záblesk plameňov z výfukov. Teraz však mali radar, takže aj v čierno-čiernej noci mali „oči“. A velenie kráľovského letectva malo obavy: ako to utajiť pred Nemcami.
A tak postupne vymysleli mrkvu ako prefíkaný trik, pretože najlepšia lož je vždy jednoduchá lož.
Medzitým sa z Cunninghama stalo letecké eso, pretože zostrelil ďalších Nemcov, ktorých videl, zatiaľ čo oni jeho nie. Už v januári si vyslúžil Letecký záslužný kríž.
Bolo to vraj tým, že jedol mrkvu. Veľa mrkvy. Tak znelo oficiálne vysvetlenie, ktoré malo zakryť existenciu radaru. Bolo to také jednoduché. A okolo toho sa spustila veľkolepá kampaň.
Cunninghama si „požičala“ vojnová propaganda, odborníci na klamné operácie mu vymysleli „spontánnu“ prezývku Cat’s Eyes – Mačacie oči.
Stal sa z neho ukážkový príklad osvieteného ťahu RAF, ktorá „kŕmi“ svojich nočných pilotov mrkvou, pretože dáva na rady vedy. A piloti potom v tme vidia ako mačky. Cunningham o tom rozprával v rádiu, v novinách aj na besedách.
Ale to stále nebolo všetko. Briti boli v týchto veciach majstri sveta, a tak spustili veľkú mrkvovú kampaň aj na domácom fronte. Rafinovane predstierali, že im ide len o zlepšenie zraku Britov.
Jedzte mrkvu, uvidíte aj v tme
S tou mrkvou a „mačacím“ zrakom nočných pilotov to na prvý pohľad dávalo neotrasiteľnú logiku. Jedenie mrkvy môže človeku skutočne pomôcť lepšie vidieť v tme. Obsahuje totiž betakarotén, z ktorého sa v pečeni tvorí vitamín A. Ten nám pomáha dobre vidieť pri slabom osvetlení, pretože je dôležitou zložkou zrakového pigmentu rodopsínu – laicky povedané, vďaka nemu sú oči citlivejšie na slabé svetlo.
Funguje to tak, že ak ho máš nedostatok, zle vidíš za šera či v tme – trpíš šerosleposťou. To sa napraví doplnením vitamínu. A keďže Briti vedeli, že v dobrej lži musí byť aj kus pravdy, aby bola uveriteľná, túto logiku jednoducho otočili. Tvárili sa teda, že čím viac vitamínu A máš, tým lepšie vidítš – až vidíš ako mačka. Alebo ako pilot Cunningham. Znelo to dôveryhodne.
A tak sa zrazu všade objavili novinové články, reklamy a farebné plagáty propagujúce mrkvu. Z nich vyskakovala veselá trojica postavičiek dodaná štúdiom Walta Disneyho: doktor Mrkva, Mrkvák Jurko a Klára Mrkvová. Doktor Mrkva s okuliarmi mal pri sebe neustále kufrík plný vitamínu A.
Na iných plagátoch bol vojak s prilbou, ktorý sa v noci plazil územím nikoho, a pod ním nápis nabádal všetkých ako on, aby jedli mrkvu – pretože tá rozhoduje medzi životom a smrťou.
Alebo žena s dieťaťom prechádzajúca cez cestu počas nočného zatemnenia pred autom, ktoré malo podľa predpisov reflektory prelepené, ponechávajúc len úzke štrbiny, takže vodič nič nevidel – a nebolo ho vidno ani cez dym zo smogu či požiarov. Pod tým bol nápis: Mrkva vás udržiava zdravých a pomáha vám vidieť počas zatemnenia.
A krajina to prijala. Poslúchla rady ministra výživy, ktorý – ako 16. augusta 1942 písal korešpondent denníka The New York Times z Londýna – „Britom odnaučil kapustu a ružičkový kel a namiesto toho im podsunul mrkvu – a hovorí o nej, akoby obsahovala toľko vitamínu A, že by s ňou videli aj krtkovia v uhoľnej bani“.
A tak disciplinovaní Briti sadili mrkvu, kde sa len dalo. Výsledkom bola nadprodukcia sto tisíc ton mrkvy ročne. Čo by poddaní Jeho Veličenstva neurobili pre víťazstvo.
Je totiž celkom možné, že celá kampaň okolo mrkvy bola napokon zacielená viac na Britov než na Luftwaffe. Tá si musela čoskoro domyslieť, že nočných stíhačov nevedie mrkva, ale niečo omnoho silnejšie. Lietanie nad Britskými ostrovmi bolo pre bombardéry čoraz nebezpečnejšie. Napríklad John „Mačacie oči“ Cunningham mal na konte celkovo dvadsať zostrelov. Okrem toho Nemci už dávno vedeli, že radar sa dá zmenšiť a nainštalovať do lietadiel – sami na tom pracovali tiež.
A tak bola kampaň „sádzajte mrkvu, pomôžete tým vyhrať vojnu“ očividne mienená aj ako povzbudenie britského ducha: áno, bombardujú naše mestá, ale my sme už vyhrali tým, že jeme obyčajnú mrkvu.
Popri tom sa s mrkvou zviezla aj snaha presvedčiť Britov, aby si zakladali záhradky – hoci aj na balkóne či v kvetináčoch. Na začiatku vojny totiž krajina dovážala viac než polovicu svojich potravín, teraz sa musela uskromniť, aby na lodiach zostalo miesto pre výzbroj, suroviny na vojenskú výrobu a benzín. Takže bolo nutné žiť čo najviac z toho, čo dali ostrovy.
A to sa podarilo – v roku 1943 tam bolo milión zeleninových záhradiek. Spolu so zemiakmi v nich viedla mrkva. Keďže cukru bolo málo, mala mrkva Británii osladiť vojnové časy. A tak ministerstvo výživy vymýšľalo a noviny uverejňovali nové recepty na mrkvové jedlá a koláče, sušienky, pudingy, polievky – dokonca aj mrkvové džemy.
V noci sú niektoré kravy biele
Mrkva sa nehodila len na bojisko. Keď v tme dokážu vidieť piloti tam hore, budú s ňou lepšie vidieť aj chodci v temných uliciach.
Británia zhasla 1. septembra 1939 a znova sa rozžiarila až 23. apríla 1945. Dnes sa to možno nezdá, ale život v zatemnení bol otravný a nepríjemný. A tiež nebezpečný – hoci v porovnaní s bombami a neskôr raketami V-1 a V-2 to bolo nič.
Napriek tomu: len v septembri 1939 zahynulo pri dopravných nehodách 1 130 ľudí, čo je viac než dvojnásobok oproti rovnakému mesiacu rok predtým. Do januára 1942 utrpel kvôli zatemneniu nejaké zranenie každý piaty Brit. Zrážky medzi chodcami boli bežné, ľudia kráčajúci potme narážali do stĺpov, padali do kráterov a zakopávali o trosky.
Samozrejme, pomáhalo aj natierať obrubníky a krajnice na bielo a viesť po stenách domov biele pruhy ako navádzacie čiary.
Jeden vodič z Lancasteru natrel na bielo dokonca celé svoje auto a farmár z Essexu namaľoval biele pruhy aj na svoj dobytok, aby do neho nikto nenarazil.
Ľudia so sebou automaticky nosili baterky, ktoré však museli byť obalené aspoň dvoma vrstvami papiera – najlepšie modrého. Kto svietil príliš silno, najmä ak sa nachádzal v blízkosti náletu, riskoval, že ho okoloidúci zbili.
Každá nočná cesta bola dobrodružstvom a úrady radili, aby ľudia nosili v ruke roztiahnutú bielu vreckovku alebo noviny. Odporúčalo sa robiť hluk pri chôdzi a duptať, dávať pozor na obrubníky, stĺpy verejného osvetlenia a schody vedúce do ulice. Praktickou módou boli gombíky na kabáte či saku natreté fosforeskujúcou farbou. Znalci odporúčali chodiť so zapáleným cigárom v ústach – fajka bola nanič, cigareta rýchlo zhorela a cigáro v zuboch nechávalo ruky voľné na ohmatávanie múrov.
Odporúčalo sa tiež počkať, kým pôjde okolo auto – aj keď malo takmer úplne zakryté reflektory, osvetlilo aspoň kúsok cesty. Potom sa po pamäti rýchlo prešlo a čakalo sa na ďalšie auto – teda ak sa človek neponáhľal a nechcel skončiť v kráteri. V tom čase sa veľmi dobre predávali palice, často kombinované s baterkou.
A do toho všetkého prišla mrkva. Ako vzpruha morálky. Máme niečo, s čím získame navrch nielen nad Nemcami, ale zvládneme aj tmu v uliciach. Stačí sadiť mrkvu všade, piecť z nej žemle, variť polievky a statočne to zjesť.
To isté prevzali od Britov aj Američania, ktorí narukovali do armády.
Uverili tomu všetci. Celé generácie rodičov to hovorili svojim deťom. Bolo úplne samozrejmé, že ak chceme mať lepší zrak, máme jesť mrkvu.
Svojím spôsobom bola mrkva najúspešnejším a najzdravším vojnovým klamstvom – pretože prežilo až dodnes.