Ako vyzeral prijímací proces na najprestížnejšiu univerzitu sveta, prečo dala prednosť verejnej politike na Oxforde pred žurnalistikou na Columbii v New Yorku a čo by odkázala politikom, keby mala možnosť s nimi sedieť za okrúhlym stolom?
Máš 30 rokov a ideš študovať na vysokú školu. V slovenských končinách je to trochu neobvyklé, ale štúdium na Oxforde sa výrazne líši od toho na Slovensku. V čom najviac?
V prvom rade v peniazoch, ktoré univerzita má a to vôbec nemyslím v zlom, lebo ich využívajú tým správnym spôsobom. Môžu si dovoliť platiť top svetových expertov ako prednášajúcich, vytvárať dokonalé podmienky pre štúdium, výskum, venovať sa študentom na individuálnej báze, ale starať sa aj o osobnú spokojnosť študentov a študentiek, lebo majú veľké tímy ľudí. Ako hovoríš, ja mám už 30 rokov a pre magisterské štúdium som sa dlho rozhodovala práve preto, lebo som chcela, aby to dávalo čo najväčší zmysel. Takéto niečo človek nerobí „pre papier“, ale preto, lebo verím, že nič obohacujúcejšie aktuálne nemôžem zažiť.
Môže sa na Oxford dostať ktokoľvek? Ako vyzeral prijímací proces?
Na jednu stranu áno, môže sa tam dostať ktokoľvek. Pochádzam z úplne obyčajnej sídliskovej rodiny zo Žiliny. Nemám v rodine milionárov, nepoznám vplyvných ľudí a chodila som celý život iba na slovenské štátne školy. Na druhú stranu im však musíte ukázať, že v niečom vynikáte. Hovorím to len na základe mojich skúseností, no myslím si, že je dôležité mať tému, na ktorú sa človek zameriava a vie ukázať, ako veľmi je motivovaný. Zahŕňa to teda veľa dobrovoľníckej práce, proaktivity, jednoducho vecí, nad ktorými by možno väčšina ľudí mávla rukou a radšej si zapla telku. Ak im ukážete, že vy ste ten, kto sa pustí do práce a má víziu dosiahnuť veľké veci, máte určite šancu.
Teba vzali aj na Columbiu do New Yorku. Prečo si sa rozhodla napokon pre Oxford?
Z časti išlo určite o racionálne dôvody ako náklady na život, cestovné alebo možnosti brigádovať popri štúdiu, čo sa kvôli komplikovaným vízam v USA prakticky nedá. Zároveň ma určite láka aj tá tisícročná tradícia štúdia na Oxforde. Dodnes si zachovali mnoho zvykov a študentský zážitok tam tak musí byť o niečo špeciálnejší. A samozrejme, zásadným dôvodom je aj študijný odbor. Na Columbii by som študovala žurnalistiku, na Oxforde som si vybrala verejnú politiku. Tá do mojich budúcich plánov pasuje viac.
Na Slovensku pracuješ v neziskovke – si spoluzakladateľkou projektu Zmudri, projektu, ktorý sa venuje vzdelávaniu učiteľov i žiakov a študentov. Aká je atmosféra v neziskovke po posledných parlamentných voľbách?
My sme v Zmudri nastavení tak, že robíme, čo najviac môžeme. Moji kolegovia by si zrejme unavene povzdychli. Sme zavalení povinnosťami, aktivitami, od volieb sme zrealizovali vyše 150 workshopov po celom Slovensku a vyškolili stovky učiteliek. Keď sa sústredíte na svoju misiu, máte vždy čo robiť a čo zlepšovať a svoje myšlienky venujete tomu. Klamala by som však, keby som povedala, že sme neprijali nejaké preventívne opatrenia. Šetríme viac na prípadné horšie časy, dvojmo kontrolujeme, či si plníme všetky administratívne povinnosti a komunikáciu citlivých tém volíme veľmi opatrne. Za hodnotami demokracie a vzdelania si však budeme stáť vždy.
Myslím, že sa môžeme rozprávať naozaj úprimne – boli aj zmeny na vládnych stoličkách dôvodom, prečo si sa rozhodla práve teraz realizovať odchod na zahraničnú školu?
Som človek, ktorý sa dokáže práve najviac namotivovať v ťažkých časoch. Zbožňujem výzvy a dokázať, že aj zo slabej pozície sa dokážem vyškrabať k víťazstvu. Takže takto to v mojom prípade nebolo, aj keď moje plné pochopenie má každý, kto to cíti opačne a dal si pauzu. Túžba po ďalšom štúdiu vo mne zrela roky, ale ako som už spomínala, chcela som, aby to naozaj dávalo zmysel. Sama som musela trochu dozrieť k tomu, čo vlastne v živote chcem robiť a prišlo to až posledné roky.
Máš „na konte“ štúdium VŠMU, prácu vo Švajčiarsku, úspešný vzdelávací projekt, to všetko si stihla pred 30-tkou. Vidíš svoju budúcnosť na Slovensku?
Práve dva roky vo Švajčiarsku vo mne vzbudili silnú lásku k našej krajine. Znie to zvláštne, lebo vo Švajčiarsku veci fungujú, je tam nádherná príroda, slušne si zarobíte. Ale to vnútorné prázdno, individualizmus a odvrhnutie miestnymi pre mňa boli neprekonateľné. U nás som sa veľakrát stretla s ochotou a pomocou ľudí, aj keď máme možno poslednú dobu pocit, že sa tu vzájomne nenávidíme. Dlhodobo si svoj život neviem predstaviť v inej krajine, lebo mi na žiadnej nebude tak záležať. Ak však budem mať kvôli štúdiu veľké dlhy, budem musieť na nejakú dobu uprednostniť prácu v zahraničí, ktorá mi ich pomôže splatiť.
Aby som to trochu odľahčila a nepriviedla ťa k existenčnej kríze po tomto rozhovore – ty si ohľadom mladých ľudí skôr pozitívne naladená, ako negatívne. Z tvojich skúseností – akí sú naši žiaci a študenti?
Z mojej skúsenosti sú pre nich veľmi dôležité hodnoty, viac ako sebecký prospech. Sú ochotní napríklad zaplatiť dvakrát viac ťažko zarobených peňazí za mikinu, ak je vyrobená udržateľne. Záleží im na rovnosti pre všetkých, mnohí dobrovoľníčia. Ako mladí a zraniteľní si prežili veľmi náročné roky, zasiahol ich covid, hneď na to strach z vojny na Ukrajine. Sú pre mňa veľkou inšpiráciou a prajem si, aby si viac ľudí tak pevne uvedomovalo, na akých veciach záleží a neznevažovali tento ich postoj ako mladícku naivitu. Naopak, mali by sme ich čo najviac podporovať v ich snahách.
Na novinársku profesiu počúvame z tých najvyšších miest klamstvá, osočovanie a útoky. Čo pre teba znamená novinárčina?
Veľmi jednoducho – hľadanie pravdy. To vie byť na tom najťažšie, lebo prirodzene má každý z nás nejaké názory, no pred každou témou ich podľa mňa musíte hodiť za hlavu a úprimne pátrať po tom, ako veci sú. Každopádne, ja v Zmudri nerobím ani zďaleka klasickú novinárčinu. Venujeme sa tzv. vysvetľujúcej žurnalistike. Máme za cieľ jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom mladým ľuďom objasniť veci, ktoré sa aktuálne dejú. Aj pri tom si však denne musí človek dávať pozor na to, aby sa držal iba faktov a nepoužil napríklad citovo zafarbené slovo.
Ak by si si mala možnosť sadnúť za okrúhly stôl s Ľubošom Blahom, Andrejom Dankom a Pellegrinim – čo by si im povedala?
Povedala by som im to, čo každému jednému politikovi alebo vedúcej osobnosti. Prosím, snažte sa robiť veci tak, aby na vás mladí ľudia mohli byť hrdí, boli ste im vzormi a motiváciou, prečo v tejto krajine zostať a zlepšovať ju.
Čo máš momentálne na svojej práci najradšej – respektíve odpovedz na otázku – prečo to vlastne robíš? Kvôli ktorým momentom a zážitkom?
Mám šťastie, že mi moja práca priniesla aj naozaj veľké zážitky, stretnutia so svetovými lídrami, návštevy konferencií po celej Európe. Spomínam to len preto, lebo moja odpoveď bude oveľa obyčajnejšia, no nechcem znieť nevďačne, že si tieto veľké veci nevážim. Ale vieš, čo mi pri tejto otázke napadlo ako prvé? Keď nám nejaká tínedžerka alebo tínedžer napíše, že mu náš post na Instagrame alebo naše vzdelávacie video fakt pomohlo. To ma zakaždým dojme.
Vrátim sa k Oxfordu – konkrétne k financovaniu. Koľko ťa bude stáť štúdium, a ako ho chceš zaplatiť.
Školné môjho magisterského štúdia stojí 49 990 libier, to je asi 58 000 eur. Samozrejme ešte treba prirátať náklady na život, čo bude ďalších asi 20 000 eur. Je to obrovská suma, ktorú musím vyskladať z rôznych zdrojov. Cielene som si kvôli Oxfordu šetrila čo najviac sa dalo, rovnako mi svoje úspory požičajú rodičia. Uchádzam sa o všetky možné štipendiá, bolo mi udelené čiastočné štipendium priamo od Oxfordskej univerzity, čo ma veľmi potešilo. Zostáva mi teda vykryť asi 30 000 eur a preto som spustila aj crowdfundingovú kampaň cez Donio. Všetky vyzbierané financie potom prevediem na transparentný účet, ktorý bude otvorený počas celej doby môjho štúdia.
Určite si niektorí minimálne pomysleli, že veď prečo si nevezmeš pôžičku. Prečo?
To bola samozrejme jedna z prvých vecí, o ktorých som si zisťovala viac. Študentská pôžička na Slovensku existuje, dokonca ak ste sa dostali na tzv. excelentnú školu, môžete si požičať až 40 000 eur. Avšak dátum, kedy si o ňu na môj školský rok môžem požiadať najskôr, je 30. september 2024. Samozrejme, vtedy už musím sedieť v škole a dávno mať školné zaplatené. Takže kvôli tomuto termínu pôžičku využiť nemôžem.
Mati, a Sorosovi si už písala, nech pošle nejakú finančnú injekciu?
Možno aj vďaka tejto mojej situácii sa konečne ukáže, že to s tými Sorosovými injekciami až také ružové a pravdivé nie je (smiech).
Určite je skvelé študovať, vzdelávať sa, nasávať informácie a najmä budovať si sieť kontaktov. Kde sa však pracovne v budúcnosti vidíš?
Ja sa naozaj cítim najlepšie na Slovensku. Zároveň však otvorene poviem, že ak by sa mi nepodarilo vyzbierať dostatok financií na školné a skončila by som štúdium s desaťtisícovými pôžičkami, nebudem mať na výber a nejaký čas budem musieť uprednostniť vyšší plat v zahraničí. Roky sa venujem zlepšovaniu vzdelávania na Slovensku a prinášaniu rôznych inovatívnych tém aj metód do našich škôl. Uvedomujem si však, a to aj na základe rôznych štatistík a dát o zručnostiach našich žiakov, že toto je nekonečná cesta, kedy vieme meniť len individuálne žiaka po žiačke a učiteľa po učiteľke. Dosah na veľkú masu nemáme. Preto som sa aj rozhodla prihlásiť na Oxford a naučiť sa čo najviac o tom, ako priniesť systémovejšiu pozitívnu zmenu do vzdelávania. Myslím, že všetky čísla o našom školstve doslova kričia, že to potrebujeme.
Aj keď ťa (hopefully) čakajú roky v zahraničí, ty si pomerne veľký fanúšik Bratislavy. Ako vyzerá tvoj ideal deň v našom meste?
Toto je super otázka a mám na ňu toľko odpovedí! Lebo to je na Bratislave práve krásne, ako viete stráviť deň v mestských lesoch, opekať a žiť turistický život, ale viete ho prežiť celý aj v kaviarňach a bistrách ako najviac mestský človek vo vesmíre. Nebudem klamať, že bližšie mám k tej druhej možnosti, a tak by som si ráno vzala pečivo z Kruhu, prešla sa cez Račko na Námestie slobody a hore do Prezidentskej záhrady, po tej sa prešla s batchom z Triple Five a flákala sa ďalej do kníhkupectva na Obchodnej. Tam by som neodolala nejakej novej knižke a išla si ju čítať do Medickej záhrady. A večer sa stretla s kamošmi pred Starou Tržnicou s langošom v ruke. Bratislava je krásne, živé mesto plné extrémne šikovných ľudí. Je to naozaj výnimočný priestor, ktorý si všetci spolu tvoríme.
Je niečo, čo vo svojom pracovnom živote ľutuješ, alebo si myslíš, že si mohla spraviť inak?
Úprimne, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Mne napríklad nie celkom vyšiel výber prvej vysokej školy a bola som celý čas nešťastná. Ale zároveň viem, že keby ma vtedy nevzali, dodnes by som si hovorila, že by to bol určite time of my life a aká je škoda, že som tam nemohla chodiť! Takže sa takto snažím pozerať na všetko. Keby som si niečo na vlastnej koži nezažila, nebola by som vedela, ako zlý zážitok to bude a žila by som v snoch a ľútosti, že som to neskúsila.
Ak ti Matin príbeh prišiel zaujímavý a chceš ju podporiť hoc i pár eurami, môžeš tak praviť na TOMTO linku.
