Navonok sa naozaj mohlo zdať, že sa pomenšia a chudá sympatická 40-ročná ryšavka, pani Gordonová, skutočne len živila najstarším známym remeslom. Samozrejme, jej posteľové podnikanie malo značný presah aj do ďalších sfér, nielen v rámci organizovaného zločinu, píše sa na portáli iDnes.
Predstaviť si ju môžeme skôr ako celkom úspešnú manažérku podniku, zbierajúcu kompromitujúce materiály. Za účelom vydierania. A ani to nie je úplne presné, pretože Vivian Gordonová sa nesnažila pomocou rozmazaných fotiek zo svojho dámskeho salónu alebo hotelových izieb vydierať len tak hocijakých záletných manželov.
Cielila na zámožných továrnikov, priemyselníkov, sudcov, mestských a štátnych úradníkov. A získané dôkazy o ich nevere, okorenené šťavnatými detailmi, potom niekomu ďalšiemu poslúžili ako nástroj v politickom boji.
Bola volavkou, návnadou v pasci, do ktorej sa chytilo priemerne tristo mužov ročne. Pre spravodlivosť je ale vhodné zmieniť, že Gordonová tomuto biznisu nešéfovala. Bola len jednou z výkonných súčastí omnoho rozsiahlejšej štruktúry. Siete, do ktorej sa osem rokov predtým, k svojmu nešťastiu, sama zaplietla.
Žena obeť, žena lovec
Došlo k tomu v roku 1923. Vtedy si ešte Vivian hovorila Bischoffová, hoci sa so svojím mužom, šerifom Johnom Bischoffom, rozvádzala. To, čo robilo ich rozlúčenie obzvlášť komplikovaným, bola otázka zverenstva ich dcéry Benity. Chceli ju obaja. Aby to bolo trochu zložitejšie, Vivian sa zaplietla s akýmsi mladíkom. A istým hnutím osudu sa s ním ocitla v jednej posteli, v izbe hotela Langwell v New Jersey.
Milenecká epizóda by sa pravdepodobne obišla bez následkov, keby v tom najlepšom nevyrazil dvere do izby mravnostný strážnik Andrew J. McLaughlin. Okrem toho, že našiel polonahú Vivian v objatí muža, ktorý nebol jej manželom, tu našiel aj zväzok bankoviek. Javili sa mu ako zrejmý úplatok za poskytovanie sexuálnych služieb. Potom to už išlo rýchlo.
V súdnom procese bola Vivian obvinená z prostitúcie a odsúdená na dva roky v nápravnom zariadení, polepšovni pre ľahké dievčatá v Bedforde. Na zverenie dcéry do vlastnej starostlivosti mohla rovno zabudnúť. Ako usvedčená prostitútka nemohla rozhodnutie rozvodového súdu už nikdy úspešne zvrátiť. Po prepustení si s trestným záznamom nemohla nájsť iné zamestnanie. Ak bola do prostitúcie nejak vmanipulovaná, nie je isté. Ale nakoniec sa naozaj začala aktívne živiť svojím vlastným telom.
V brandži sa stala veľmi úspešnou aj preto, že nad ňou držali ochrannú ruku gangstri z newyorských mafiánskych rodín. S ich pomocou sa potom stala volavkou, medovo sladkou, ale zradnou nástrahou. Až po nejakej dobe jej došlo, že sa sama stala nástrojom v podvratnom mechanizme, ktorý ju predtým pripravil o dcéru. A pochopila, že v New Yorku niekto veľmi obratne riadi výnosný obchod s pravými a falošnými obvineniami zo sexuálnych deliktov.
Niekto tu programovo vytváral „náhodné“ usvedčenia žien z prostitúcie, vyrábal vo veľkom kompromitujúce materiály na mužov a všetkých potom vydieral. Kto? To Vivian Gordonová netušila. Vedela len, že mafia v tom očierňujúcom podnikaní hrá rolu sprostredkovateľa. Dodáva podľa potreby zvodné ženy a mužov, ktorých často spracovali vyhrážky a vydieranie, zaisťuje výber miest na stretnutie, zariaďuje kompromitujúce materiály, svedkov. Peniaze za to všetko ale inkasoval niekto iný.
Stopy vedú hore
K spoznaniu pravdy sa priblížila, keď začala volavku hrať naplno a získala si dôveru svojich bábkovodičov. V jej luxusnom trojizbovom apartmáne na East Manhattan vzniklo čosi ako depozitná banka. Prúdili cez ňu peniaze pochádzajúce z veľmi podozrivých zdrojov. A ona za ne, podľa pokynov, napríklad kupovala nehnuteľnosti, ktoré potom prechádzali do ďalších rúk.
Nenavštevovali ju vtedy len vplyvní a záletní muži, budúce obete vydierania, ale tiež zdanlivo bezúhonní politici a úradníci, ktorí si sem chodili po výplatu. U Gordonovej sa plnými hrsťami rozdávalo potešenie aj úplatky.
Nemohla si pritom nevšimnúť, že na neoficiálnej výplatnej listine medzi stovkami mien figuruje aj sudca, ktorý v roku 1923 rozhodol jej prípad. Tiež jej milenec, rovnako súdom určený právnik, ktorý ju zastupoval, aj ten mravnostný strážnik, ktorý ich vtedy pristihol. Pochopila, že sa stala obeťou tej istej pasce, do ktorej teraz viac či menej ochotne lákala iných. To, že prišla o svoju dcéru, že sa z nej nakoniec stala prostitútka na plný úväzok, nič z toho by sa nestalo, keby ju niekto pred siedmimi rokmi neoklamal. Tušila, že v tom má prsty jej bývalý manžel, šerif Bischoff.
Tiež mu to v návale hnevu napísala. Vyložila mu, že už vie, ako to celé bolo. A že si to rozhodne nenechá pre seba, svoju dcéru dostane späť za každú cenu. List do schránky hodila 19. februára 1931. Ráno 23. februára ju potom našli mŕtvu.
Jej napoly vyzlečené telo ležalo v parku Van Cortland, neďaleko cintorína a golfového ihriska. Svedkovia uviedli, že predchádzajúci večer nasadla pred polnocou do cadillacu, ktorý ju vyzdvihol na jej manhattanskej adrese. Patológ doplnil, že podľa obsahu žalúdka potom niečo málo zjedla a vypila. A niekedy okolo jednej hodiny ráno bola udretá do hlavy a uškrtená kusom lana. Jej bezvládne telo bolo najskôr vlečené po zemi, vražda sa odohrala inde.
Najskôr sa nezdalo, že by Viviam Gordonová, tá luxusná prosttúka z východného Manhattanu, niekomu chýbala. Jej mafiánske konexie s kriminálnikmi, ako bol Legs Diamonds či Arnold Rothstein, vraj jasne predznamenali jej nevyhnutný osud. Vedelo sa, že sa okolo nej točili veľké peniaze, ktoré jej nepatrili. A že pravdepodobne vedela dosť o tom, čo sa deje v podsvetí.
Vyzeralo to, že newyorská polícia by jej spis najradšej založila niekam do šuplíka. Už preto, že motív k jej vražde mohlo mať niekoľko ľudí, ktorí si po jej smrti vydýchli. Ale to by sa jej prípadu nemohol chopiť Samuel Seabury, bývalý sudca odvolacieho súdu, teraz poverený priamo prezidentom Rooseveltom vo veci prešetrenia obludnej korupcie v New Yorku. Tu ale na chvíľu musíme príbeh Vivian opustiť.
Prehnité jablko New York
Noviny, a to nielen v New Yorku, ale v celých Spojených štátoch, mali pred Vianocami v roku 1929 o senzáciu postarané. Nešlo ani tak o to, že si nejaká partička gangsterov priamo v reštaurácii podala váženého sudcu a predsedu klubu demokratov pána Alberta H. Vitaleho.
Prišiel teda o peňaženku, hodinky. A tiež o dôstojnosť. O tú ho ale pripravil skôr fakt, že ukradnuté veci dokázal získať rýchlo späť. Pretože vedel, komu má zavolať. To, pochopiteľne, vyvolalo otázky zvedavej verejnosti a tlače ohľadne osobných kontaktov sudcu s organizovaným zločinom.
Navyše sa ukázalo, že to nebola ani tak lúpež, skôr varovanie dlžníkovi. Sudca Vitale si totiž požičal, ale nevrátil, od mafiána Arnolda Rothsteina. Skoro 20 tisíc dolárov. Bolo z toho vyšetrovanie.
Ukázalo sa, že príjmy sudcu už pár rokov nekorešpondujú s tým, akú sumu má na bankovom účte. Bokom zarábal nepatrične veľké sumy bez toho, aby bol schopný doložiť ich pôvod. A čoskoro prasklo, že si k veľkým peniazom dopomohli najmenej dvaja ďalší newyorskí sudcovia. Spoločné mali kontakty s organizovaným zločinom a tiež s newyorským politickým inkubátorom Demokratickej strany, organizáciou Tammany Hall.
Tammany Hall vládla Demokratickej strane v New Yorku už viac ako sto rokov. Určovala zloženie kandidátok, následne obsadzovanie mestských úradov. Raz zvolení funkcionári potom šli na ruku Demokratickej strane a záujmom Tammany Hall. Priatelia pomáhali priateľom, vzájomne si preukazovali podporu a lojalitu. Kryli sa protekciou, dohadzovali si výnosné zákazky a prenájmy, spoločne bohatli.
V 30. rokoch 20. storočia sa chobotnica Tammany preplietala už do všetkých úrovní mestskej politiky a varovné prípady tých niekoľko skorumpovaných sudcov z Demokratickej strany, ktorí si požičiavali peniaze od mafiánov, prinútili prezidenta Franklina Roosevelta k vytvoreniu Hofstadterovho výboru. Zvláštna komisia, ktorá mala korupciu medzi demokratmi z Tammany Hall a jej rozsah preveriť.
Kamienok po kamienku
Vlastné vyšetrovanie výboru vtedy viedol Seabury, ktorý bol menovaný právnym poradcom výboru. A mohlo sa zdať, že to nebola šťastná voľba. Výsledky totiž prichádzali pomaly. Cielil na malé ryby, zatiaľ čo sa politické špičky skorumpovaných newyorských demokratov zdali nepriestrelné a nepostihnuteľné. Lenže dojem neúspechu Seaburyho pomalej práce bol mylný.
Išiel na to jednoducho inak. Tým, že pyramídu nazhromaždenej moci rozoberal pekne zospodu. Od základných kameňov celej tej konštrukcie úplatkov, korupcie, vydierania a špinavostí. A veľmi mu pomohlo aj to, že sa s Vivian Gordonovou dva dni pred smrťou dlho rozprával. Nasmerovalo to jeho vyšetrovanie. Síce si vyslúžil výsmech za to, že sa namiesto šetrenia domnelých korupčných škandálov v newyorskej Demokratickej strane naháňa za prípadom uškrtenej prostitútky, ale tu chytil prvú poriadnu stopu.
Prekvapilo ho napríklad už to, že Gordonová bola za svoj prečin v roku 1923 odsúdená. Nebývalo totiž zvykom, že by prvo-páchatelia, zvlášť u mravnostných deliktov, dostali hneď dva roky natvrdo. Od súdu mala odísť skôr s napomenutím alebo pokutou. Seabury sa pustil do vyšetrovania nezvyčajne prísneho sudcu. Posvietil si na jej podozrivo neschopného právneho zástupcu, prideleného súdom. A tiež na mravnostného strážnika Andrewa J. McLaughlina.
Ukázalo sa, že ten na svojom účte zhromaždil za dva roky 35 800 dolárov, hoci jeho plat bol len tritisíc ročne. Tento osamelý vlk spravodlivosti sa túlal Brooklynom aj cez popoludňajšie prestávky a mal za sebou vyše 1 200 zatknutí. A väčšinou po nich nasledovali podobne prísne tresty ako u Gordonovej.
Nebola to náhoda, niekto na tom zarábal. Seabury tak postupne odkrýval sieť tých, ktorí sa podieľali na výrobe falošných obvinení. Lovci, štatisti, falošní milenci. A tiež právnici, žalobcovia, sudcovia. Tí, čo poskytovali predražené a ruinujúce kaucie. Išli v tom skoro všetci.
„Nedá sa odhadnúť, koľko poctivých žien v tomto meste bolo pod hrozbou zatknutia alebo odsúdenia za trestný čin, v ktorom boli celkom nevinne, okradnutých,“ poznačil si Seabury. „Tých svedectiev som ale zhromaždil dosť na to, aby bolo zrejmé, že obchod s falošnými obvineniami poctivých žien bol dobre zavedený a veľmi výnosný.“
Prípad postavený na mŕtvole
Seabury postupne zaznamenal tisícky mestských úradníkov, nie náhodou prepojených s Tammany Hall, ktorých príjmy nezodpovedali daným zárobkom. A niektorí z nich sa pod tlakom dôkazov rozhodli vypovedať. Pyramída moci tým bola snáď vôbec prvýkrát načrtnutá.
Pri vyšetrovaní sa sústredil aj na ďalšie informácie od zavraždenej. Na podozrivé pohyby peňazí a majetku, na majiteľov zakúpených nehnuteľností, na veľmi intenzívne prepojenia medzi organizovaným zločinom a demokratmi z New Yorku. Zistil, že vydieranie, na ktorom sa ako volavka podieľala aj Gordonová, slúžilo k vytváraniu politického tlaku na konkurentov, kritikov a sponzorov Tammany Hall. Za kompromitujúce materiály z jej dámskeho salóna sa platilo peniazmi do straníckej pokladne alebo podporou v hlasovaní, či mlčaním na schôdzkach a výboroch, ktoré potom ovládali newyorskí demokrati.
Vo finále sa na muške Seaburyho ocitol sám demokratický starosta New Yorku James J. Walker. Zvláštne vyšetrovanie Hofstadterovho výboru odhalilo existenciu peňažného fondu, ktorí demokratickí politici a na nich naviazaní podnikatelia pravidelne využívali na získanie „priazne“ starostu. Ten za šesť rokov vo funkcii takto zinkasoval viac než milión dolárov.
Vražda Vivian Gordonovej nebola nikdy uspokojivo uzatvorená. Demokrati aj mafiáni síce ponúkali Seasburymu hneď niekoľko obetných baránkov, aby vyšetrovanie mohol uzavrieť. Ale on dal prednosť tomu, aby rozbil korupčnú mašinériu, ktorá sa v New Yorku desaťročia vytvárala. Poslal za mreže, do predčasného dôchodku aj na politický cintorín, stovky zapredaných existencií. Tým ju pomstil omnoho lepšie.
Kto teda bola Vivian Gordonová? Luxusná prostitútka z východného Manhattanu, ktorá zosadila starostu New Yorku a rozbila jednu z najväčších korupčných sietí v dejinách Spojených štátov amerických.
