Promovala na univerzite v Košiciach pred piatimi rokmi, aktuálne realizuje zložité operačné výkony. Prečo práve mozgy? Ako vyzerá taká operácia a je s platovými podmienkami spokojná?
Prečo práve neurochirurgia?
Centrálna nervová sústava ma zaujala už v druhom ročníku medicíny počas hodín anatómie. Ďalej to už išlo prirodzene a výber neurochirurgie v šiestom ročníku už bol cielený.
Čo ťa na nej najviac fascinuje a k čomu si si naopak musela vybudovať vzťah?
Fascinuje ma presnosť, jemná práca a samotná náročnosť výkonov, vzťah sa snažím budovať si každý deň k skorému vstávaniu.
Bola po tvojej prvej operácii len vo veku 27 rokov aj nejaká závisť od starších kolegov?
Košice som si vybrala cielene práve kvôli nášmu vedeniu a kolektívu, ktorý mám okolo seba. Napriek ponukám v zahraničí je práve kolektív jeden z rozhodujúcich faktorov, prečo ostávam na neurochirurgii v Košiciach.
Podobné procedúry poznáme zo seriálov, napríklad z Dr. Housea – tam je pri niektorých operáciách pacient pri vedomí, aby vedeli kontrolovať činnosť mozgu. Bolo to tak aj pri tejto operácii?
Áno, pri tejto operácii sme mali pacienta pri vedomí. Ako neurochirurg s ním počas celého zákroku komunikujem, vysvetľujem, čo práve robím a po zavedení elektród na správne miesto prichádza fáza testovania, kedy neurológ testuje účinnosť elektród a ich efekt vidíme priamo na operačnej sále, to znamená, že sa pacient prestane triasť, uvoľní sa jeho stuhnutosť a podobne.
Na internete sa objavili videá, kedy pacient počas operácie mozgu hral napríklad na nejaký hudobný nástroj. Je to reálne?
Áno.
Ako operácia prebiehala a prečo ju na Slovensku vykonali až teraz?
Operácia bola prevedená v troch krokoch. V prvom sme zaviedli elektródy do pravej hemisféry a ovplyvnili tak ľavú stranu tela, v druhom sme to zopakovali aj na ľavej hemisfére. V poslednej fáze ide pacient do celkovej anestézy, kedy elektródy spájame pomocou predlžovacích káblov s generátorom uloženým pod kľúčnou kosťou. Tieto operácie boli realizované na Slovensku aj doteraz, len pri nich pacient musel mať na hlave počas zákroku prifixovaný stereotaktický rám.
Máš nejaké špeciálne zvyky pred operovaním?
Pri umývaní rúk si rada spievam Queen – Under Pressure.
Určite máš pracovné ponuky zo zahraničia. Čo ťa púta k Slovensku?
Moja rodina, vedenie a kolektív na neurochirurgickej klinike v Košiciach.
Rôzne stáže si absolvovala v Česku, neláka ťa napríklad Škandinávia alebo Amerika, kde je predsa len zdravotníctvo na inej – vyššej úrovni?
Prirodzene lákala, stále som si však uvedomovala náročnosť neurochirurgie. Aby som dokázala robiť dobrú medicínu, potrebujem zázemie, vďaka ktorému rýchlo nevyhorím. To som našla práve v Košiciach. Zároveň som našla kolegov, ktorí sú vedomostne na svetovej úrovni a mám sa od nich každý deň čo učiť. Vybavenie máme približne rovnaké ako v USA, rozdiel vidím v stave našich nemocníc.
Si spokojná so svojou výplatou?
Mohlo by to byť lepšie, ale aj horšie. Ak by som riešila plat, vybrala by som si na štúdium informatiku alebo genetické inžinierstvo.
Tvoj intelekt, skúsenosti, vedomosti – všetko nesmierne dôležité veci. A čo ruky? Máš ich nejak špeciálne poistené? Alebo sa napríklad vyhýbaš nejakým športom, aby si sa nezranila?
Ruky poistené nemám. Šport milujem, ale samozrejme ma uvidíte liezť maximálne jednoduché cesty skôr indoor ako outdoor, neriskujem.
Aj keď sa o tom už našťastie hovorí častejšie, ženy to majú v mnohých oboroch náročnejšie, ako muži. Ako to vnímaš v medicíne?
Sama som sa s tým stretla, chirurgia a celkovo chirurgické prostredie veľakrát predstavuje pre ženu nepriateľské teritórium. Aj preto som si cielene vybrala Košice. Pod naším vedením je jedno aké ste pohlavie, ak vám to páli, máte šikovné ruky a makáte, dostanete priestor a podporu ktorú potrebujete.
Sú podľa teba medici na Slovensku viac podceňovaní – v porovnaní s Českom, Rakúskom... A aj kvôli tomu odchádzajú za prácou do zahraničia?
Nemyslím si že sú podceňovaní, sama mám možnosť učiť a som rada, že stretávam veľa šikovných mladých ľudí, štúdium medicíny je samo o sebe náročné, učiteľ by ich mal vedieť povzbudiť a motivovať k učeniu. Zahraničie si veľakrát vyberú práve kvôli lepším platovým podmienkam, lepším stavom nemocníc či iným benefitom, ktoré im dokážu poskytnúť.
Ako reagujú pacienti keď zistia, že ich ide operovať tak mladé dievča ako si ty?
Vek nikdy neriešili, dôležité sú pre nich moja práca a výsledky.
Čo robíš, keď nie si v práci? Ako vyzerá tvoj voľný deň?
S priateľom milujeme šport, v zime nás nájdete na svahoch a v lete na bicykli, ak to máme možnosť spojiť s dobrým jedlom, znie to ako ideálny voľný deň. Radi cestujeme, hráme šach, čítame dobré knihy.
Byť lekárom je predsa niečo viac, ako len „obyčajná“ práca, je to poslanie. Je podľa teba náročné skĺbiť rodinu, súkromný život a lekársku prax? Ak má trebárs lekár ambície ašpirovať na riadiace pozície. Majú to ženy podľa teba ťažšie ako muži?
Mám okolo seba mnoho inšpiratívnych žien, ktoré to dokázali, som optimista a verím že budem jednou z nich. V niektorých odboroch určite áno, na našom pracovisku sú dôležité vaše výsledky, pohlavie nehrá rolu.
Aké sú tvoje plány do budúcna? A čo by si odkázala mladým babám, ktoré sa na strednej škole rozhodujú, či ísť alebo neísť na medicínu?
Úspešne obhájiť doktorát a naplánovať ďalšiu stáž v Japonsku. Nech venujú tomu, čo ich baví, alebo ak sa už venujú niečomu čo ich nenapĺňa, nebáť sa zmeniť svoje zameranie, nedbajúc na svoj vek. Je úplne jedno či budú študovať medicínu, informatiku alebo pedagogiku. Ak ich ich práca bude baviť a napĺňať,bude sa to odzrkadľovať vo všetkom ostatnom.
