Nie je to len povolanie, ale životný štýl. V Brainee sme oslovili na rozhovor inšpiratívnu ženu, ktorá je matkou, horskou vodkyňou a skutočnou milovníčkou prírody. Aké je to skĺbiť rodinu a náročné povolanie, ako dlho trvá výcvik a čo všetko obsahuje? Dočítaš sa v rozhovore.
Zúčastnili ste sa aj francúzskeho maratónu Ultra-Trail du Mont-Blanc. Mali ste pred trailom obavy? Ak áno, z čoho konkrétne?
Budem konkretizovať. V rámci UTMB som absolvovala trasu CCC, čo je 101km/6100m. Pred samotným pretekom som obavy, samozrejme, mala. Ale viac som sa naň tešila ako na nový zážitok, pretože už len samotný štart na tak veľkom podujatí je jedna obrovská emócia. Fyzicky som pripravená bola, aj keď som len 6 týždňov predtým mala operáciu apendixu. Ale hlava bola nastavená správne a parádne som si to užila.
Hovorí sa, že veľa vecí je v hlave... Že nás telo pustí len tam, kde mu to dovolí hlava.
Áno, som presvedčená, že mnoho vecí je o hlave. Či už je to pri lezení, behu či iných športových disciplínach. Samozrejme, bez tréningu a prípravy to hlava za vás neurobí, ale rozvoj tela a ducha je spomínaný už od staroveku. Je úžasné poznať svoje vlastné telo, to, čo dokáže v tréningu a ako sa správa na preteku alebo záťaži pri lezení. Následne tieto stavy prehodnotiť a podľa vlastného pocitu a uváženia sa rozhodnúť, ako postupovať. Je to téma na dlhú diskusiu, tak radšej ostanem pri tom, že áno, hlava pri športe je veľmi dôležitá.
Aký tréning je potrebný, aby človek mohol začať s lezením v horských terénoch?
V prvom rade musí lezenie človeka nadchnúť ako také. Musí mať ten „pocit“, že to je to, čo chce vyskúšať. Ak to vyskúša, zistí, či je ochotný do toho vložiť tú dávku energie – naučiť sa liezť, čo znamená ísť s niekým certifikovaným, prípadne skúseným lezcom, ktorý mu vysvetlí a ukáže základy lezenia a istenia spolulezca. Ideálne sú na to umelé steny a skalné oblasti. Ak sa bude chcieť posunúť ďalej, do hôr, je potrebné nájsť si organizáciu, ktorá robí horolezecké kurzy, aby ste sa naučili základy bezpečného pohybu a lezenia v horách. Samozrejme, je potrebné mať dobrú kondíciu, udržiavať sa bežecky či iným športom, posilňovňa, cvičenie s vlastným telom, atď. Je to dlhodobý proces, ktorý ak ťa baví, prinesie ti radosť do potrebného tréningu.
Mali ste niekedy pocit, že ste si siahli až na dno svojich síl?
Samozrejme. Či to bolo pri ultrabehoch, alebo pri ťažkom lezení. Ten pocit je momentálny, kedy som si povedala, že viac by som nezabehla alebo ťažšie, nebezpečnejšie by som nevyliezla. Ale následne, po ďalšom tréningu, som si bola schopná túto hranicu posúvať.
Organizujete aj Medzinárodný festival horských filmov v Poprade. Teší sa aj napriek pandémii záujmu?
Áno, pracujem v organizácii MFHF v Poprade pre moju šéfku, riaditeľku Máriu Hámor. Prežili sme dva veľmi ťažké ročníky postihnuté obmedzeniami pre pandémiu. Tento ročník sa tešíme, pretože festival pripravujeme naplno tak ako predtým, premietame naživo, a niektoré filmy budeme premietať aj online. Ľudia sa tešia, že sa môžu na takýchto akciách socializovať. Nás to pochopiteľne teší, že sa zúročí naša niekoľkomesačná práca.
Aký je postup, keď sa niekto chce stať horskou vodkyňou?
V prvom rade sa musíte aktívne venovať lezeniu, horolezectvu (leto, zima), lyžovaniu a skialpinizmu. Následne, ak Národná asociácia horských vodcov Slovenskej Republiky vyhlási prijímacie konanie do kurzu horských vodcov, ako prvé musíte vypísať dlhý zoznam ciest, ktoré ste vyliezli za posledných 3-5 rokov na skalkách, stenách, v lete či zime, ľadové cesty, skialpinistické túry - je toho dosť veľa. Na základe tohto zoznamu vás prizvú na prijímacie skúšky. Tie pozostávajú z kondičnej časti (skialpinistická túra alebo dlhý beh), lyžovanie v teréne a technické jazdy, lezenie na skalkách v určenej náročnosti, lezenie mixov v zime v určenej náročnosti, lezenie ľadov.
Všetky kolá sú vyraďovacie, posudzuje sa plynulosť a istota pohybu pri lezení alebo technika, dynamika a kontrola jazdy pri lyžovaní. Ak prejdete cez všetky kolá, tak ste sa dostali k samotnému vzdelaniu, ktoré pozostáva z čiastkových kurzov. Tie sú venované už samotnému vodeniu, kde sa učia všetky možné techniky bezpečného vodenia klientov v rôznom teréne (skalky, steny, hrebene, ľadovec s lyžami, bez lyží, ľadové lezenie, zimné lezenie). Opätovne sú tieto pod kurzy hodnotené, a ak nespĺňate kritéria, môžete sa s kurzom rozlúčiť. Ťažká je ašpiranstká skúška, a, samozrejme, tá viacdňová, záverečná. Celkovo je kurz rozvrhnutý na 3-4 roky.
Stali ste sa prvou ženskou horskou vodkyňou na Slovensku. Stretli ste sa niekedy s predsudkami, napríklad od turistov, keďže ženy sú považované za slabšie pohlavie?
Predsudky sú, ja sa ani nečudujem, pretože človek má psychologicky asi lepší pocit, ak sa v horách objaví obrovský, svalnatý chlap. Vo svojej praxi som sa však nestretla s niekým, kto by o mne pochyboval. Teda možno áno, ale mne to nepovedal.
Aké reakcie vášho okolia boli, keď sa dozvedeli, že ste sa stali prvou medzinárodnou horskou vodkyňou?
Väčšinou pozitívne, rodina a priatelia boli radi, od začiatku ma podporovali. Našli sa aj takí, ktorí si myslia, že toto povolanie je pre mužov, že tam žena nemá čo robiť. Názorov je mnoho, ja nemám potrebu ich niekomu meniť.
Ako vyzerá vaša práca ako horskej vodkyne?
Od plánovania kalendára, komunikácie s klientmi, od toho, čo robia, čomu sa venujú, koľko majú rokov, až po výstroj a výzbroj a mnoho iného, až po konkrétnu túru. V ten deň už všetko závisí od klienta, v akom je fyzickom stave a od počasia, ktoré nás vie niekedy riadne potrápiť. Ako to vyzerá do detailov je na dlhé rozprávanie.
Majú to ženy predsa len v niečom ťažšie/iné ako muži?
Možno v tej fyzickej, hrubej sile. Prosto nemáme (väčšinou) také bicepsy a silné svaly ako muži. Tak to prosto je. Ale tá hrubá sila pri vodení nie je potrebná tak, ako technika vodenia, ktorú viem obmieňať. Takže ťažšie to ženy nemajú, len musia byť flexibilnejšie v určitých okamihoch, ale to isté však rieši aj horský vodca – muž menšieho vzrastu a ľahšej váhy.
Keďže máte aj deti, ako sa vám darí skĺbiť prácu a čas s rodinou?
Deti mám trošku väčšie, samostatnejšie, čiže ak musím skoro ráno odísť na túru s klientmi, všetko im zvládnem nachystať predtým, ako odídem. Do školy sa dopraviť vedia buď na bicykli alebo autobusom. Popoludní, v čase, keď končia školu či krúžky som už „dole“ a som matkou. Iné je, keď mám vodenie na dva a viac dní mimo domova. Aj tieto prípady sú riešiteľné. Celé je to časový manažment, ktorý musí zvládať každý rodič. V každom prípade si nemôžem kalendár zahltiť len vodením, musím myslieť na voľný čas, ktorý chcem s nimi stráviť. Ten je veľmi dôležitý, či už na spoločné aktivity alebo na podporu pri volejbalovom turnaji u jednej, alebo lyžiarskych pretekoch u druhej. Všetko s nimi má obrovský význam. Vodenie je časovo ako každá iná práca. Nielen do hôr, ale aj do fabriky či inej práce odchádzajú rodičia skoro ráno. Čiže musím riešiť to, čo mnohí v iných zamestnaniach.
Ako vyzerá váš voľný deň, keď máte čas pre seba?
Podľa ročného obdobia si rada naplánujem nejaký výlet s priateľmi za lezením, túrou alebo lyžovaním. Mám to prosto rada a voľný deň venujem miestam, kde máme spoločnú chuť ísť.
Aké aktivity vás okrem športu bavia a možno keby ste sa nevenovali tomu, čomu teraz, boli by vašou ďalšou voľbou?
Mám pedagogické vzdelanie, takže by som smerovala do školstva.
Ale je toho mnoho, kde si viem seba predstaviť, viacero zamestnaní, no to je už o chcení a ďalšom vzdelávaní.
Okrem toho rada varím, pečiem a robím rôzne ručné práce – šperky, háčkujem čelenky a čiapky, šijem čelenky z flísu. Viem si predstaviť mať malú „raňajkáreň“, kde by som robila parádne raňajky rôzneho druhu, k tomu by som tam mala mikro obchodík s mojimi výrobkami.
