„Nebojíte sa sem chodiť?“ kričí jedna zo žien v Pentagone, keď vidí prichádzať brata Máriusa. Ten sem chodí minimálne raz do týždňa, aby ošetril ľudí pod vplyvom drog, alebo aby s nimi prehodil pár viet. „A čoho by som sa mal báť?“ odpovedá jej. Pustovník ju nepozná, v skupine narkomanov ju vidí prvýkrát. Nastane niekoľkosekundové ticho. „Viete, chodím sem len mesiac, ani to nie, niekedy si dám aj dva-tri dni pauzu. Skúsila to kamarátka, zapáčilo sa mi, v akom je stave,“ snaží sa akoby obhájiť svoje správanie žena v modrých šatách. Z vlasov jej trčí injekčná striekačka.
Takto to zvyčajne vraj začína. Končí to však začarovaným kruhom – dávka, prostitúcia za pár eur, prípadne krádež, a večer opäť dávka. Rehoľník v hnedo-bielom habite na to upozorňuje aj neznámu ženu v modrých šatách.
Svet a život totiž nie je len bublina, s ktorou mnohí z nás prichádzajú denne do kontaktu. Za ochrannými stenami bezpečia, ktoré nám vytvorila rodina a priatelia, sú ľudia, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Výrok, že si za to môžu sami, je často stereotyp. Každý občas spraví prešľap, zlyhá, ale nie všetci majú pri sebe súdržnú rodinu a ráznych priateľov, ktorí im pomôžu vyhrabať sa z problémov. V Brainee sme sa rozhodli stráviť deň s mužom, ktorý sa ako jediný pustovník na Slovensku vydáva denne do ulíc, aby pomáhal, ako mu viera káže.
Počiatočné problémy s pasákmi
Brat Márius Dismas sa nevyhýba ani neslávne známemu Pentagonu. Miestu, kde sa pod blokom užívajú bez akejkoľvek hanby drogy. Kde sa veľmi ťažko buduje dôvera. Stretávajú sa tam ľudia, ktorí často žijú na hrane zákona alebo aj za ním.
Rehoľník v habite mal spočiatku problémy s pasákmi, ktorí si asi mysleli, že ich chce udať, alebo im chce odlákať ženy, prostitútky. Kým ho komunita nepoznala, spočiatku sa nevyhol ani injekčným striekačkám, ktoré mu padali z bloku na hlavu.
Dnes ho už všetci poznajú. Už z diaľky na neho kričia a volajú ho „medzi seba“. Ako schádzame dolu schodmi, štyria muži niečo zamrmlú, on ich pozdraví a pokračujeme ďalej. Priamo pod blokom sa nachádzajú tri skupiny narkomanov. Jeden z nich leží na tráve. Bratislava je rozpálená, aplikácia ukazuje 36 stupňov. „Dnes je extrémne teplo, je ich tu málo. Niekedy ich tu býva aj 50,“ povie mi, zatiaľ čo sa približujeme k jednotlivým skupinám. Polícia monitoruje situáciu v prednej časti, narkomanov to však nerozrušuje.
Najdlhšie sa však zdržíme pri žene v modrých šatách, ktorú brat Márius vidí v Pentagone prvý raz. „Chcem byť mníška. Čo mám pre to urobiť?“ smeruje otázku na brata Máriusa. Mňa si nevšíma. Akoby som tam ani nebola.
„Dala si si dávku a už chceš byť mníškou? Pred chvíľou si chcela byť niečím úplne iným,“ odvetí jej muž, ktorý stojí za jej chrbtom. Zjavne už pod vplyvom drog. Dlho sa však pri nás nezdrží, odíde k ďalšej skupine.
„Mám strach, že sem zas prídem,“ pozrie sa žena, ktorá do Pentagonu údajne chodí len mesiac, bratovi Máriusovi do očí a dodáva, že by najradšej navštevovala kostol, kde by našla aj rehoľníka v rúchu.
„Viem vám poradiť dobré spoločenstvo. Akonáhle budem môcť, prídem za vami. Keď sem ale chodíte len mesiac, skúste s tým prestať,“ snaží sa jej dohovoriť.
Po pár minútach pokračujeme ďalej. Jeden z mužov zazrie brata Máriusa v poslednej chvíli a prosí ho pomoc. Má zdravotné problémy. Bez heroínu to však už nejde. Do nemocnice ísť nechce. Bez svojej dávky nevydrží.
„Nemôžete ma vyšetriť vy?“ pýta sa potichu pustovníka. Ten mu ohmatá brucho, ktoré má stvrdnuté.
Medzičasom sa k nám približuje dvojica. „Musím si prebaliť nohu,“ hovorí žena mužovi, ktorý kráča pár metrov za ňou. Sadne si na múrik, zatiaľ čo brat Márius sa lúči s mužom, ktorý má zdravotné problémy, a približuje mu možnosti, ktoré má. Je čas presunúť sa. Na Slovnaftskú.
Dávka – prostitúcia - dávka
„Celý čas mi búšilo srdce. Necítila som sa úplne komfortne,“ priznám sa bratovi Máriusovi cestou na autobusovú zastávku. Ticho striedajú kratšie rozhovory. „Zo zasvätených som zatiaľ jediný, kto chodí do Pentagonu. Mne sa však ženy nezdôveria tak, ako by sa mohli rehoľným sestrám,“ objasňuje a dopĺňa, že ony sa v Pentagone necítia bezpečne. Niet divu. Zároveň však konštatuje, že aj pápež hovorí, že by mali byť tam, kde ich potrebujú.
„Prečo sem vlastne chodíte? Myslíte si, že to má nejaký zmysel?“ nedá mi neopýtať sa.
Rehoľník sa pousmeje. „Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že aj keď stratili úplne všetko, nie je v poriadku, aby so sebou nechali robiť čokoľvek. Aby robili napríklad prostitúciu za päť eur. Ak by to však pomohlo len panej, ktorú som tu videl prvýkrát, malo by to zmysel, aj keby sa nič nepodarilo najbližších päť rokov,“ hovorí a jedným dychom dodáva, že jediná vec, ktorá narkomanom môže pri aktuálnom systéme pomôcť, je väzenie. Aj to je však zvyčajne len dočasné riešenie.
Ak sa po výkone trestu nemajú kam vrátiť, obvykle končia tam, kde boli predtým – na ulici, alebo v bratislavskom Pentagone. Odchytí si ich opäť pasák a dostávajú sa do toho istého začarovaného kruhu. Dávka – prostitúcia – dávka.
Nasadáme do MHD-čky a vystupujeme na Slovnaftskej. Na mieste, kam chodia aj ženy z Pentagonu. Vonku je 36 stupňov, prostitútky medzi odstavenými kamiónmi nevidno. „Táto nebude z Pentagonu,“ skonštatuje rehoľník v hnedo-bielom habite, keď zazrie jedinú ženu na parkovisku. Vyzerá to tak, že ani ona ho nespoznáva. Je pekne nalíčená a upravená. Keď prechádzame okolo nej, len sklopí zrak.
„Prekvapuje ma, že ženy z Pentagonu majú pomerne veľa zákazníkov. Poznám ich, majú otvorené rany, snažíme sa im ich čistiť, no niektoré si ich nedezinfikovali aj pol roka, nedokážem to úplne pochopiť,“ približuje s vážnou tvárou brat Márius, zatiaľ čo čakáme na autobus smerom do Petržalky. Na parkovisku nie je žiadna žena, s ktorou by mohol prehovoriť. Pravdepodobne aj pre to, že je popoludnie a vonku je extrémne teplo.
Večer sa ich tam však „zbieha“ viac. Konkurencia je veľká, „ohodnotenie“ je ale v mnohých prípadoch malé. Čím viac klientov, tým väčšia šanca, že si večer budú môcť kúpiť dávku, bez ktorej to už v ich živote nejde.
Dostala vši, vypadli jej vlasy
Brat Márius sa denne pristavuje aj pri ľuďoch bez domova. Len počas „prechádzky“ mestom ich stretneme niekoľko. Pani so zapálenou nohou sedí na stoličke v meste, ďalšia s mužom na zastávke, iných zas stretávame na vlakovej stanici. Niektorí z nich sú vo vážnom stave a mnohí majú život zbalený v jednej taške.
Výnimkou nie je ani žena vo fialových šatách, ktorá už z diaľky zdraví rehoľníka v mníšskom habite. „Ako sa máme? Nepotrebujete niečo?“ pýta sa jej.
„Ale dobre, len pozrite, prišla som o vlasy. V Depaule som dostala vši, no nevadí, dorastú,“ usmeje sa.
„Ja som ani nebol v Depaule a nemám vlasy,“ zasmeje sa brat Márius. „Kvôli vášmu mužovi ma vypočúvali na polícii,“ dodáva rehoľník po pár sekundách ticha.
„V septembri ho majú pustiť, chce sa ku mne vrátiť, musím si to premyslieť,“ odvetí žena sediaca na lavičke.
„Aby ste znova nezažívali bitky, dobre si to premyslite,“ dodáva rehoľník v habite a lúči sa s ňou.
V konečnom dôsledku s ľuďmi, ktorí boli kedysi onálepkovaní ako bezdomovci, žije brat Márius pod jednou strechou. Pre seba má vyčlenenú len malú izbu s veľkým krížom na stene.
Zariadenie sa nachádza priamo v centre Bratislavy. V rámci projektu Križovatka sa tam podarilo zrekonštruovať obytné priestory a vytvoriť bezpečný priestor pre ľudí, ktorí majú históriu bezdomovectva. „Nie sme zástancami typického housingu, pretože ubytovať ľudí bez domova, a nechať ich bez starostlivosti nie je riešením. Pomôže to buď do prvej výplaty, alebo do prvej krízy,“ tvrdí. Podobne sa snažil pomôcť už nejednému človeku bez domova, no ako sám tvrdí, mnohí ostanú radšej na ulici.
Vy so mnou nepôjdete, je to nebezpečné
„Márius, Márius,“ kričí žena, ktorá sa vynorí spoza rohu a kráča pár metrov za nami. Na ulici sa to stáva bežne. Ľudia zdravia rehoľníka už z diaľky a chcú s ním prehodiť čo i len pár viet. Bodaj by nie, keď všade okolo šíri dobro a pozitívnu energiu.
Po pár sekundách sa brat Márius otočí a s úsmevom na tvári sa víta so ženou z Ukrajiny. „Musíme vybaviť tú mamografiu. Dohodnite sa s Lenou a povedzte šéfovi v práci, že idete na vyšetrenie. Je to dôležité, keď máte podozrenie,“ začína konverzáciu.
Ona hovorí po ukrajinsky, brat Márius po slovensky. Napriek tomu nemajú problém dorozumieť sa.
Od februára totiž podáva pomocnú ruku aj ženám, ktoré spolu s deťmi utiekli pred vojnou na Ukrajine. Okrem ubytovania a práce pre ženy sa snaží spríjemniť im čas na Slovensku.
Pre tých najmenších organizuje denný letný tábor. Cestou do tábora kúpi zmrzlinu. Ja vezmem v supermarkete lentilky. Som tak naučená z domu. Nikam sa nechodí s prázdnymi rukami. Viaceré deti majú obedňajšiu siestu, no radosť v očiach tých, ktoré nespia, je na nezaplatenie.
Ženy s deťmi bývajú na internátoch. Brat Márius ich pravidelne navštevuje, nemá problém sa s nimi porozprávať aj v neskorých večerných hodinách. „Keď nebude lockdown, budú sa musieť vysťahovať a budem im musieť nájsť nové bývanie. Neviem si to úplne predstaviť v aktuálnom nastavení spoločnosti,“ hovorí pred jedným z internátov, kde žije Lena. Desať dní bola s deťmi v bunkri, a následne išli z Ľvova do Užhorodu. Niekoľko dní. S neistotou. Strachom. Do krajiny, kde nikoho nemajú a nepoznajú.
Neraz padne aj otázka humanitárnej pomoci pre mužov, ku ktorým sa nedostala. Ktorí museli ostať na Ukrajine.
„Nemám problém ísť autobusom do Odesy a odniesť zraneným mužom humanitárnu pomoc. Vy so mnou ale nepôjdete, je to nebezpečné. Máte tu rodinu, ale komu by som chýbal ja?“ pýta sa ženy z Ukrajiny.
Telom mi pri 36 stupňoch prebehnú zimomriavky. Nedá mi nereagovať: „Myslím, že je mnoho ľudí, ktorým by ste chýbali. Minimálne tým, ktorých sme stretli dnes.“
Márius Dismas (47) pracuje v organizácii STOPA Slovensko ako terénny pracovník krízovej intervencie, a v organizácii Úsmev ako dar ako asistent sociálneho bývania. Ľuďom v núdzi pomáha v Bratislave už osem rokov.
