Do roku 2011 Tour de France nevedela, čo je to cyklista tmavej pleti. Do histórie sa zapísal až Yohann Gene. Cyklista afro-karibského pôvodu narodený vo Francúzskom zámorskom regióne Guadeloupe, ktorý jazdil výlučne za tím Europcar, dnešný Team TotalEnergies.
Od tohto momentu si všetci mysleli, že najbelší šport pretrhne túto stredovekú tradíciu a zaradí sa do moderného sveta. Opak je však pravdou. Počas minuloročných pretekov najvyššej kategórie World Tour tvorili cyklisti tmavej farby pleti iba jedno jediné percento pelotónu. No a tento rok sa na 218 člennú súpisku Tour de France pre istotu nedostal žiadny tmavý pretekár.
„Aj preto má pred sebou tento šport ešte dlhú cestu, aby bol skutočne pre všetkých,“ hovorí Nicholas Dlamini. Práve on bol vlani jediným tmavým cyklistom na štarte. Zároveň prvým tmavým Juhoafričanom na Tour de France. Pred dvoma rokmi bol na Tour jediným tmavým cyklistom Francúz Kévin Reza a trebárs do roku 2015 Tour žiadnych športovcov tmavšej pleti nespoznala. A príliš sa to nelepší.
Dôvodov pre nedostatočnú rozmanitosť a inklúziu cyklistiky na všetkých úrovniach je veľa. Od nedostatku finančných zdrojov v Afrike i Amerike po biednu infraštruktúru a nedostatok šancí. Africkí cyklisti často nemajú na čom jazdiť, a keď už bicykel majú, je nevalnej kvality a nedá sa na ňom pretekať. Inde zase nemajú dostatočne kvalitné cesty na to, aby vôbec mohli trénovať. „Nie je ani veľa tímov na nižšej úrovni, kam by cyklista mohol vstúpiť. V Afrike je všeobecne málo závodov, sú ďaleko od seba. Jediná šanca je dostať sa do Európy, ale presun z Afriky vážne nie je jednoduchý, pokiaľ si vás nestiahne nejaký európsky tím.“ hovorí juhoafrický šampión Jansa van Rensburg.
V roku 2015 to pri tom vyzeralo, že sa africkej cyklistike zelená na lepšie časy. Team Qhubeka NextHash sa stal prvým africkým tímom na Tour de France. Jeho jazdci sú napríklad Daniel Teklehaimot, ktorý si ako prvý Afričan tmavej pleti obliekol bodkovaný dres na Tour de France a Merhawi Kudus, ktorý sa v tom istom roku stal najmladším jazdcom v pretekoch sa zapísali do histórie. Ďalším skvelým príkladom toho, že aj najstarší kontinent má talentovaných jazdcov, je Biniam Girmay. 17. mája sa dostal na všetky športové titulky, keď vyhral desiatu etapu Giro D‘Italia, ako prvý africký cyklista, ktorý vyhral etapu prestížnej Grand Tour. „Pre mňa, pre môj národ a tiež pre Afriku znamená veľa mať túto medailu,“ hovorí jazdec belgického tímu pre Sporting News.„Jediný spôsob, akým bude aj moje víťazstvo skutočne účinné a prospešné pre afrických pretekárov je, ak sa rasové predsudky v medzinárodnej cyklistike vyriešia a jazdcom z Eritrei ale aj inde z Afriky poskytnú rovnakú úroveň príležitostí a podpory,“ dodal na záver Biniam Girmay.
Tu je jasný príklad toho, že aj na kontinente nie príliš vhodnom na cestnú cyklistiku, sa rodia talentovaný pretekári. Kde je teda problém? Prečo ich viac nevidíme na medzinárodnej úrovni? Na túto situáciu sa snaží dlhšie poukázať aj bývalý juhoafrický jazdec Robert Hunter. „Mnohí na globálnom severe, či už vedome alebo nie, stále uprednostňujú nábor európskych jazdcov, tí sú vnímaní ako predvídateľnejší a disciplinovanejší,“ tvrdí Hunter, držiteľ etapového víťazstva na Tour de France 2007. Na základe svojich skúseností so zastupovaním mladých cyklistov Hunter hovorí, že európsky pretekár dostane ponuku skôr ako africký aj s menej pôsobivými výsledkami.
Toure de France 2022 aj bez zástupcov tmavej pleti ovládol Dán Jonas Vingegaard, ktorý to dokázal s najrýchlejšou priemernou rýchlosťou v celej histórii. S 42,16 kilometrov za hodinu prekonal doterajší rekord nadopovaného Lancea Armstronga z roku 2005. Svoje prvenstvo potvrdil aj vo vrchárskej súťaži, ktorú Vingegaard vyhral so 72 bodmi. Zelený dres za bodovaciu súťaž, v ktorej do teraz držal rekord Peter Sagan, vyhral Belgičan Wout van Aert s rekordným počtom bodov 480. Doterajší Saganov rekord prekonal o tri body. Ten, túto Tour skončil v bodovacej súťaži na deviatom mieste so ziskom 120 bodov.