Zdroj: Archív Monika, TASR/AP

Exkluzívne svedectvo Moniky priamo z Afganistanu: Taliban už úraduje, ženy môžu chodiť von len s mužmi a zahalené

Ľubomíra Somodiová 17.08.2021, 12:00

Monika žije s menšími prestávkami v Afganistane od roku 2019. Do krajiny chcela prísť na dlhšie, preto začala pracovať ako dobrovoľníčka. Keď sa pred dvoma týždňami vrátila z Európy do Afganistanu, netušila, čo ju bude čakať. Priznáva, že tak rýchly postup Talibanu ju prekvapil. Exkluzívne pre Brainee mladá Poľka porozprávala, ako to vyzerá v Kábule, ktorý v nedeľu obsadili islamisti z Talibanu a či sa jej podarí s manželom získať víza a odísť z krajiny.

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

V nedeľu Taliban obsadil Kábul, ako to tam dnes vyzerá v porovnaní s predošlými mesiacmi?

Za posledný mesiace Taliban obsadil viaceré provincie a hlavné mestá, Herat, Kandahar, ale aj provincie blízko Kábulu. Momentálne podľa niektorých údajov zaberajú 65-85 percent krajiny. Predtým, než obsadili Kábul, bola situácia celkom normálna. Ľudia chodili do práce. Hovorili medzi sebou o situácii v ostatných provinciách. Síce boli útoky, ale vládlo presvedčenie, že ich chráni Národná armáda. Vnímala som to tak, že sa až tak neobávali.

V ostatných provinciách, pretože to tam začalo o niekoľko týždňov neskôr, ľudia panikárili. Doslova uviazli vo svojich domovoch a vyčkávali, čo sa bude diať. Ja viem najlepšie povedať o situácii priamo v Kábule, pretože je to mesto, v ktorom žijem. O ostatných provinciách som počula iba v správach alebo od známych. Vidím aj fotografie, ktoré sú na sociálnych sieťach.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Monika Szczygielska (@monika.joannah)

Napríklad v Herate bolo niekoľko bojov. Momentálne je tam situácia pomerne pokojná, čo znamená, že Taliban je v uliciach a zaviedol svoje pravidlá. Ženy musia chodiť von iba v sprievode mužov z rodiny – otcom, bratom či manželom. Nemôžu vraj chodiť do škôl, ale to nie je potvrdené, lebo v Kábule sú školy pre nich napríklad stále otvorené. Musia nosiť modrú burku alebo čierny hidžáb, ktorý pokrýva väčšinu tela.

​Keď do Kábulu vstúpil Taliban, všetko bolo nejasné. Prišli a tiahli na prezidentský palác a letisko. Okolo siedmej večer obsadili palác, v približne rovnaký čas prezident Ashar Ghani opustil budovu. Povedal, že musel odísť, lebo keby ostal, spravili by viac problémov. V skutočnosti každý vie, že len proste zdrhol. Momentálne je Tadžikistane. Dnes nie sú žiadne boje v uliciach. Obchody sú zatvorené, okrem potravín a lekárni.

Prvýkrát som prišla do Afganistanu v júli 2019. Situácia bolo pomerne normálna. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v krajine bolo bezpečné žiť. Cestovanie po vidieku nebolo odporúčané, pretože tam boli nejaké kontrolné body. Ja som sa cítila bezpečne, cestovala po krajine. Navštívila som väčšinu najväčších provincií, niekoľko dedín. Nikdy som sa necítila v nebezpečenstve.

Čo sú to kontrolné body?

Hliadky na cestách. Mení sa to, niekde môžu stáť hodinu a potom odísť niekam inam. Zastavujú každé auto, ktoré prejde a kontrolujú, kto je dnu. Keď je to muž, vypýtajú si ID a mobil, lebo chcú vidieť fotky. Robia to preto, lebo hľadajú ľudí, ktorí robia pre vládu alebo armádu. Väčšinou je to preto, lebo ich niekto nahlási. Keď má niekto fotky alebo informácie, ktoré sa spájajú s vládou alebo armádou, je vo veľkom ohrození. Ženy vôbec nekontrolujú. Ja sama som zažila také tri kontroly. Na ženy sa ani nepozrú, to som počula aj od veľa iných ľudí. Keďže sa však môžu muži maskovať za ženy, niekedy sa predsa len môžu opýtať, aby si žena dala dole burku a ukázala svoju tvár.

​Žiaľ, poznám rodinu, ktorej člen bol zadržaný Talibanom, pretože ho niekto nahlásil. Pracoval v oblasti ľudských práv. Zabili ho.

Kde v Kábule žiješ, si tam v bezpečí?

V centre Kábulu. Povedala by som, že je to tu v rámci okolností v poriadku. Ale momentálne je všetko dynamické a všetko sa môže rýchlo zmeniť. Napríklad teraz som dostala informáciu od priateľov z druhej strany mesta, že Taliban je v uliciach, prechádzajú sa a hliadkujú. Stáva sa, že niekoho zastavia, či je správne oblečený. Na mieste, kde momentálne žijem, sa zatiaľ niečo také nedeje. Ľudia chodia von, deti sa hrajú na ulici a pouličné obchody predávajú ovocie a jedlo. Rozdiel vidím v tom, že dnes je na uliciach oveľa menej žien. Videla som dve – tri. Predtým bolo normálne, že ženy chodili samé a v rôznych druhoch oblečenia. To sa definitívne zmenilo.

Nedávno si sa vrátila, očakávala si, že Taliban obsadí Kábul a vyhlási emirát?

Pred šiestimi mesiacmi som bola v Európe. Do Afganistanu som sa vrátila pred dvoma týždňami. Úprimne, vôbec som neočakávala, že sa to tak všetko rýchlo zvrtne. Predpokladala som, že sa to môže stať v priebehu niekoľkých mesiacov. Ale nie tak rýchlo. Že jeden deň obsadia Herat a o dva dni Kábul. Nikto to neočakával, ľudia si mysleli, že armáda, aspoň v Kábule, bude schopná ochrániť mesto. Vrátila som sa, lebo tu mám manžela. Je miestny. Náš plán bolo dostať víza do Európy a ostať tam spolu.

Kontaktovala som poľskú ambasádu, ale žiaľ, v Afganistane žiadna nie je. Zodpovednosť za ľudí v Afganistane má ambasáda v Naí Dillí v Indii. Volala som im, vedia, že som tu. Ponúkli mi nejakú pomoc a núdzové lety, no iba pre mňa. Moje stanovisko bolo, že nechcem odísť bez manžela, pretože to preňho môže predstavovať priamu hrozbu. Pretože zatiaľ nikto nevie, ako Taliban reaguje na cudzincov, špeciálne cudzincov, ktorí majú za manželov miestnych. Nemohla som odísť s tým, že ja budem v bezpečí v Európe a on bude čeliť nebezpečenstvu. Preto stále neviem, čo budeme robiť. Povedala som o tomto probléme ambasáde a navrhujú nejaké možnosti ohľadom letov. Momentálne čakám na odpoveď od iného zdroja. Možno bude možné dostať víza do Indie a odtiaľ možno bude možné požiadať o poľské víza.

Zdroj:  Archív Monika

Médiá zaplavili videá a fotky, ako sa Afganci snažia utiecť. Sú ľudia, ktorí sú otvorene radi, že sa Taliban dostáva k moci?

Keď sa objavila prvá info, že Taliban je na kraji Kábulu, ľudia naozaj panikárili. Videla som davy s taškami a vecami, ktoré boli schopní pobrať. Išli na letisko. Počula som, že potom prišli nejaké americké lietadla, ktoré zobrali každého, kto mal pas alebo len občiansky preukaz. Aj teraz, aj keď je letisko zatvorené a nelietajú žiadne komerčné lety, prúdia tam ľudia. Čakajú na akúkoľvek šancu. Spia tam a čakajú aj tí s vízami aj bez. Každý sa snaží odísť. Nie každý doslova, ale veľmi veľa ľudí. Keď nie lietadlom, tak iným spôsobom.

Predpokladám, že sú ľudia, ktorí majú radi Taliban. Osobne nikoho takého nepoznám. Na niektorých miestach sú ľudia naozaj radi, že Američania odišli, že odišli cudzinci a sú radi, že Taliban podľa nich donesie mier, že eliminujú krádeže, že budú kontrolovať situáciu v mestách. Ale je ich málo. A ešte menej, ktorí otvorene hovoria, že akceptujú Taliban a že sú šťastní, že Taliban prišiel. Sú ľudia, ktorí hovoria, že to nie je tak zlé, hovoria, že je to nič v porovnaní s tým, čo tu bolo 25-30 rokov dozadu, keď Taliban ovládol mesto a všetko zničil. Tentokrát obsadenie Kábulu bolo bez bojov, bez strieľania v uliciach. Ľudia si hovoria, „och dobré že sa to stalo takto a nie ako v minulosti.“

O Talibane je známe, že ženy sa pod jeho vládou nemajú najlepšie. Je to v skutočnosti tak?

Taliban vyhlásil, že ženy nemôžu chodiť samé vonku. Musia mať pri sebe mužského člena rodiny, musia mať burku, ako som spomínala. Nemôžu chodiť do práce, ale neviem to teraz potvrdiť. V Kábule zatiaľ platí to, že sa neodporúča chodiť von nikomu, ani mužom, kým sa situácia neupokojí. Taliban hovorí, že ostaňte doma, a všetko bude v poriadku. Čo bude potom, neviem. Myslím si však, že to bude ako v ostatných provinciách. Všetko to je právo šaría.

Ako dlho žiješ v Afganistane, čo tam robíš?

V Afganistane som rok a pól. Keď som prišla prvýkrát, robila som dobrovoľníčku ako učiteľka angličtiny vo veľmi vzdialenej dedine v strede Afganistanu. Keď sa školy v zime zatvorili, šla som do Kábulu a následne veľa cestovala. Keď som sa vrátila do Kábulu, dostala som novú prácu v lokálnej škole, potom som začala pracovať pre lokálnu neziskovku zaoberajúcu sa vzdelávaním v miestach, kde nie sú štátne školy prístupné.

Prečo si sa rozhodla ísť do Afganistanu?

Bol to môj sen od nejakých 16-17 rokov. Pamätám si niekoľko dokumentov, ktoré som videla o tejto krajine a nikdy som nebola šokovaná alebo vystrašená. Prvá vec, na ktorú som pomyslela bolo, že chcem túto krajinu vidieť a chcem vidieť, či je to v skutočnosti tak, ako o tom hovoria médiá. Neverím všetkým veciam, ktoré hovoria, samozrejme niektoré veci sú pravdivé, ale radšej som chcela vidieť ten „celý obraz“. Nechcela som prísť len na týždeň dva, preto som začala s dobrovoľníctvom. Navyše som sa medzičasom zaľúbila. To bol dôvod, prečo som sa vrátila. Zobrali sme sa minulý rok.