Pohrebníctva toľko zosnulých ešte nezažili. Navštívili sme cintorín aj hrobára Frédyho v Medzeve, ktorému čierny humor rozhodne nechýba.
„…Pokuste se tvářit nešťastně, všude se dočítám, že umřu předčasně. A taky vím, že obtěžuju okolí. Čekám konec, zatím nic nebolí...“ zvoní príznačná znelka od skupiny Chinaski z mobilu hrobára Alfréda Tomascha počas našej reportáže na cintoríne v Medzeve. Pri práci hrobára sa čierny humor jednoznačne zíde. Frédymu, ako ho všetci v malom meste na východe Slovenska volajú, rozhodne nechýba.
Bizarné pomníky
Ako hrobár pracuje 36 rokov, momentálne je na dôchodku, ale stále si „hrobárčinou“ privyrába. Ako míňame hroby, zaostrí na jeden starý pomník. Je na ňom v nemčine napísané: „Tu odpočíva v pokoji 81-ročná panna.“ Neskôr nám ukazuje hrobku rodiny Kundtových, po ktorých je pomenovaná ulica v Pittsburgu. Rodina sponzorovala opravu mestského kostola, ktorý pred sto rokmi vyhorel.
Len čo sa dostaneme do domu smútku, začne Frédy hovoriť, ako koronavírus výrazne zmenil prácu ľudí pracujúcich v pohrebníctve. Či už početnosťou zosnulých, ale aj spôsobom manipulácie s mŕtvymi, ako aj prístupom k pozostalým, ktorí sa so svojimi najbližšími nemôžu rozlúčiť tak, ako by chceli.
Ľudia v boxe ako zvieratá
Za roky, čo pracuje ako hrobár, taký príval zosnulých nezažil. „Niekto povie, že je to vymyslené, ale za 36 rokov som nevidel, že by mali na patológii na Ipeľskej v Košiciach chladiaci príves, z ktorého by rad radom vyberali ľudí ako zvieratá. Lekári na patológii sú unavení, bežne pitvali 4-5 ľudí denne z celého Košického kraja, počas vrcholu pandémie sa im za víkend nazbieralo aj 40 mŕtvych,“ opisuje situáciu, ktorá Slovensko postihla začiatkom roka. Dodáva, že za prvý štvrťrok medzevskí hrobári ešte nemali nikdy toľko prevozov.
Hoci sa počas pandémie obracia v ich fachu oveľa viac peňazí, nechodia vysmiati. „Najprv si robil kolega žarty, že predal veľa rakiev, ale po čase, keď to bolo vyčerpávajúce, prial si, aby sa to skončilo. Povedal: „kašlať na peniaze“.“
Realita zárobkov
Hrobár priznáva, že začiatok roka bol pre nich veľmi náročný. Mávali výjazdy aj v noci, deň za dňom. Boli unavení. „Keď je niekto hrobár a zomierajú ľudia v januári, je to drina, pôda je zamrznutá, je to lopota,“ hovorí a dodáva, že tešiť sa môže jedine majiteľa veľkej pohrebnej firmy. Zarobia viac, lebo predajú viac, ale tí, čo pre nich robia, robia za tie isté peniaze.
Dopyt po truhlách sa zvyšoval priamo úmerne s nárastom zosnulých a s tým rástla aj ich cena. „Napríklad jedná veľká prešovská firma, ktorá predáva truhly zistila, že úmrtnosť v Českej republike je ešte vyššia, tak celú svoju produkciu smerovali do Česka a nám nič nedali,“ vysvetľuje s tým, že kúpa truhiel sa počas pandémie skomplikovala. Obrátili sa preto na malé súkromné firmy z Michaloviec, Oravy a Poľska. „Poliak je super partner, zavoláš mu večer a ráno už más tovar,“ smeje sa.
Nový trend – spopolniť
Zmenil sa aj trend pochovávania. Ľudia dávajú podľa neho svojich príbuzných častejšie spopolňovať. Aj tých, ktorí neumreli na koronavírus. „Predáva sa veľa lacnejších truhiel, lebo 90 percent ľudí rieši pohreb spopolnením, neskladujú sa na domoch smútku, ale mŕtvych hneď nosíme v patologickom vaku bez obliekania spáliť,“ opisuje postup.
Priznáva, že keď majú výjazd za ľuďmi, ktorých príčinou smrti bol koronavírus, majú strach a snažia sa byť maximálne opatrní. Pri covidových zosnulých majú na sebe vždy ochranné rukavice – aspoň štyri páry, skafandre, ochranné okuliare a návleky. Každou vrstvu si dávajú dole jedným párom rukavíc, aby mali čisté ruky, potom všetky veci dávajú do patologického vaku na spálenie.
Nákladné obliekanie nebožtíka
Jedna krabica latexových rukavíc podľa jeho slov stála pred pandémiou šesť eur, teraz stojí 50 eur. Cena ochranného obleku stúpla z 30 na 50 eur. „Vzhľadom na to, že musíme kúpiť minimálne dve kombinézy na každé obliekanie (môže sa aj potrhať a musíme sa ísť prezliecť), vyjde jedno obliekanie zosnulého aj na sto eur. Hovoríme to každému dopredu, aby nedošlo k nedorozumeniu,“ tvrdí. „Niektoré pohrebné služby si pýtali viac, jeden klient nám vravel, že v jednej dedine na Spiši si účtovali 700 eur. V Bratislave účtovali aj 1000 eur, to je až hyenizmus,“ myslí si.
Človek, ktorí prichádza do kontaktu s pozostalými musí byť aj psychológ. S ľuďmi sa snažia jednať citlivo. „Je to pre nich určitá trauma, lebo mať obrad v kruhu viacerých príbuzných je predsa iné,“ hovorí a dodáva: „U nás sa pohrebu zúčastňuje neskutočne veľa ľudí. Je tu dychovka, je to také slávnostnejšie, aj keď prídu cudzí, hovoria nám, že tu je na tom pohrebe niečo pekné. A odrazu sa všetko musí konať len za pár minút v obmedzenom počte osôb. Bez všetkých ceremónii sa telo prenáša ihneď na spopolnenie. Príbuzní to neznášajú dobre,“ krúti hlavou.
Neveriaci
Pre Fredyho je najviac zarážajúce, že sa stále nájdu ľudia, ktorí si myslia, že koronavírus je výmysel. Že o nič nejde a všetko to je riadené z Ameriky. „Poznám pána, ktorý na sociálnych sieťach zdieľal, že koronavírus je nezmysel a podobné veci,“ hovorí. Na koronavírus mu zomrel otec o tri týždne svokra. „Videl som na obrade, že nad niečím uvažuje, utrúsil pár slzičiek, ale o tri týždne mal opäť statusy, že korona je výmysel,“ hovorí smutne a dodáva, že tomu vôbec nerozumie. „Myslím si, že keby s ním ten človek prišiel do nemocnice a videl sestričky v skafandroch v plnom nasadení alebo personál v starobinci, neodvážil by sa to napísať, lebo to stojí veľa potu,“ uzatvára.
