Archív/Michaela Brchnelová
StoryEditor

Slovenka navrhuje rakety a skúma Slnko: V škole sme nemali ženské WC, chodila som na toalety pre znevýhodnených

Ľubomíra Somodiová02.09.2021., 12:00h
Vedkyňa Michaela sa stretla na štúdiách v zahraničí s hocičím. Tvrdí, že kamkoľvek príde muž, má automaticky dôveru. Ženy si ju musia pracne vybudovať.
Lajkuj Brainee.sk na

Keď mala vedkyňa Michaela Brchnelová (24) iba päť rokov, hodila sa v obchode o zem, že chce lupu. Neskôr, keď mala trinásť, jej zvedavosť predčila hanblivosť a napísala do ESA aj NASA, že potrebuje pre svoj projekt dáta z ich ďalekohľadu. Priložila básničku. Okrem dát dostala aj tašku, ktorú má dodnes, kedy už ako uznávaná vedkyňa skúma Slnko na belgickej Katolíckej univerzite v Leuvene a venuje sa vesmírnemu inžinierstvu - jej úlohou je ochrániť misie pri návrate na Zem.

Pracovala pre Európsku Vesmírnu Agentúru na optimalizácii a analýze re-entry vozidiel a na simuláciách pohonu satelitov, či pre Delft Aerospace Rocket Engineering na simulácii, dizajne a stavbe rakiet. Ešte za jej stredoškolských čias po nej pomenovali planétku, keď ako stredoškoláčka vyhrala zlatú medailu, cenu CERN-u za najlepší projekt. Jej odhodlanie skúmať je stále veľké. Okrem toho sa venuje aj prednáškam a vzdelávaniu.

Archív/Michaela Brchnelová

V 24 rokoch máš za sebou ohromné množstvo úspechov. Spíš vôbec? Ako to stíhaš?

Musím. Našla som si v marci prvý šedivý vlas (smiech). Ale v tomto nechcem ísť naozaj nikomu príkladom. Po jednej súťaži som dokonca skončila na týždeň v nemocnici. Bola som unavená, bolo mi zle. Hovorila som, že sa len potrebujem vyspať. Potom som sa vyspala a bolo mi dobre.

Keď som mala jedenásť, objavila som na jednom sústredení kávu. Mohla som fungovať dva dni bez spánku. Do nejakých štrnástich rokov som ju kradla mamine. Keď som sa odhodlala ísť si ju kúpiť do obchodu ešte keď som mala 11, aby si mamina nevšimla, že jej mizne, zľakla som sa, či to nie je ako alkohol, že sa predáva až od 18, tak som si kúpila iba žuvačky. Na strednej som dokázala „ísť“ strašne dlho bez poriadneho spánku. Brala som to ako výzvu. Na univerzite som síce chcela spať viac, ale tam už prišli časy, keď to nešlo. Využívala som krátke medzispánky. 

Aký dlhý bol medzispánok?

Ako vyšlo. Teraz viem, že je potrebné dávať približne jeden a pól hodinové cykly. Lebo toľko trvá jeden spánkový cyklus. Teraz sme mali projekt, počas ktorého som musela celú noc kvázi monitorovať simulácie nepretržite celý mesiac. Treba si dať hodinu a pól „šlofíka“, alebo tri hodiny. Musí to byť násobok hodiny a pól a potom znova. Nie je to stále ideálne, vôbec to neodporúčam, nie som odborník na spánok. (smiech)

Archív/ Michaela Brchnelová

K vesmíru si sa dostala celkom malá. Bola si geniálnym dieťaťom?

Vôbec nie, mala som skôr šťastie na ľudí. Keď som mala asi osem, pozerala som sa na oblohu, videla som vedľa seba tri hviezdy na jednej priamke. Strašne som sa tešila, že sú na jednej čiare, tak som si o tom našla viac informácií. Zistila som, že to bolo súhvezdie Orion. Potom som si našla astronomický klub v Bratislave.

K vede som však vždy mala blízko. Ako päťročná som sa v supermarkete hodila o zem, lebo som chcela lupu. Bohvie, kde by som bola dnes, keby mi ju mamina kúpila (smiech). Keď som prišla do klubu, všetci boli starší. Mali 13-14 rokov. Vedúci krúžku asi nepochopil, že mám len deväť. Dal mi tam papier plný vzorcov s tým, že to sa nauč o tri mesiace je súťaž. Boli tam nejaké sin a cos a log ja som vedela v tom čase jedine deliť. Deti z krúžku mi pomáhali pochopiť matematiku, mamina tiež. Kreslila kružnice v tráve, kým sme venčili psa, aby mi vysvetlila, ako to funguje. Nebola som geniálne dieťa, ale mala som dobrý kolektív, ktorý sa snažil o mňa nejako postarať.

Späť k tvojím úspechom. Prvýkrát tvoje meno obletelo médiá, keď si ako stredoškoláčka vyhrala zlatú medailu, cenu CERN-u na najväčšej svetovej súťaži vedeckých projektov Intel ISEF. Za čo to bolo?

Každý rok je finále vedeckých prác študentov, ktoré sa koná v USA. Idú tam decká z celého sveta so svojimi projektami. O čom bol môj projekt?

Keď vybuchne hviezda, tak po nej ostane mračno, ktoré si mohla vidieť napríklad na obrázkoch z Hubblovho teleskopu. K nám na Zem prichádza veľké množstvo veľmi nabitých a energických častíc a vieme, že niektoré prichádzajú z galaxií a čiernych dier. Boli tam však také energie, ktoré sme nevedeli, odkiaľ sa berú. Rozmýšľali sme, že by mohli nabrať takú energiu v mračnách. Vedeli sme, že na to, aby tam nabrali takú energiu, museli by tam byť väčšie magnetické polia, než sme predpokladali. Robila som pozorovania týchto mračien. Snažila som sa odhadnúť silu ich magnetického poľa. Dokázala som, že sú o dosť silnejšie. V tom prípade je možné, že tam tie častice dôjdu, urýchlia sa tam a priletia aj k Zemi.

Ako si to skúmala? Mala si k tomu techniku?

Prirodzene na takéto pozorovanie potrebujete veľmi kvalitné dáta na vysokoenergetických frekvenciách. Čo ďalekohľadom v Bratislave naozaj nejde. Potrebovala som prístup k vesmírnym ďalekohľadom. Mala som trinásť, napísala som do dvoch databáz ďalekohľadov od ESA aj NASA, že robím vedecký projekt, napísala som im dokonca básničku o ďalekohľade. Nakoniec mi dali dáta. Nemala som v tomto nejaké zábrany.

Vyplatilo sa mi to. Okrem dát mi poslali ešte aj veľkú darčekovú ESA krabicu, tašku z toho ešte stále mám, hoci to bolo v roku 2011. Dodnes mám taký prístup, veď napíšem, uvidíme, čo sa stane. Aj keď samozrejme, že to beriem už profesionálnejšie, keďže už reprezentujem vedecký inštitút.

Dnes skúmaš Slnko. Prečo práve Slnko?

Slnko ma nikdy nezaujímalo, keď som bola malá. Začalo ma zaujímať, až keď som si uvedomila, že o ňom vieme strašne málo, aj keď by nás mohlo jedným šmahom zabiť. Nedokážeme vôbec predvídať slnečné správanie.

Napríklad v centre Slnka je približne 15 miliónov stupňov. Dáva to zmysel. Potom idete na povrch a teplota sa zmenšuje, to dáva tiež zmysel, lebo idete preč od jadra, kde sa to teplo vytvára. Na jeho povrchu je nejakých 5-tisíc stupňov. Je to relatívne slabá teplota. V atmosfére Slnka, by človek povedal, že keď sme ďalej od jadra, tak tam bude teplota nižšia, ale je tam zrazu milión alebo tri milióny stupňov a my netušíme prečo. Je to veľmi frustrujúce, lebo tam sa dejú všetky tie výbuchy, potom to prichádza k nám na Zem a polovica elektrického zariadenia je fuč. Jednak nám to ničí satelity, no silnejšie výbuchy vedia poškodiť aj elektrické vedenie na Zemi.

Archív/Michaela Brchnelová

Ako sa to deje?

Zem má magnetické pole, je to ako naše ochranné pole. Niekedy sa častice zo Slnka dostanú po siločiarach až na póly Zeme. Je z nich polárna žiara. Tie častice zo Slnka voláme slnečný vietor. Väčšinu času to je v poriadku, no niekedy je Slnko naozaj aktívne (napríklad počas slnečného maxima) a potom tých častíc príde veľmi veľa s veľkou energiou a my na to pozeráme – príde to k nám, nepríde? Snažíme sa vytvoriť akési predpovede.

Keď vieme, kedy to na nás príde, tak sa satelity môžu vypnúť včas a minimalizujú sa škody. Slnečný vietor sú nabité častice. Ak dôjde nejaká taká častica do počítača na satelite, môže v ňom prepnúť nula na jedna. Je to problém, satelity sa kazia. Z povrchu Slnka dostávame dáta a potom simulujeme, aký vietor vznikne, či sa dostane na Zem, aby sme vedeli predvídať, ako to vzniká. Teraz vieme predvídať na plus mínus tri dni, niekedy jeden, je to strašne málo. Dokonca niektoré tie výbuchy vyslané smerom k nám ani nevidíme.

Tešíš sa, keď pozoruješ takýto vietor prichádzať na Zem?

Áno, nemala by som sa, lebo nám to môže veľmi poškodiť. Na druhej strane, je to fascinujúce, ako málo o tom vieme.

Nemáš niekedy strach, že vyvinieš nejaký vynález s dobrým úmyslom a neskôr ho môže niekto zneužiť?

Veľkú časť “aerospace” projektov v Európe financuje buď NASA alebo americká armáda. NASA je aj tak 95 percent vojenská technika. To s tým Slnkom je relatívne bezpečné, potrebujú to na chránenie satelitov. Viem, že to, čo vyvíjame, pomôže všetkým. S tým dokážem v noci spať. To, čo robíme s vesmírnymi misiami, mi niekedy vadí.

Snažíme sa optimalizovať tvar týchto návratových modulov, aby sme minimalizovali tlaky a zahrievanie, vyvíjame to s univerzitou v Delfte. Univerzity majú zakázané pracovať na vojenských projektoch, aj napriek tomu, že ich financuje armáda. Je to potrebné na reálne vesmírne misie, ale pochopiteľne ten výskum bude otvorený. Je to ťažká otázka. Ľudia z armády si vedia nájsť cestičky, chodili aj k nám do školy na vesmírne a letecké inžinierstvo na Delft University of Technology v Holandsku.

Ešte v prváku lákali ľudí na niečo, čo vo vede voláme 'základný výskum'. V princípe všeobecný výskum bez nejakej aplikácie. Neskôr už hovorili: „chceme niekoho na optimalizáciu balistických striel“. Povedia vám, že budete mať to najlepšie zariadenie, superpočítač len pre seba. Vedci sú v tomto také šteňatá, dajú im jedlo a oni to zjedia, lebo majú radi vedu. Je niekedy ťažké povedať nie, ale treba sa aj nad tou etikou zamyslieť. A to našťastie robí čoraz viac vedcov.

Nedávno si získala cenu Amelia Earhart Fellowship pre mladé vedkyne venujúce sa letectvu a kozmonautike. Nie je veľa žien, ktoré sa venujú kozmonautike a už vôbec nie na Slovensku. Ako to vnímaš?

Teším sa najmä z toho hľadiska, že prvýkrát cenu získalo Slovensko. Cena sa udeľuje od roku 1938. Máte mapu, Slovensko už nie je biele, Česko stále je. (smiech) Vo vedeckom prostredí veľmi neexistuje kompromis. Buď to, na čom pracuješ funguje, alebo sa to kazí. Keď človek v takom prostredí dostane pochvalu, je to motivácia. Cena je určená na finančnú podporu, aby sa aj ženy mohli venovať vede. Ja mám doktorandský projekt dobre hradený školou, ale môžem peniaze použiť na iné projekty. Budem schopná chodiť na viac konferencií. Dáva mi to väčšiu voľnosť.

Máš momentálne veľa kolegýň?

Na Astrofyzikálnom ústave mám tri kolegyne, čo je dosť veľa. Na mojej bývalej škole, na oddelení aerodynamiky, sme v budove nemali ani ženské záchody, mali sme iba pre telesne znevýhodnených, chodila som tam. Mala som jednu spolužiačku a ďalšiu z vyššieho ročníku. Navyše ony dve ani poradne nechodili na prednášky.

Aj na tých profesoroch je vidno, že nevedia, ako so študentkami. Nebola tam ani jedna profesorka. Boli trocha zmätení. Troška sa to zlepšuje. Teraz mali na bakalárskom stupni 12-13 percent žien, čo je síce málo, ale je to o dosť viac, než keď som študovala ja. Pomôže to aj chalanom aj babám. Naši chalani chodili za dievčatami pol hodinu bicyklom na druhý kampus, kde bola architektúra, len aby sa mali na čo počas obedu pozerať. (smiech).

Pre teba dobré, či?

Ani nie. S babami máš trochu iný vzťah, nedá sa tak ľahko ohovárať (smiech), hovoriť o vzťahoch. Chýbali mi. Chalani si už ani veľakrát neuvedomili, že som baba. Radšej by som namiesto futbalu večer išla s babami na vínko.

Myslíš si, že na to slabé zastúpenie žien má vplyv aj sociálna norma, teda ružové dupačky a bábiky do ruky, či chalani majú lepšie technické vnímanie?

Všimla som si, ako sa dávajú komplimenty deckám. Pri dievčatách to je „ú, aká si peknučká, aké máš pekné šaty“. Pri chalanoch to je „ú, aký si šikovný, aký si silný“. Mám pocit, že keď toto počúvaš od mala, že sa ti vyformujú hodnoty, keď vyrastáš. Nehovorím, že to všetko určuje. U nás to bol do istej miery rozhodujúci faktor. Síce sa moja sestra k vede dostala, teraz robí biochémiu, ale trvalo jej o dosť dlhšie zistiť, že ju to vlastne baví než mňa. Ona bola tá pravá dcéra, pekná princeznička a ja som bola skôr chalanisko a ostatní sa k nám aj tak správali.

Baby nemajú príklady v tých oboroch, lebo ich tam veľa nie je. To prostredie je teda veľmi mužské a potom to aj ovplyvní faktory ako napríklad komunikácia. Keď som učila na technickom poli v Holandsku, potrebovala som iný typ komunikácie. Kedysi mi pri hodnotení povedali také veci, že mi až vyšli slzy. Baby majú trochu iný typ jazyka, často sú pri diskusii milšie, zatiaľ čo chalani sú priamejší, hlavne v technických odboroch. Keď som ja sama učila, povedala som jednému dievčaťu „to musíš prerobiť, je to celé zle“ a už som videla slzy. Uvedomila som si, že sa mi za tých päť rokov úplne zmenil štýl komunikácie. Potom som jej povedala, že to bude v pohode, že viem, že sa snažila. Dievčatá to veľakrát vydesí, je to ťažké štúdium, keď k tomu vnímajú takú veľkú zmenu, ako sa s nimi ľudia rozprávajú, je to problém.

K nám prichádza o dosť menej báb, než chalanov, ale potom tých báb, ktoré prejdú prvákom, je omnoho viac. Takže priemerná baba, ktorá príde, je o dosť lepšia, ako priemerný chalan.

Aký je potom problém s prihlasovaním? Aký máš názor na kvóty?

Je otázka, že či sa tým diskriminujú muži. Minulý rok zaviedli kvóty na 20 percent žien. Pre prváka chalana to vyzerá tak, že je tu baba len kvôli tomu, že sú kvóty. Pre tú babu zas, že asi nie je dostatočne dobrá. Neprospieva to tým deckám. Pred kvótami sme si všimli, že baby majú po prvom roku v priemere lepšie známky, než chalani a v relatívnej mierke sa ich aj viac dostane do druhého ročníka. To ukazuje, že priemerná baba, ktorá do prváku príde, je lepšia, než priemerný chalan - takže by sme si ich mohli dovoliť zobrať ešte viac, aby to bolo vyrovnané. Na toto majú byť tie kvóty - nie na diskrimináciu, ale na vyrovnávanie úrovne. 

Počas skúšok už kvóty nie sú. Myslím, že časom to začne pomáhať babám, aby sa nebáli prihlásiť, keď tam bude viacej žien, možno sa zmení aj tá komunikácia.

Čo som si všimla, muži si často neuvedomujú, že diskriminujú. Napríklad, raz som dostala horšiu známku ako kamarát, čo povedal polovicu toho, čo ja. Išla som za vyučujúcim, aby mi povedal jeden dôvod. Povedal mi: „Ty máš taký vysoký hlas, znieš neisto.“ Povedala som mu, že čo s tým mám robiť. Neuvedomoval si to, takéto veci sa tam dejú, ktoré by sa možno inde nediali. Je to demotivujúce. Bavili sme sa medzi spolužiačkami a kolegyňami, že v tejto sfére ženy musia dokazovať. Muž kamkoľvek príde, má automatický nejakú dôveru a môže si automaticky robiť svoju prácu. Žena, keď niekam príde, musí si niekoľko mesiacov dôveru budovať. Toto je bohužiaľ skúsenosť väčšiny profesoriek a výskumníčok, s ktorými som pracovala.

Keď som robila diplomovú prácu v mojom odbore, tak som ju s celým MSc programom stihla na čas, dostala som Cum Laude a ešte som okrem toho stihla aj Honours program. To sa im na tom oddelení ešte nestalo. Teraz toto nehovorím, aby som sa chválila, len na ukázanie problému. Môj školiteľ bol spokojný a chcel, aby som ostala. Povedal mi, že si myslí, že nebude vôbec ťažké pre mňa nájsť peniaze, keď budem chcieť ostať. Pomyslela som si, že si váži moju prácu a na to doplnil - lebo si žena. Mohol to myslieť dobre. Ale keby som tam ostala, tak ďalšie štyri roky mám v hlave, že idú na mňa všetky peniaze lebo som žena, nie kvôli mojím výsledkom.

Archív/Michaela Brchnelová

Má taký malý štát ako Slovensko nejakú šancu realizovať sa v kozmickom inžinierstve?

Nevidím dôvod, prečo nie. Máme Európsku vesmírnu agentúru, jasné, že sa pozerajú, aby krajiny mali z toho nejaký príjem. Ale keď ja budem chcieť mať nejakú svoju misiu, je mi jedno, či to bude robiť talianska inštitúcia alebo slovenská, ale to, či to urobí dobre. Nejde ani veľmi o to, či to je slovenské, ale ide o to, aby tie inštitúcia mali nejaký štandard. Slovensko nemá nejak veľmi rozvinutý kozmický priemysel. Napríklad také Luxembursko je strašne malá krajina. Ich vesmírna agentúra sa začala zameriavať na úzku tému. Luxembursko rieši ťaženie asteroidov a špecializujú sa na to aj inštitúcie. Je to veľmi špecifické a také sci-fi, ja si myslím, že o tých 50 rokov to bude realita. Zatiaľ je najväčší problém vesmírne právo. Ak sa vyrieši a bude možnosť ťažiť, oni sú tak napred, že búdu mať veľmi veľkú návratnosť.

Na Slovensku je veľa poľnohospodárov. Je to slovenská téma a aj Slováci z toho niečo môžu mať. Dôležitá je spolupráca, Slováci však majú niekedy problém spolupracovať aj na národnej úrovni, sporia sa medzi sebou cez média, nie to na medzinárodnej úrovni. A je v poriadku hádať sa, ale tam to musí aj skončiť. Ja mám v mojom poli pôsobenia tiež zopár ľudí, ktorí sa absolútne neznášajú, niekedy to je až vtipné. Ale ak sa začne riešiť projekt, tak síce sa budú doberať ďalej, ale budú aj spolupracovať a zatnú zuby, ak treba. To je vec, ktorá nám na Slovensku ešte trochu chýba. Do vesmíru sa dostaneme len cez spoluprácu.

Myslíš si, že ľudia si uvedomujú, aký má kozmický priemysel dopad na náš každodenný život?

Myslím si, že na Slovensku nie. Aspoň čo som si všimla. Aj keď prednášam na školách. Je to škoda, mohlo by to študentov viac motivovať a inšpirovať ísť študovať niečo také. Teraz sa prvý program zameraný čisto na aerospace engineering otvoril na STU-čke. Je to super.

Keď som bola mladšia, vyhrávala súťaže a tým pádom sa moje meno objavilo v médiách, ľudia to komentovali tým, že „chleba lacnejší“ nebude. Ja chápem ten pohľad na vec. Ale vďaka satelitom, ktoré monitorujú úrodu a pomáhajú tieto procesy zoptimalizovať , bude lacnejší a povedala by som, že na viacerých miestach už aj je lacnejší Nehovorí sa o tom u nás veľmi, neučí sa o tom vôbec, na strednej škole nie sú žiadne osnovy o kozmonautike. Na druhej strane si myslím, že mladí ľudia sú schopní na internete nájsť informácie a sú si toho viac vedomí, ako napríklad staršia generácia.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/veda/vesmir, menuAlias = vesmir, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
08. august 2022 11:53