V rozhovore pre TASR uviedla aj to, ako vyzerá simulovaná misia, čo na nej posádka robí, alebo či si ako vedúca vesmírnej stanice vyberá členov jednotlivých misií.
Čo vás ako ženu inšpirovalo k tomu, aby ste sa venovali tejto oblasti?
Vášeň pre vesmír u mňa začala, keď som mala približne osem rokov. Kým som čakala na rodičov v obchode, listovala som si v encyklopédii a našla som celú časť o planétach a mesiacoch, ktoré majú napríklad Jupiter a Saturn. Vtedy to u mňa vzbudilo vášeň, že som chcela vedieť, či môže na mesiacoch existovať život, chcela som sa dozvedieť viac o výskume spojenom s vesmírom.
Hneď som začala vytvárať poviedky o mimozemšťanoch, ktorí by mohli existovať vo vesmíre. Takto to začalo a neskôr som mala šancu stretnúť sa s prvým slovenským astronautom Ivanom Belom aj zatiaľ posledným mužom, ktorý bol na Mesiaci - Eugene Cernan. Mať možnosť stretnúť sa s týmito pánmi mi nielen potvrdilo, že sa chcem výskumu venovať, ale aj to, že by som chcela ísť do vesmíru. Rovnako som sa zamyslela, kde sú ženy a chcela som dokázať, že aj ženy sa takýmto aktivitám môžu venovať.
Prečo chcete ísť do vesmíru?
Do vesmíru chcem ísť robiť výskum. Chcem pomôcť vede a postupne sa snáď raz dostať na Mars a hľadať stopy po živote. Pre mňa ísť do vesmíru len tak s nejakou firmou nie je nejako zaujímavé. Ja tam chcem ísť robiť niečo užitočné pre ľudstvo.
Pôsobíte ako riaditeľka stanice HI-SEAS na Havaji. Bolo ťažké sa dostať na túto pozíciu aj z toho pohľadu, že ste žena?
Bolo náročné dostať sa na stanicu najskôr ako účastníčka misie, ktorá bola financovaná NASA, bol to celosvetový výber. Neskôr mi ponúkli pozíciu riaditeľky. Verím, že to bolo za to, že mám mnohoročné skúsenosti aj so simulovanými misiami ako ich vedúca, ale aj ako vedec, ktorý sa ich zúčastňuje. Zároveň mám veľa skúseností s prácou v NASA, vedením rôznych organizácií a firiem. Nie je to ľahké ešte stále byť ženou vo vesmírnom sektore, stále je nás menej v porovnaní s mužským kolektívom. Našťastie, v dnešnej dobe sa otvára čoraz viac možností pre ženy, stále však musíme dokazovať, že sme rovnako šikovné ako naši mužskí kolegovia.
Je časovo ohraničené, dokedy budete pôsobiť ako riaditeľka vesmírnej stanice HI-SEAS?
Nie, zatiaľ mám zmluvu na dobu neurčitú. Začínajú sa mi však v Amerike ponúkať aj iné možnosti. Takže začínam uvažovať o tom, že v blízkej budúcnosti zmením prácu a prejdem na niečo iné.
Čo by to mohlo byť?
Nebudem to ešte prezrádzať, ale mám možnosti pracovať pre rôzne vesmírne firmy, ako je napríklad SpaceX alebo priamo v NASA, pretože s nimi len spolupracujem. Uvidím, čo z toho sa mi bude páčiť. Stále sa mi však páči aj viesť simulované misie na Mesiac a Mars.
Organizujete a vediete simulované misie na Mesiac a Mars v spolupráci s ESA či NASA. Ako vyzerá bežný deň na simulovanej misii?
Každý deň od rána do večera máme naplánovaný. Ide o zmes ľudských aktivít, ako je napríklad varenie, ďalej sú to tímové aktivity a každý z nás má aj individuálne výskumné projekty. Napríklad také umývanie sa je veľmi limitované, máme k dispozícii pár litrov vody na sprchu raz za dva týždne, takže ľudia si svoj prídel vody šetria. Ráno po raňajkách máme stretnutie celej posádky, rozdelíme si, kto má čo robiť, a potom sa každý ide venovať svojmu výskumnému projektu.
Veľa z nás má výskum von v teréne a to sa ide na expedíciu v skafandri, pretože simulujeme, aké je to na Mesiaci alebo na Marse. Nemôžeme len tak otvoriť dvere a vyjsť von, musíme byť v skafandri a dodržiavať všetky potrebné vesmírne protokoly. Von môžeme ísť maximálne štyria, dvaja zostávajú na stanici a komunikujú s riadiacim strediskom na Zemi. Expedície trvajú tri - štyri hodiny a na tento čas máme limitovaný obsah vzduchu. Po návrate z expedície máme spoločný obed.
Pre mňa ako veliteľku je dôležité, aby sme všetci jedli spolu, lebo je to jediný čas, keď sa môžeme navzájom zblížiť. Po obede sa rozdelíme a každý má svoje aktivity. Večer píšeme správy z našich aktivít, ktoré posielame nášmu radiacemu stredisku na Zemi a následne s ním komunikujeme.
Akým výskumným aktivitám sa počas simulovaných misií zaoberáte najčastejšie vy?
Ja sa najviac venujem astrobiologickému výskumu v spolupráci s NASA, konkrétne odoberám vzorky v rôznych lávových jaskyniach. Študujeme, aké typy mikróbov tam dokážu existovať, prežiť a ako by sme podobné organizmy mohli nájsť na Marse. Takisto študujeme jaskyne z toho hľadiska, či by v nich ľudia mohli existovať. Namiesto toho, aby sme museli vybudovať stanice napríklad na povrchu Mesiaca, tak by mohlo byť ubytovanie v jaskyniach, o ktorých vieme, že na Marse aj Mesiaci sú. Na stanici sa venujem rôznym botanickým výskumom, nosím tam rôzne experimenty zo Slovenska. Napríklad víťazné projekty od študentov, ktorí vyhrali súťaž Misia Mars, ktorú spoluorganizujem.
Je to výzva pre študentov, keď vedia, že ich projekty sa môžu ocitnúť napríklad aj na simulovanej misii?
Verím, že áno. Pokiaľ viem, tak je to prvýkrát na svete, čo sa môžu študenti priamo zapojiť do misie a mať tam svoj projekt. Okrem toho môžu byť aj našim riadiacim strediskom. Určite to bude pre nich výzva a niečo nové. Predpokladám, že predtým nič takého nerobili, ale dúfam, že o to viac ich to bude motivovať k tomu, aby sa angažovali vo vesmírnych aktivitách.
Ako to vyzerá na takej marťanskej misii, ktorú absolvujete napríklad teraz v auguste?
Stanica je malý priestor, nachádza sa na sopke vo výške okolo 2500 metrov, takže človeku sa tam aj ťažšie dýcha. Je to sopka, takže tam nie sú skoro žiadne rastliny, všetko to pripomína taký mimozemsky vyzerajúci terén. Z geologického hľadiska vieme, že na Marse a Mesiaci sa nachádza podobný terén, takže môžeme robiť relevantný výskum. Žijeme a pracujeme, ako keby sme boli na misii, sme odpojení od sveta. Máme malú zásobu vody, elektrinu si dobíjame cez solárne panely. Všetko je robené najpodobnejšie vesmírnym misiám. Ľudia sa cítia veľmi odrezaní od civilizácie, chýbajú im blízki, mávajú s tým ťažkosti. Preto sa ako veliteľka snažím z nás spraviť akúsi vesmírnu rodinu.
Konkrétnych členov posádky si vyberáte vy ako veliteľka alebo vám ich určia?
Záleží to od misie, ale ako riaditeľka stanice mám posledné rozhodnutie ja. Ak mi chce vesmírna agentúra niekoho donútiť, môžem povedať, že túto osobu nechcem, pretože mám na to právo. Väčšinou mi vyberajú slušných ľudí, len párkrát som musela povedať nie. Ako riaditeľka môžem tímy zostaviť. Keď už som na misii, tak nie som riaditeľka, ale veliteľka a žijem s tými ľuďmi. Len v prípade núdze si musím prejsť na riaditeľskú stoličku.
Bol na niektorej zo simulovaných misií, ktoré ste viedli ako veliteľka aj nejaký Slovák?
Zatiaľ nie. Hlási sa veľmi málo Slovákov. Snažila som sa to spropagovať aj cez univerzity, aby mi poslali nejaký experiment a ja by som ho otestovala na HI-SEAS. Dúfam, že projekty ako Misia Mars podporia ďalších ľudí.
Je komplikované včleniť sa po misii do normálneho života?
Povedala by som, že je to taký kultúrny šok. My si tam zvykneme žiť sami v našich podmienkach a máme svoj svet. Vždy, keď sa prvý deň vrátime do civilizácie, tak sme v šoku. Napríklad ideme do obchodu a zrazu si nevieme vybrať jedlo. Veľa ľudí má problém po misii s trávením jedla, pretože počas misie si zvykneme na vysušené lyofilizované jedlo. Počas misie nemajú členovia posádky prístup k internetu a mobilu, a keď sa vrátia do civilizácie, tak zhodnotia, že lepšie je to bez nich. Istým spôsobom je to taká dobrá očista.
Ovplyvnila vás a vašu prácu pandémia nového koronavírusu?
V minulosti som mohla niekoľko dní pred misiou cvičiť posádku, a potom mohli byť na misii sami. Ja som mohla byť v riadiacom stredisku a všetko riadiť odtiaľ. Z dôvodu ochorenia covid-19 sme nemohli mať veľa času na tréning, dokonca hrozilo, že misia musí byť rovno karanténou. Takže sa stalo, že som ľudí učila všetko na mieste na stanici. Od septembra 2020 do mája tohto roku som mala desať misií za sebou. Po augustovej misii ma čakajú dve ďalšie, ktoré sú financované americkou armádou a budem riaditeľka z riadiaceho strediska.