Mešita Waladuna
Strecha tejto mešity je zdevastovaná a mach pokrýva už takmer všetky steny. Kľúčové je však to, že celá budova je zaplavená. Naposledy sa tu ľudia modlili v roku 2001, kedy mešita ešte stála na zemi. Práve mešita Waladuna sa stala varovným signálom pre obyvateľov Jakarty. Ak autority nezačnú čo najrýchlejšie konať, toto veľkomesto sa potopí. Pomaly ale isto sa potápa už desaťročia. Najkritickejším bodom je severná časť Jakarty, ktorá naráža na Jávske more. Toto územie sa ročne potopí približne o 25 centimetrov, pričom ohrozuje životy ľudí a ničí ich majetky. Domáci obyvatelia sa cítia ako v pasci. Pred vodou nemajú kam ujsť a na nové príbytky nemajú peniaze. Obyvateľstvo Jakarty sa vyznačuje svojou rybárskou profesiou. Ľudia potrebujú žiť pri pobreží, aby si mohli zarobiť aspoň na nejaké živobytie. Nejde však len o rybárstvo. V ohrození sú ďalšie milióny ľudí.
Prečo sa Jakarta potápa?
Hlavné mesto Indonézie sa rozprestiera na močaristom pobrežnom území a preteká ňou až 13 riek. Prečo sa vlastne potápa? Väčšina obyvateľov trpí nedostatkom vody. Nemá prístup k čistej filtrovanej vode a namiesto toho si kopú svoje vlastné studne, aby mali aspoň niečo. Potrubia sú zasadené hlboko do zeme a napomáhajú ľuďom získať vodu uloženú v podpovrchovej vrstve. Táto vrstva umožňuje buď významný priechod podzemnej vody alebo odstránenie významného množstva podzemnej vody.
Ak studne vynásobíš pár miliónmi, vznikne problém. Predstav si, že hornina je nasiaknutá špongia. Čím viac vody absorbuje, tým rýchlejšie špongia spľasne. To isté platí aj pre zemský povrch. Pôda spadne a zem sa začne potápať. Podpovrchové vrstvy by sa mali prirodzene naplniť vďaka dažďu. Keďže v Jakarte v posledných rokoch rapídne stúpla populácia a začalo sa vo veľkom stavať, tieto podpovrchové vrstvy jednoducho vodu prestali absorbovať.
Ďaleká história
Počas európskej kolonizácie koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa prístavného mesta nazývaného Jayakarta zmocnili Holanďania. Územie zrovnali so zemou a postavili si novú centrálu pre ich rozvíjajúcu sa ríšu. Pomenovali ju Batávia. Zaujímavosťou je, že Batávia vyzerala skoro rovnako ako Amsterdam – úzke mestské domčeky lemovali početné kanály. Tieto kanály však mali omnoho temnejšiu funkciu. Slúžili ako nástroj pre segregáciu a holandskí panovníci ich použili, aby rozdelili rôzne skupiny obyvateľstva žijúce v meste. V 18. storočí sa Holanďania prestali o kanály starať a tie sa začali ničiť.
Usadeniny zo zemetrasenia zablokovali prúd vody, ktorá sa premenila na stojacu. Batávia sa zo dňa na deň stala epicentrom početných chorôb. Ľudia každodenne zomierali na maláriu či týfus. Holandský panovník sa preto rozhodol urýchlene konať a južnú časť mesta presťahoval. Holanďania začali používať vodu z potrubí. V roku 1870 vybudovali prvú centrálnu zásobáreň vody zo železnými potrubiami, ktoré vodu distribuovali do miestnych domácností. Vďaka potrubiam mali obyvatelia čistú, pitnú vodu a plnohodnotné kúpeľne. Táto voda však bola len v prosperujúcej holandskej južnej časti a domáci pôvodní obyvatelia mohli o nej len snívať. Museli používať zanedbanú vodu z kanálov. Trvalo desaťročia, kým sa potrubia dostali aj k chudobnejším obyvateľom.
Vydrží do roku 2050
Odvtedy mesto expandovalo a zaznamenalo prudký nárast obyvateľov. Práve vtedy sa odzrkadlil historický vodný systém, ktorý ešte dnes nie je dostupný pre všetkých. Mnohí ľudia stále nemajú prístup k čistej vode, a preto musia čerpať podzemnú vodu – to znamená, že mesto sa potápa. Indonézska vláda sa preto rozhodla hlavné mesto presťahovať a za cieľ si vybrala susedný ostrov Borneo. Pomôže to však vyriešiť situáciu?
V roku 2014 vláda v spolupráci s holandskou architektúrnou firmou predstavila nový projekt – postaviť a posilniť 120 kilometrové pobrežné hrádze, aby zastavili vodu, ktorá zaplavuje mesto. Doteraz však bolo takýmto spôsobom posilnených len 10 kilometrov. Problémom je, že aj tieto hrádze sa potápajú. Ďalší projekt, ktorý zahŕňa výstavbu 38 kilometrovej steny v tvare masívneho vtáka je odhadovaný na 140 biliónov dolárov. Táto obrovská stena má ochraňovať celé pobrežie od záplav. Avšak, realizácia projektu môže trvať až 30 rokov, čo je pre Jakartu nereálny čas. Odhaduje sa, že do roku 2050 sa má ocitnúť pod vodou až 95% plochy mesta.
Ohrozené mestá
Varovný signál svieti aj nad ďalšími mestami. Potápa sa napríklad Houston, Lagos, Peking či New Orleans. Houston sa podľa amerického geologického prieskumu od roku 1920 potopil približne o 3 metre. Má rovnaký problém ako Jakarta – trápi ho nadmerné čerpanie podzemnej vody. Africké najľudnatejšie mesto Lagos leží na pobreží Nigérie. Jeho geografická poloha spôsobuje, že Lagos je náchylnejší na potopenie. Časť jeho pobrežia je už dávno narušená. Morská hladina sa zdvíha najmä kvôli globálnemu otepľovaniu. Podľa štúdií by sa mala hladina mora zdvihnúť do konca tohto storočia o 2 metre.
A čo New Orleans? Už v roku 1930 bola až tretina mesta pod úrovňou hladiny mora. Keď USA v roku 2005 zasiahol hurikán Katrina, pod úrovňou hladiny mora sa ocitla až polovica mesta. New Orleans je veľmi náchylné na zdvíhajúcu sa úroveň mora, pretože bolo postavené na priepustnej pôde blízko pobrežia. Vedci všetky tieto faktory preskúmali a prišli k zisteniu, že mesto sa ročne potopí o 1 centimeter. Značne horšie na tom je čínska metropola Peking, ktorá sa v niektorých častiach ročne potopí až o 10 centimetrov. Podľa výskumníkov je to spôsobené vyčerpanou podzemnou vodou a tento prípad možno prirovnať k Jakarte alebo Houstonu. Keďže Peking nie je pobrežným mestom, spolieha sa na podzemné zásoby vody. Voda sa tam hromadila mnoho rokov, no tým, že je odtiaľ až príliš často čerpaná, pôda vyschla. Práve to vedie k potápaniu.
