Conger bol už predtým zredukovaný na 50 kilometrov dlhý a 20 kilometrov široký pás pripojený k rozsiahlemu kontinentálnemu ľadovcovému štítu Antarktídy na jednom konci a ľadom pokrytému Bowmanovmu ostrovu na druhom. Dve udalosti otelenia 5. a 7. marca boli predzvesťou katastrofy, oddelili ho od ostrova a urýchlili jeho konečný kolaps o týždeň neskôr.
Prečo je to dôležité?
Najväčšie ľadové šelfy na svete lemujú Antarktídu a rozširujú jej ľadovú pokrývku až do mrazivého južného oceánu. Menšie ľadové šelfy sa nachádzajú tam, kde sa kontinentálny ľad stretáva s morom v Grónsku, severnej Kanade a ruskej Arktíde, píše portál The Conversation.
Tým, že obmedzia, koľko uzemneného ľadu prúdi proti prúdu, môžu kontrolovať stratu ľadu smerom do oceánu. Keď sa ľadový šelf ako Conger stratí, uzemnený ľad, ktorý sa nachádzal za šelfom, môže začať tiecť rýchlejšie, pretože sa stratí obmedzujúca sila ľadového šelfu, čo vedie k ďalšiemu padaniu ľadu do oceánu.
Čo spôsobilo kolaps?
Ľadovcové šelfy sú niekedy označované ako „bezpečnostné pásmo“ Antarktídy, pretože podopierajú tok ľadu proti prúdu z hraničnej ľadovej pokrývky. Malá časť antarktického ľadovca sa topí na jeho povrchu, kde sa hromadí sneh. Namiesto toho väčšina kontinentu stráca ľad otelením a topením pozdĺž spodnej strany plávajúcich ľadových šelfov.
Lámanie a oddeľovanie častí ľadových šelfov je však prirodzený proces - ľadové kryhy vo všeobecnosti prechádzajú cyklami pomalého rastu prerušovaného izolovanými udalosťami otelenia. V posledných desaťročiach však vedci videli niekoľko veľkých ľadových políc, ktoré prešli úplným rozpadom. A to rozhodne nie je dobré.
Pozdĺž Antarktického polostrova, pevninskej masy pripomínajúcej bič, ktorá sa rozprestiera od západoantarktickej pevniny, patrí ľadový šelf Prince Gustav (od roku 1989 do roku 1995), ľadový šelf Larsen A (1995), Larsen B (2002) a ľadový šelf Wilkins (2008 až 2009).
Vo východnej Antarktíde, kde kedysi bol Conger, sa Cookov ľadový šelf čiastočne stratil v 70. rokoch. Celkovo táto séria kolapsov naznačuje, že niektoré základné environmentálne podmienky, ako sú teploty oceánov a atmosféry, sa menia.
Je príliš skoro povedať, čo spustilo kolaps tohto ľadového šelfu, ale zdá sa nepravdepodobné, že by to spôsobilo topenie na povrchu – neexistujú žiadne náznaky, že by na vrchole ľadového šelfu existovali nejaké rybníky. Najnovší sled udalostí predchádzal aj rekordne vysokým teplotám vzduchu zaznamenaným v Antarktíde 18. marca.
Čo prinesie budúcnosť?
„Ako glaciológovia vidíme postupný vplyv globálneho otepľovania na Antarktídu v rastúcej strate ľadu. A to, čo sa stane v Antarktíde, nezostane v Antarktíde,” hovoria experti Hilmar Gudmundsson, Adrian Jenkins a Bertie Miles.
Je nepravdepodobné, že by dôsledky kolapsu ľadovcového šelfu Conger mali celosvetový význam, keďže oblasť povodia, ktorá dodáva ľad do bývalého šelfu, je malá. A kvôli svojmu tvaru nebol ľadový šelf Conger s najväčšou pravdepodobnosťou významnou oporou toku ľadu proti prúdu.
Globálne otepľovanie však zvyšuje pravdepodobnosť takýchto udalostí. A ako sa čoraz viac ľadových šelfov okolo Antarktídy rúca, bude sa úbytok ľadu zvyšovať a s ním aj globálna hladina morí.
V západnej Antarktíde je dostatok ľadu na zvýšenie hladiny morí o niekoľko metrov, a ak východná Antarktída začne strácať značné množstvo ľadu, vplyv na hladiny morí by sa dal merať v desiatkach metrov. Nie všetko, čo sa deje v prírode, je spôsobené len globálnym otepľovaním.
Antarktída stráca hmotu vypúšťaním ľadovcov a pribúdajúcimi a ubúdajúcimi ľadovými policami ako súčasť prirodzeného cyklu. Ale to, čo teraz vidíme, s kolapsom ľadového šelfu Conger a ďalších, je pokračovanie znepokojujúceho trendu, keď antarktické ľadové šelfy podstupujú celoplošný kolaps jeden po druhom, varujú odborníci.
