Archív BROZ
StoryEditor

Aktuálna strata biodiverzity je rýchlejšia ako pri masovom vymieraní dinosaurov, tvrdí odborníčka

Marta Fandlová15.12.2021., 15:00h
V Národných parkoch sa ročne vyťaží až 20 tisíc kamiónov dreva, tomu má byť po utorkovom hlasovaní parlamentu koniec. Ako je na tom v skutočnosti slovenská príroda?
Lajkuj Brainee.sk na

Po dlhých, často nekonštruktívnych diskusiách parlament v utorok schválil reformu Národných parkov. O tom, prečo je dôležitá ale aj o ochrane prírody sme sa rozprávali s aktivistami z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia, ktorí pomáhali spoluorganizovať aj zhromaždenia za ochranu Národných parkov pred NRSR.

Odpovedali nám Adriana Brossmanová, koordinátorka projektu Game On a členka Bratislavského regionálneho občianskeho združenia a Pavol Littera, odborník na ochranu prírody a člen Bratislavského ochranárskeho združenia.

Vaše občianske združenie sa dlhodobo venujete praktickej ochrane lúk, lesov, rastlín aj zvierat. V čom spočíva tá praktickosť?

V tom, že o ochrane prírody nielen rozprávame, ale ju aj robíme. V teréne, niekedy ťažkou technikou, inokedy holými rukami, alebo za pomoci hospodárskych zvierat, podľa toho, čo si dané miesto vyžaduje. Napríklad – spomínané lúky potrebujú svojich spásačov, pretože bez nich by zarástli náletovými drevinami a s nimi by zanikla aj celá paleta rastlín a živočíchov, ktorá je na lúky viazaná. Pre tieto druhy je pasenie naozaj spása.

V dávnych dobách sa o to starali veľké bylinožravce, pratury, pakone, zubry a podobne, ktoré sa vo veľkých stádach preháňali Európou podobne ako bizóny na prériách Severnej Ameriky.

Aktuálna strata biodiverzity je mnohonásobne rýchlejšia ako pri poslednom masovom vymieraní dinosaurov, tvrdí odborníčka Archív BROZ

​Dnes ich funkciu pri obnove lúčnych spoločenstiev suplujú stáda domácich zvierat – kravy, kone, či kozy. Pasením kôz napríklad udržujeme a obnovujeme orchideové lúky na svahoch Devínskej Kobyly, ovce sme zas vrátili na nížinné lúky na ostrov Kopáč v Biskupiciach.

Čiže vy ako ochranári napríklad pasiete ovce?

Niekomu sa to možno môže zdať zvláštne, ale áno. Mnoho druhov viazaných na trávnaté biotopy sa za relatívne krátku dobu stali ohrozenými, pretože hospodárske zvieratá sa z pasienkov presunuli do maštalí a lúky sa rozorali na ornú pôdu, často obrovské bloky, na ktorých sa pestujú kŕmne plodiny pre tie zvieratá zatvorené v maštaliach.

Na takýchto monokultúrach, aké vidíme bežne najmä na južnom Slovensku, väčšina druhov nedokáže prežiť. Takto sa u nás na pokraj vyhynutia dostala napríklad jarabica poľná, kedysi veľmi bežný druh, ktorej početnosť klesla za posledných 40 rokov o 90%, alebo syseľ pasienkový, ktorého počty od 60. rokov klesli o 99% a dnes už prežíva len na niekoľkých izolovaných miestach.

Okrem klimatickej krízy čelíme aj kríze kolapsu biodiverzity. Aký je stav prírody na Slovensku?

Keď vedci hovoria o kolapse biodiverzity, tak vôbec nepreháňajú. Veľmi dobre to vo svojej novej knihe ilustroval prírodovedec David Attenborough, ktorý má dnes 94 rokov. Keď sa narodil, tak dve tretiny planéty boli „divoké“. To znamená, že sa tam nachádzali funkčné ekosystémy, v ktorých prebiehali prírodné procesy, nachádzala sa tam biodiverzita – čiže rozmanitosť života. V priebehu jeho života sme túto jednoducho povedané divočinu zmenšili o polovicu (o 34%).

Výskumy, ktoré sa pozerajú na súčasnú rýchlosť vymierania druhov v kontexte histórie planéty dokonca poukazujú na to, že strata biodiverzity, ktorej sme teraz svedkami, je mnohonásobne rýchlejšia ako pri poslednom masovom vymieraní, keď vyhynuli dinosaury.

Môžeme za to my, ľudstvo?

Svedčí to minimálne o tom, že ako ľudský druh vyvíjame obrovský tlak na prírodu a jej zdroje. Nie je to len problém dažďových pralesov v ďalekých tropických krajinách. Spomínaný príklad jarabice poľnej na Slovensku je len jedným z mnohých, takže z riešenia tohto obrovského problému sa nemôžeme vyviniť.

Vďaka dlhodobým monitoringom, ktoré zabezpečujú univerzity a ochranárske organizácie na Slovensku máme dobrú predstavu o stave našej prírody. Ak sa pozrieme takmer do ktoréhokoľvek prostredia – lesov, riek, či poľnohospodárskej krajiny tak vidíme, že rozmanitosť druhov a početnosť populácií druhov klesá ohromujúcim tempom.

Pretrhávajú sa tak väzby a procesy v prírode, ktoré zabezpečujú zdravé fungovanie biosféry, na ktorej sme všetci závislí. Napríklad prítomnosť spomínaného sysľa pasienkového, ktorý si hĺbi sieť tunelov v pôde zvyšuje vodozádržnú schopnosť krajiny a prevzdušňuje pôdu. V čase klimatickej zmeny je vodozádržná schopnosť krajiny kľúčová, aby nevytápalo obce v údoliach počas intenzívnych lejakov a aby počas dlhých období sucha bola v krajine vlaha. V prírode je všetko prepojené, znie to už ako klíšé, ale to preto, lebo je to pravda.

Aké sú najväčšie problémy v rámci ochrany prírody?

To je ťažká otázka, pretože musíme najprv definovať, čo vnímame ako ochranu prírody a v akom rozsahu sa bavíme. Napadá mi tu myšlienka od ekológa Garetta Hardina nazývaná Tragédia obecnej pastviny (anglicky Tragedy of the commons). Hovorí o tom, že obmedzené zdroje budú eventuálne vyčerpané jednotlivcami, ktorí sa snažia maximalizovať svoj osobný zisk na úkor všetkých, ktorí tento obmedzený zdroj zdieľajú. Keby sme sa na našu planétu pozreli z vesmíru, tak uvidíme, že nie je až taká veľká a neobmedzená, ako sa nám môže z našej súčasnej perspektívy zdať.

Aktuálna strata biodiverzity je mnohonásobne rýchlejšia ako pri poslednom masovom vymieraní dinosaurov, tvrdí odborníčka Archív BROZ

​Takže základný problém je diskrepancia medzi ilúziou nekonečného rastu a konzumu a realitou obmedzených zdrojov. Prírodu a jej zdroje využívame veľmi intenzívne, rozmanitosť premieňame na jednotvárnosť, aby sme si uľahčili prácu. Problém je, že málokto, či už na úrovni jednotlivcov, alebo štátov je ochotný sa dobrovoľne obmedziť, alebo zmeniť fungovanie pre kolektívne dobro.

Aj keď vo svete existujú príklady spoločenstiev, ktoré fungujú spôsobom, ktorý by sme nazvali udržateľný (výskumu tejto témy sa venovala ekonómka Elinor Ostrom), tak myslím, že v globále platí Garettova téza. Z tohto pohľadu je naša najväčšia nádej pretvoriť systém, akým fungujeme tak, aby sa ochrana prírody oplatila viac ako jej ničenie.

Aby sa napríklad prírode blízke obhospodarovanie lesa, ktoré uplatňuje princípy lesnej ekológie oplatilo viac, ako intenzívne lesné hospodárstvo, ktoré pestuje plantáže dreva s veľmi nízkou ekologickou hodnotou.

Alebo aby sa viac oplatilo zachovať riečnu inundáciu a mokrade ako formu protipovodňovej ochrany a zadržiavania vody v krajine radšej, ako územie odvodniť, zastavať a postaviť vysoké hrádze. Ono sa to v konečnom dôsledku a z dlhodobého pohľadu oplatí oveľa viac, lenže dnešný systém nezohľadňuje všetko to, čo príroda robí zadarmo (vstrebávanie negatívnych externalít a poskytovanie ekosystémových služieb).

​Samozrejme, že v určitých prípadoch treba rešpektovať aj obmedzenia a nechať miesta bez zásahu, kde sa príroda môže regenerovať. V teórii vieme, čo by sme mali robiť, aplikovať to v praxi je však oveľa náročnejšie z mnohých či už politických, ekonomických, alebo kapacitných dôvodov. Pozitívne je, že sa o to na rôznych úrovniach snažia ľudia, ktorí si uvedomujú vážnosť situácie, avšak tých, ktorí hľadia len na svoje záujmy a rýchly zisk je stále akosi viac.

Aké praktiky využívate najčastejšie na ochranu prírody?

My, ako BROZ sa venujeme ochrane a obnove troch tipov biotopov a druhov, ktoré v nich žijú.

Sú to lúky a pasienky, mokrade a obnova riečnej dynamiky a lužné lesy v okolí Dunaja.

Pozeráme sa pri tom na to, čo sú hlavné dôvody, prečo na konkrétnych miestach klesá biodiverzita, alebo nefungujú ekologické procesy a potom sa tento stav snažíme zlepšiť. Často vychádzame napríklad z historických údajov a máp a spolupracujeme aj so štátnymi inštitúciami a odborníkmi z výskumných ústavov a z Prírodovedeckej fakulty. Tieto aktivity financujeme predovšetkým z projektov LIFE, ktoré sú určené na ochranu druhov a biotopov európskeho významu a financuje ich Európska Únia. Tá každoročne vyhlási súťaž, do ktorej sa môžu zapojiť organizácie a inštitúcie v rámci celej Európskej Únie so svojimi projektami.

Je tam veľká konkurencia, takže projekty musia byť naozaj dobre rozpracované, aby uspeli a získali financie a je tam aj striktná kontrola.

Čo sa deje, ak uspejete?

Čaká nás často mravenčia práca, aby sme svoje vízie pretavili do reality v teréne. Pre ilustráciu, napríklad také prípravy na revitalizáciu riečneho ramena na Dunaji trvajú niekedy aj dva roky, pretože je potrebné množstvo súhlasov a potvrdení. Až potom môžu prísť na rad veľké stroje aby opäť sprietočnili dunajské ramená, ktoré boli v minulosti od rieky umelo odrezané, kvôli regulácii toku.

Tieto regulácie boli často vykonávané nadmieru a niekedy aj úplne zbytočne a práve na týchto miestach môžeme riekam opäť vrátiť kus slobody. Celkom sa nám takto zatiaľ podarilo zrevitalizovať päť ramien na Dunaji, posledným bolo Kľúčovské rameno v rámci projektu LIFE BeeSandFish a práve prebiehajú úpravy na Šulianskom ramene, aby sa zvýšila jeho prietočnosť a priechodnosť pre ryby.

Ďalším „pánom na holenie“ bude Vojčianske rameno, ktoré plánujeme obnoviť z projektu LIFE Dunajské Luhy, ktorý sa zameriava na vnútrozemskú deltu Dunaja. Ekológia tohto územia bola veľmi negatívne ovplyvnená výstavbou vodného diela Gabčíkovo, rôznymi opatreniami tu preto plánujeme zlepšiť vodný režim na vyše 1800 hektároch. Ochrana prírody si často vyžaduje aj cezhraničné spolupráce, takýmto príkladom je náš bežiaci projekt LIFE Syseľ na záchranu sysľa pasienkového, na ktorom spolupracujeme spolu s Českom a Poľskom.

Stali ste sa významnými podporovateľmi petície Osloboďme - o ochrane Národných parkov. Prečo je z vášho pohľadu ochrana Národných parkov nedostatočná?

Naše národné parky sú nimi iba na papieri. Ťaží sa v nich dokonca ešte viac ako mimo nich, čo je mimoriadne smutné. Stačí keď sa pozriete na Nízke Tatry - za posledných 15 rokov tam boli vyťažené obrovské plochy prirodzených lesov. Takých, kde môžete stretnúť hlucháňa, vlka alebo medveďa. Lesov, ktoré sa vyvíjali stáročia a boli len minimálne ovplyvnené človekom. Lesov, ktoré vás môžu naplniť pokojom, radosťou zo života, inšpiráciou...

Teraz tam mnohé z nich už nie sú - tisíce hektárov z nich zaniklo. Namiesto nich sú tam obrovské holiny, strmé svahy kopcov sú husto popretínané zárezmi lesných ciest, ktoré drenujú, vysušujú lesnú pôdu.

V pôde, ktorá je vysušená a bez krytu stromov - či už živých alebo ležiacich, sa veľmi rýchlo rozkladá humus - a z neho sa uvoľňuje vo veľkom CO2 do atmosféry. Takéto hospodárenie, namiesto toho aby zachytávalo uhlík z atmosféry, ho do nej naopak uvoľňuje - urýchľuje tak klimatickú zmenu. Treba povedať že tie prirodzené lesy nezničil lykožrút ani veterná kalamita.

Aj lykožrút aj veterné kalamity sú tu už milióny rokov a horské lesy sa na ne dobre adaptovali. Dokonca sú prirodzenou súčasťou ich vývojového cyklu a prispievajú k ich biodiverzite.

Problém nastáva vtedy, keď do nich človek zasahuje a umelo ich vyťaží - často práve pod zámienkou "ochrany pred lykožrútom". To sa u nás deje v národných parkoch vo veľkom a vo veľkom ich to ničí. Iste, hospodárske lesy a drevo z nich všetci potrebujeme, v nich je hospodárenie potrebné a dôležité.

Ale prečo musíme takto likvidovať prirodzené lesy v národných parkoch? Práve toto má postupne zmeniť reforma Národných parkov - aby boli naše národné parky skutočne chránené, nie iba na papieri.

Ako možno hodnotíte prístup politikov ku tejto dôležitej reforme?

Na jednej strane máme veľké šťastie - na Ministerstve životného prostredia je veľmi veľa šikovných a rozhľadených ľudí, ktorí majú odvahu zmeniť veci k lepšiemu a myslia na budúcnosť. Mnoho takých je aj v parlamente a naozaj sa snažia za dobré veci postaviť.

Toto tu po dlhý čas nebolo - nie je teda pravda že všetko v tejto dobe je zlé. Práve naopak, minimálne v oblasti životného prostredia sme na Slovensku také dobré zastúpenie doteraz nemali. Problém je, že tému národných parkov vo veľkom zneužívajú extrémistickí politici - vo veľkom burcujú ľudí na vidieku, šíria polopravdy aj vyslovené klamstvá. Naháňajú ľuďom strach a podnecujú v nich nenávisť - lebo takto sa dajú ľahšie zmanipulovať. A potom ich zvážajú autobusmi na protesty proti reforme...

Organizovali ste aj protesty pred Národnou radou, aké to bolo stáť na strane prírody a stretli ste sa aj s nejakými útokmi, či konfliktami?

Je za tým veľa práce, celé to zorganizovať. Ale je to aj veľmi pekné. Vždy sa tam zídu dobrí ľudia, je tam dobrá atmoška. Je to aj super možnosť stretnúť starých kamarátov, a nových inšpiratívnych a pozitívne zmýšľajúcich ľudí, ktorí majú radi prírodu a chcú napomôcť niečomu dobrému. Podľa mňa je dôležité práve toto - stretávať sa, zdieľať dobrú náladu, vytvárať si také ostrovy "pozitívnej deviácie"

Fyzické útoky od odporcov reformy sme nezažili. Snažíme sa neprovokovať, nepodnecovať násilie. Napriek tomu sa na nás valí z ich strany veľmi veľa nenávisti. Napríklad v auguste na nás vo Svite kričala rozbúrená masa, asi 300 ľudí vety typu "Postrieľať vás všetkých". Do toho ich megafónom hecovali politickí kandidáti z extrémistických strán a štvali ich na nás. Pritom tí ľudia nás videli prvý krát v živote. Ani nás nepoznajú a toto sú schopní kričať. Ja si myslím že toto je výsledok práve toho "hecovania", podnecovania nenávisti. A ide to väčšinou práve od tých extrémistických politických kandidátov. Je veľmi smutné že niektorí z nich sedia aj v parlamente...

Aké možno najčastejšie dezinformácie ste zachytili o téme Národných parkov?

Najviac toho sa šíri na sociálnych sieťach. Mám pocit že niektorí to robia cielene - vyvolávajú proti mimovládkam nenávisť, zbierajú si na tom popularitu. Stavajú sa do roly "ochrancov vidieka". Je to klasická schéma - keď chcete byť ochrancom, musíte najprv vytvoriť nepriateľa, pocit ohrozenia. A tak strašia ľudí na vidieku, že im zoberú pozemky, zakážu im vstúpiť do lesa a podobne. Sú to čisté klamstvá - predmetom reformy je prevod správy štátnych pozemkov, nie súkromných.

Ale takéto veci boli oni schopní vyhlasovať aj v obecných rozhlasoch - napríklad v dedinách na Liptove alebo v Strážovských vrchoch. Sú to čisté klamstvá, úplný cynizmus - lebo tí ľudia si to väčšinou nemajú kde overiť. Veď taký obecný rozhlas - to je pre nich celkom rešpektovaná inštitúcia. A jasné že vďačným cieľom, tým nepriateľom na ktorého sa dá ľahko ukázať sú pre nich aj mimovládky.

Náš cieľ je pritom nielen pomáhať prírode, ale aj ľuďom v regiónoch, na vidieku. Spolupracovali sme už s mnohými farmármi, ktorým sme pomohli obnoviť ich hospodárenie, pásť zvieratá. Obnovujeme pasienky tam kde boli dlho zanedbané, zarastené - a pomáha to nielen prírode, ale aj ľuďom na vidieku. Hospodárom, s ktorými spolupracujeme nevyplácame jednorazové poplatky za vypásasnie - ale naopak, pomáhame im s infraštruktúrou, ktorú potrebujú, aby mohli hospodáriť dlhodobo a fungovať sebestačne. Napríklad s napájadlami pre zvieratá, prístreškami, elektrickými ohradníkmi.

Okrem ďalších, významných aktivít zastrešujete aj projekt Climate Game On, o čo presne v projekte ide?

Je to medzinárodný projekt ôsmych krajín v rámci strednej a východnej Európy, do ktorého sme boli prizvaný organizáciu CEE Web for Biodiversity. Je to projekt venovaný klimatickému vzdelávaniu, rozbehli sme v rámci neho napríklad aj vzdelávací program Ambasádori klímy v rámci ktorého pracujeme so skupinou študentov a študentiek stredných škôl. Vďaka projektu môžeme týmto mladým ľuďom poskytnúť podporu a nástroje, aby mohli svoje nápady pretaviť do reality.

A že majú naozaj skvelé nápady a ohromnú motiváciu prispieť k pozitívnej zmene dokazujú ich pestré projekty.

Jeden projekt sa venuje spolupráci s mestskou knižnicou na vytvorení oddelenia kníh s environmentálnou tematikou, ďalšie na organizovaní eko festivalu v Nitre a vo Zvolene, tvorbe podcastov, blogov, či založeniu komunitného centra. Ambasádorka Tara zas pracuje na vytvorení enviro vzdelávacej aktivity pre základné školy, ktorého heslom je, že hrdinom sa môže stať každý.

Je úžasné sledovať, že vyrastá generácia, pre ktorú je vnímanie zodpovednosti za svoje okolie úplne prirodzené. Presne takýchto ľudí svet potrebuje, aby sme vyriešili výzvy, ktorým čelíme. Keď majú ľudia silnú motiváciu dokážu veľa, aj veci, ktoré sa môžu zdať nemožné.

Vymysleli ste aj projekt Nové pranostiky, bol to projekt, ktorého cieľom bolo upozorniť na problém klimatickej krízy. O čo v projekte šlo a ktoré najzaujímavejšie pranostiky vznikli?

Áno, išlo o kampaň na sociálnych sieťach, počas ktorej sme vyzývali ľudí, aby vymýšľali nové pranostiky pre svet v klimatickej zmene. Chceli sme tak upriamiť pozornosť na prebiehajúci klimatický summit COP26 a upozorniť na to, že aj na Slovensku už pociťujeme dopady zmeny klímy. Náš nápad bol ukázať túto zmenu na príklade pranostík, ľudových predpovedí počasia, ktoré dnes už neplatia.

Májové čerešne kvitnú v marci, človek si dnes môže sadnúť medzi rozkvitnuté margarétky ešte koncom novembra. Samozrejme, má to dopad v širších súvislostiach, napríklad na poľnohospodárstvo ako reflektuje jedna z nových pranostík napísaná v hlohovskom nárečí Na Martina jako v lete? To nám pšenka nepokvete! Dostupnosť vody v niektorých regiónoch tiež začína byť problém a na to máme tiež novú pranostiku: Keď nie je v marci blato, voda je v lete zlatom.

Ako môžu bežní ľudia pomôcť ku lepšej ochrane prírody, prípadne ako môžu pomôcť vám ako organizácii?

Každý, kto má nejaký pozemok, kus zeme, má vplyv na to, ako na ňom bude hospodáriť. Aj na malej záhrade pri rodinnom dome sa dá vytvoriť miesto pre biodiverzitu. Je veľký rozdiel, či tam bude dokonalý trávnik pokosený na pár centimetrov a tujky, alebo niekde posadíme kvitnúcu zmes pre opeľovače, ponecháme tam starý bútľavý strom a v rohu kopu z haluzí a lístia, kde môže prezimovať ježko.

Jedno je sterilné prostredie bez života a druhé je plné možností, kde si vtáky, hmyz a drobné cicavce môžu nájsť potravu a úkryt. Ľudia sú zvyknutí v zime prikrmovať vtáctvo, no stáva sa čoraz dôležitejším vytvárať miesta, kde sa v lete môžu zvieratá napiť. Na internete je veľa návodov, ako vyrobiť napájadlá pre vtáctvo, alebo ježkov, prípadne malé jazierko pre žaby. Tí, ktorí bývajú v obytných domoch zas môžu na domovej schôdzi presadiť, aby sa na fasádu primontovali hniezde búdky pre netopiere a dážďovníky.

Obyvatelia to ani nepocítia, dokonca budú mať v lete menej komárov a pre tieto druhy to znamená obrovský rozdiel. Netopiere budú môcť v bezpečí prezimovať a na jar zahniezdiť a priviesť na svet mláďatá.

S týmto vieme pomôcť aj my z BROZ, keďže spolupracujeme s firmami pri zabezpečovaní náhradných hniezdnych možností prie tieto druhy pri zatepľovaní budov. Finančná podpora od firiem alebo jednotlivcov je pre organizácie ako naša tiež veľmi dôležitá, pretože granty ako napríklad spomínaný LIFE nepokrývajú 100% nákladov na aktivity. Dá sa tak urobiť napríklad poukázaním 2% z dane, alebo priamym finančným darom, prípadne inou formou sponzorstva. Máme tiež projekt Adoptuj si kozu, cez ktorý môžete podporiť pastvu v chránených územiach a zároveň získate originálny darček – vlastnú adoptívnu kozu ochranárku.

Bratislavské regionálne ochranárske združenie (BROZ) je občianske združenie, ktoré sa zameriava na praktickú ochranu prírody a rovnako tak na podporu trvalo udržateľného rozvoja v oblasti západného Slovenska. Hlavným cieľom je ochrana a obnova prírody Bratislavského regiónu, teda v Bratislave, Podunajsku, v Malých Karpatoch a na Záhorí. Občianske združenie BROZ malo za úlohu aj realizáciu praktických ochranárskych opatrení v územiach Natura 2000.

25. máj 2022 21:34