? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Vedci skúmajú, či by aerosóly v atmosfére mohli ochladiť planétu.
- Modely sľubujú výsledky, no realita by mohla byť chaotická a nepredvídateľná.
- Problémom sú suroviny, logistika aj chýbajúca globálna spolupráca.
- Štúdia z Scientific Reports varuje, že je to zatiaľ viac fantázia než riešenie.
Predstava, že by sme mohli priamo regulovať teplotu Zeme, znie ako dokonalý trik ľudskej geniality, píše portál ScienceAlert. Podľa výskumníčky Mirandy Hack z Kolumbijskej univerzity však nápad so stratosférickými aerosólmi (SAI) stojí na veľmi tenkom ľade. „Existujú reálne technické, logistické aj politické limity. Každý pokus o takéto riešenie by sa mal zvážiť mimoriadne opatrne,“ varuje tím vedcov vo svojej štúdii.
Ako by to malo fungovať?
Myšlienka takzvaného solárneho geoengineeringu vychádza z prírodného javu. Keď vybuchne sopka, jej popol na krátky čas ochladí planétu, pretože odráža časť slnečného svetla späť do vesmíru. Rovnaký efekt by teoreticky mohli vytvoriť aerosóly v hornej vrstve atmosféry.
Problém? Sopky zároveň vypúšťajú aj skleníkové plyny, ktoré Zem ohrievajú. Takže zatiaľ čo v prírode ide o krátkodobý jav, umelé „tienenie Slnka“ by si vyžadovalo nepretržité zásahy a presnú kontrolu.
Simulácie nie sú realita
Klimatické modely síce ukazujú, že SAI by mohlo znížiť globálne teploty, no podľa profesorky Faye McNeill ide o príliš idealizované predstavy. „Modely používajú dokonalé častice, v dokonalom množstve, presne tam, kde ich chcú mať. Realita je oveľa chaotickejšia,“ vysvetľuje.
Vedci preto skúmali, ako by takéto projekty fungovali v praxi, od dodávateľských reťazcov až po politické riadenie. Výsledok? Bez globálnej koordinácie by sa planéta mohla ochladiť nerovnomerne, čo by ovplyvnilo prúdenie vzduchu, počasie a možno aj úrodu.
Kto by mal držať termostat planéty?
Autori štúdie upozorňujú, že jediným bezpečným scenárom by bolo riadiť SAI cez centrálnu, medzinárodne koordinovanú organizáciu. To by však vyžadovalo mieru spolupráce, akú svet aktuálne nepozná.
Ak by totiž každý štát konal sám, hrozilo by „nerovnomerné chladenie“. Jedna krajina by mohla získať priaznivejšie podnebie na úkor inej. To by mohlo spôsobiť nielen ekologické, ale aj politické napätie.
A čo materiály?
Najefektívnejšie by boli podľa výpočtov diamantový alebo zirkónový prach, no ich množstvo by muselo byť také obrovské, že by prekročilo dnešnú svetovú produkciu. „Veľa z navrhovaných materiálov jednoducho nemáme dosť,“ hovorí Hack.
Lacnejšie alternatívy ako vápno či síra sú síce dostupnejšie, ale majú svoje muchy. Častice v potrebnej mikroskopickej veľkosti sa zvyknú zlepovať, čím sa znižuje ich schopnosť efektívne odrážať svetlo.
Záver štúdie je jasný - kým v modeloch vyzerá tienenie Slnka ako lákavý experiment, v praxi ide o mimoriadne riskantný a neoverený zásah do klímy. Autori upozorňujú, že potrebujeme viac výskumu „najhorších možných scenárov“, aby sme pochopili, aké dôsledky by takýto experiment mohol mať na atmosféru, ozón či globálne počasie.