„Skúsenosť má pre mňa väčšiu cenu ako všetko rozumkárstvo.“ Touto zásadou sa riadil Ján Adam Rayman, prešovský lekár a lekárnik, muž činu, ktorý neostal len pri slovách. Dôkazom je aj to, že začiatkom 18. storočia vykonal prvé očkovanie v Európe proti kiahňam tak, že hnis pravých kiahní votrel svojej dcére do rany.
Významný lekár, o ktorom sa v škole nedozvieš nič, bol súčasníkom nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorého prínos pre spoločnosť je veľmi otázny. Dokonca nemáme žiadnu zmienku o tom, že by lúpil od bohatých a rozdával chudobným.
Podľa historičky Diany Duchoňovej skôr peniaze požičiaval. Aj v jeho rozsudku sa spomínajú jeho dlžníci. Na rozdiel od Jánošika sa o prínose prešovského lekára pre spoločnosť nedá pochybovať. Práve vďaka jeho odvahe a znalostiam sa v Prešove písala európska história očkovania.
Všestranný vedec a lekár
Presne pred 300 rokmi dal základy slovenskej imunológii – náuke o obranyschopnosti organizmu. V júni 1721 publikoval dva vedecké články v prestížnom wrocłavskom časopise Sammlung von Natur und Medicin. Opísal v nich prvé vedecky vykonané očkovanie proti pravým kiahňam – variole, ktoré uskutočnil na svojej vlastnej dcére Márii Alžbete počas epidémie kiahní okolo roku 1720.
Neostal však len pri tom. V literatúre sa uvádza, že počas svojich vedecky najvýraznejších rokov 1717 - 1730 publikoval okolo 80 odborne a predovšetkým medicínsky zameraných prác, no za zmienku stojí aj fakt, že spolupracoval aj s Matejom Belom pri príprave jeho najvýznamnejšieho diela Notitia Hungariae novae historico-geographica.
Od začiatku svojej lekárskej kariéry sa Rayman venoval pozorovaniu najrozmanitejších chorobných procesov a triedeniu získaných poznatkov. Publikoval najmä štúdie o infekčných chorobách, predovšetkým o dyzentérii, týfuse, osýpkach a už spomínaných kiahňach.
Od malička v lekárni
Ján Adam bol od útleho veku ovplyvňovaný tajomným a bezpochyby príťažlivým prostredím lekárne. Jeho otec bol totiž správca jednej z nich. Keď Raymanov otec v roku 1699 zomrel, súhrou viacerých okolností jeho mama zdedila lekáreň po svojej tete. Navyše sa vdova vydala za lekárnika Jana Samuela Willicha.
Na radu rodičov sa mladý Ján Adam dal na štúdium farmácie na prešovskom evanjelickom kolégiu. Keď mal 19 rokov, odišiel študovať medicínu do zahraničia. Najprv do nemeckej Jeny a potom do holandského Leydenu.
Po promócii sa napriek veľmi lákavému pozvaniu z Poľska vrátil domov do vzburami, požiarmi a morom sužovaného Prešova, kde začal pracovať ako mestský lekár, lekárnik a obchodník s liečivami, korením, exotickým ovocím a tokajským vínom.
Vďaka jeho profesionálnym, ale aj ľudským kvalitám, sa tešil medzi Prešovčanmi takej obľube, že mu mesto odpustilo platenie daní a bol prijatý do stavu šľachtického. V roku 1719 bol vymenovaný za člena cisárskej Leopodínsko-Karolínskej akadémie.
Meteorológ
Okrem medicíny sa venoval aj meteorológii. To ho pravdepodobne inšpirovalo k tomu, aby hľadal súvis medzi počasím a epidémiami. Bol prvým človekom v Uhorsku, ktorý začal pravidelne merať a zaznamenávať dennú teplotu vzduchu. Vykonával aj chemický rozbor minerálnych vôd podľa vlastných postupov.
Na základe svojich pozorovaní hľadal súvis počasia s každoročnými epidémiami. A robil to zjavne veľmi presne a dobre, lebo prišiel k záveru, že počasie prispieva k zhoršeniu alebo zmierneniu choroby.
Rayman nevedel, čo spôsobuje kiahne, ale tušil, ako nad nimi zvíťaziť: „Veď konečne postačí, keď námorník vie, čo má robiť pri nastávajúcom odlive alebo prílive, aj keď nepozná ich príčinu. A rovnako ani schopný lekár nemusí poznať pôvod a pôsobenie zla, keď vie s ním múdro a starostlivo zaobchádzať.“
Roky premýšľania
Podľa prešovského lekára by sa očkovanie proti kiahňam mohlo stať prostriedkom, ktorým by bolo možné predísť mnohému zlému. Presne podľa svojej zásady: „Všetko treba skúmať, ale prevziať len to, čo sa najlepšie osvedčilo.“
Podľa viacerých zdrojov mal od rôznych cestujúcich začuť také chýry, že Turci sa pred kiahňami chránia tak, že nanesú obsah pľuzgierov chorého do kože zdravého. Rayman vedel, že kiahne môžu mať rozličné podoby, od ľahšej formy, keď sa postihnutému človeku síce vytvoria pľuzgiere, ale choroba ho celkom neuchváti, až po ťažké stavy končiace sa smrťou.
A Rayman iste vedel aj to, že taký človek, ktorý kiahne prekonal, druhý raz už na ne neochorie. Preto touto chorobou trpeli najviac deti. Celé roky nad touto metódou uvažoval. Podľa neho bola málo zaužívaná, pretože málokto by hodlal použitím tejto nápadnej kúry hazardovať so svojím „menom“. Ak by totiž pacient zahynul, lekár by sa stal v očiach obyčajného človeka, ale aj lekárskej komunity, zabijakom. On sám sa nechal pred uskutočnením tohto pokusu odstrašiť.
Smola
Nakoniec však usúdil, že jeho dva a polročná dcéra nie je na podklade dedičnosti pred chorobou chránená, keďže jej brat skutočne ochorel na kiahne a ona nimi mohla byť tiež napadnutá. Odhodlal sa teda k tomuto pokusu.
Na záreze na jej ľavom ramene jej otrel ešte teplý hnis z kiahničky jej brata a zakryl ho orechovou škrupinou. Išlo o tzv. valorizáciu. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievča zostalo svieže, kým konečne na siedmy deň nedostalo horúčku a okolo zárezu sa zjavili malé biele vyrážky. Avšak v jeho neprítomnosti mu podali prostriedok na dávenie, v dôsledku čoho s vnútornými kŕčmi a za pocitu chladu zvracalo.
Keď sa to konečne upokojilo, na tretí deň sa dievča úplne zotavilo. Na tele sa jej zjavilo asi šesť kiahničiek, ktoré ani nehnisali, ale postupne zasychali. Za celý ten čas bolo dieťa veselé a zdravé a nemalo nijaké ťažkosti. Lenže ukázalo sa, že smolou bolo neopatrné podanie prostriedku na dávenie, ktoré vyvolalo závažné symptómy a nadmerné vracanie, čo odstrašilo ostatných ľudí, a tak so zákrokom na svojich deťoch nesúhlasili. Pokus bol však úspešný jeho dcéra sa nenakazila. Celý priebeh a zistenia publikoval už v spomínanom časopise v roku 1721.
Cesta k vakcinácii
Zaujímavosťou je, že v tom istom roku uverejnil podobný experiment aj anglický lekár Maitland. Dnes nevieme, kto ten pokus uskutočnil skôr, ale za prvú úspešnú popísanú variolizáciu v Európe sa však považuje tá doktora Maitlanda, čo je pochopiteľné, keďže Anglicko a nie Uhorsko bolo centrom vzdelanosti tých čias. Zatiaľ čo v Anglicku pokusy s variolizáciou pokračovali, v Uhorsku ju ani oficiálne nepovolili a do konca 18. storočia sa tak nenašiel žiaden Raymanov nasledovník.
Boli to práve anglickí lekári, ktorí si dosť rýchlo uvedomili, že variolizácia, aj keď priniesla veľmi výrazný pokrok v ochrane pred kiahňami, predstavuje zároveň aj nezanedbateľné riziko ochorenia inak zdravých ľudí. Hľadali preto bezpečnejšiu techniku. Nakoniec sa to jednému z Angličanov podarilo. Bol to dnes už slávny Edward Jenner.
Tak ako Rayman, pozorne načúval mýtom a premýšľal o nich. Na anglickom vidieku sa totiž povrávalo, že dojičky kráv, ktoré prekonali pre človeka nie nebezpečné kravské kiahne (vaccinia), nikdy neochoreli na tie nebezpečné pravé. Po 22 rokoch prípravy vpichol 14. mája 1796 osemročnému chlapcovi Jamesovi Phibbsovi obsah kiahňového pľuzgierika dojičky chorej na kravské kiahne. O dva týždne nato naočkoval Jamesovi hnis z pravých kiahní a – ten neprejavil ani najmenší príznak ochorenia.
Jenner je často označovaný za otca imunológie, a jeho práca ako „najviac zachraňujúca životy v dejinách ľudstva“. Nemali by sme zabudnúť na to, že v ľudských dejinách bola práve variolizácia prvou vážnou a účinnou zbraňou človeka proti infekčným chorobám, najmä ak jej priekopník pochádzal z územia dnešného Slovenska. Prešov si ho pripomína ulicou, nemocnicou aj gymnáziom.
Jeho odkaz je obzvlášť dôležitejší v časoch, kedy sa svet zmieta v ďalšej pandémii, kedy ľudia rovnako ako kedysi spochybňujú poznatky vedcov spojených s vakcináciou, ktoré už stovky rokov pomáhajú ľudstvu prekonávať ich najväčších nepriateľov - vírusy. Možno, keby sme si takýchto ľudí pripomínali častejšie ako zlodejov, slovenská spoločnosť by dôverovala viac vedcom, ako práve tým, ktorí nás okrádajú a vraj rozdávajú chudobným.