Nicolae Minovici
Rumunský lekár chcel zistiť, aký je to pocit byť obesený. Podľa portálu The Wonderlist sa rozhodol o názornú ukážku rovno pred zrakmi svojich asistentov. Jednoducho si na krk zavesil slučku a požiadal ich, aby lano uťahovali dovtedy, kým nebude visieť vo vzduchu. O niekoľko sekúnd pociťoval neuveriteľnú bolesť.
Celý tento proces trval dokopy možno päť sekúnd, až to nakoniec nevydržal a požiadal asistentov, aby ho zvesili.
Lenže to mu nestačilo. Takýchto samovražedných počinov vykonal na sebe až dvanásť! Počas nich kázal asistentovi, aby ťahal za lano a nahlas počítal čas obesenia.
Našťastie ho vždy zvesili predtým, ako stihol umrieť. Čím dlhšie však vykonával takéto experimenty, tým väčšmi predlžoval čas svojho visenia na lane. Svoje poznatky si starostlivo zapisoval, vďaka čomu vytvoril najkompletnejšiu štúdiu o obesení, ktorú kedy niekto vykonal.
Franz Reichelt
Rakúsko-uhorského priekopníka parašutizmu bohužiaľ jeho vynález stál život. Rozhodol sa svoj vynález otestovať v roku 1912, keď počas testovacej fázy zoskočil z Eiffelovej veže. Jeho oblek mal byť navrhnutý tak, aby fungoval ako padák.
A tak zoskočil z prvého poschodia francúzskej pamiatky. Bola to výška okolo 57 metrov. Nečakal však, že sa jeho oblek roztvorí iba čiastočne a po páde bol na mieste mŕtvy. Tento pokus tiež zaznamenali na filmový pás.
Na Reicheltovu myšlienku nadviazali v tridsiatych rokoch americkí kaskadéri. Za prvého úspešného užívateľa lietajúceho obleku sa považuje Rex Finney.
Frederick Hoelzel
Nemecko-americký fyziológ Frederick Hoelzel požil nestráviteľné predmety, aby zistil, aký majú vplyv na jeho trávenie. Jeho traktom prešlo takmer všetko, čo mu prišlo pod ruku - od sklenených guľôčok, cez štrk, struny, chirurgickú bavlnu, špagát, drôt až po káble, uvádza portál People Pill. Predmety si vmiešal do jedla, aby ich konzumácia bola preňho jednoduchšia.
Snažil sa zistiť, ako dlho telo trávi tieto predmety. Okrem toho je o ňom známe, že niekoľko dní jedol chirurgickú bavlnu zaliatu ovocnou šťavou. V roku 1919 vynašiel múku na báze celulózy. V roku 1930 publikoval svoj výskum v American Journal of Physiology.
Ďalšie svoje skúsenosti s trávením divných predmetov zdokumentoval v knihe A Devotion to Nutrition, vydanej v roku 1954. Napriek svojim podivným stravovacím návykom sa výskumník dožil úctyhodných 74 rokov.
Werner Forssmann
Nemecký chirurg, urológ a nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a lekárstvo sa môže pýšiť vynálezom katetrizácie srdca, čo je vyšetrenie, pomocou ktorého sa znázorňujú cievy srdca – tepny, ktoré prinášajú okysličenú krv pre srdcový sval.
Túto metódu chcel vyskúšať okolo roku 1929, pričom mal už aj dobrovoľníka - zdravotnú sestru Gerdu Ditzenovú, ktorá s týmto experimentom súhlasila. Mal jej rozrezať ľavú ruku, no nakoniec ju oklamal. Nechcel ohroziť jej život a tak si lokálnu anestéziu aplikoval do vlastného tela. Cez lakťovú žilu si zaviedol močový katéter.
Aby sa ubezpečil, že je na svojom mieste, skontroloval ho vďaka röntgenu. Odvážny experiment prežil, no prišiel o prácu a kolegovia ním opovrhovali, uvádza sa v dokumente Profiles in Cardiology. Nakoniec si za svoju nebojácnosť a objav vyslúžil v roku 1956 Nobelovu cenu.
Johann Wilhelm Ritter
Nemec veľmi obdivoval Taliana Alessandra Voltu, ktorý svetu priniesol batériu. Aj on chcel zožať takú slávu a preto sa nebál naozaj ničoho. Úspešný chemik sa zapísal do histórie vďaka objavu ultrafialového žiarenia a zostrojeniu prvého akumulátora. Čo všetko ho to však stálo?
Účinky elektriny sa rozhodol skúmať vlastným telom, na ktoré si pripojil batériu. Jeden zásah elektrickým prúdom mu však nestačil. Naďalej sa vystavoval oveľa vyšším prúdom, ktoré zasiahli jeho jazyk, oči či dokonca genitálie a trvali oveľa dlhšie.
Aby sa dokázal vyrovnať s bolesťou, vzal si ópium. Vo veku 33 rokov mal vedec infikované oči, necitlivý jazyk a bol náchylný na kŕče a migrény. Zomrel na tuberkulózu, ale je isté, že k jeho smrti prispeli najmä extrémne a bolestivé vedecké experimenty, ktorými sa sám týral.
Henry Head
Anglický neurológ bol priekopníkom v oblasti senzorických nervov. Priam zbožňoval štúdium bolesti, preto pacientov, ktorí ju zažívali, pýtal množstvo otázok. To mu však zjavne nestačilo a tak sa rozhodol podstúpiť operáciu, ktorú na ňom vykonal jeho kamarát chirurg.
Počas nej mu vybral kúsok nervu, aby mohol Henry Head skúmať svoju vlastnú bolesť. Skúšal na sebe rôzne experimenty a pozorovania si neustále zaznačoval. Aj napriek tomu, že trpel ukrutnými bolesťami, konečne bol spokojný. Navyše si vyslúžil tiež nomináciu na Nobelovu cenu.
V roku 1989 opísal Henry Head zmeny kožnej citlivosti pri ochoreniach vnútorných orgánov. Na základe pozorovania určil na povrchu tela kožné ostrovčeky, v ktorých je rozdielna citlivosť.
Evan O’Neill Kane
Americký lekár a chirurg Evan O'Neill Kane bol ďalší experimentátor, ktorý sa rozhodol zoperovať sám seba. Učinil tak v roku 1921, keď si chcel na operačnom stole odstrániť slepé črevo. Bolesť si utlmil prostredníctvom kokaínu či adrenalínu a potom už začal so samotnou operáciou. Pomáhal si zrkadlami, ktoré mu umožňovali vidieť odrazy samého seba.
Možno sa ti to bude zdať neuveriteľné, no on si jednoducho rozrezal brucho a vyoperoval slepé črevo. Operácia bola úspešná najmä vďaka lokálnej anestéze. Týmto dokázal, že pacient sa dá zachrániť aj pod lokálnym umŕtvením.
To však nie je všetko. Pri inej príležitosti, v roku 1932 si ako 70-ročný pri lokálnej anestéze vyoperoval pruh. Bola o čosi nebezpečnejšia ako tá predchádzajúca, keďže si mohol prepichnúť stehennú tepnu. Nakoniec však takmer dvojhodinový zákrok prežil. Po 36 hodinách už dokázal stáť na vlastných nohách a operovať pacientov.
Albert Hofman
Švajčiarsky chemik je považovaný za objaviteľa dietylamidu kyseliny D-lysergovej - silného halucinogénu. Bol tiež prvým človekom, ktorý na vlastnej koži okúsil účinky LSD. Myslel si totiž, že sa môže využiť najmä pri liečbe duševných porúch. Prvýkrát sa o výskum drogy pokúsil v roku 1938, no k záverom prišiel až o päť rokov neskôr. Úplnou náhodou mu totiž kvapka čírej tekutiny padla na holú kožu. Už v priebehu niekoľkých minút pociťoval náladovosť a bol nepokojný. Mal pocit, akoby bol opitý.
„Vnímal som neprerušovaný prúd fantastických obrázkov, mimoriadnych tvarov s intenzívnou, kaleidoskopickou hrou farieb. Po asi dvoch hodinách tento stav pominul,“ opísal svoj prvý trip. O tri dni neskôr úmyselne užil 250 miligramov drogy.
„Postupne som si začal užívať farby a tvary, ktoré som mal pred očami. Videl som fantastické, kaleidoskopické obrázky, ktoré sa menia, otvárajú a zatvárajú v kruhoch a špirálach a explodujú vo farebných fontánach,“ uvádza jeho zistenia portál The Huffington Post. Aj napriek tomu sa však dožil neuveriteľných 102 rokov.
Happy birthday Albert Hofman! #alberthofman pic.twitter.com/Q6t08TubR1
— Adina Jaleah (@DinatheOriginal) January 11, 2017
