Jody Smith mal do svojich 28 rokov ťažký život. Čiastočne to bolo spôsobené skutočnosťou, že vo veľmi mladom veku prišiel o svojho otca i brata. K tomu sa však pridala ešte aj fyzická chyba, ktorá spôsobila zlyhanie jeho nervového systému.
Vo výsledku sa tak u neho dostavil strach zo smrteľnosti a úzkosť, čo vysávalo jeho duševnú energiu. Teda až do momentu, kým mu nevyrezali časť mozgu.
Príbeh Jodyho Smitha je fascinujúci. Ako píše portál Vice, mladíkovi v 26-tich rokoch diagnostikovali epilepsiu. Asi trikrát denne začal bez varovania prežívať krátke, intenzívne emočné vnemy, vďaka ktorým mal pocit, akoby sa malo stať niečo zlé.
Všetko sa začalo zhoršovať
To spúšťalo záchvaty paniky, ktoré mu už beztak nepridávali pri boji s úzkosťami a existenčnou krízou. Spočiatku sa nevedelo, že ide o epileptické záchvaty. Zlom nastal na rodinnej akcii, kde začal pociťovať príznaky a preto išiel na čerstvý vzduch.
O dvadsať minút neskôr si uvedomil, že sa plazí po susedovom pozemku a vyzeral ako opitý. Potom už bola diagnóza jasná. „Chirurgický zákrok bol jedinou možnosťou, ako zabrániť tomu, aby sa záchvaty zhoršili, ďalej poškodzovali môj mozog alebo potenciálne zabíjali,“ vysvetľuje Smith.
Celý zákrok prebiehal v dvoch fázach. Najskôr mu lekári implantovali hlboko do mozgu sondy, aby mohli lokalizovať časť mozgu, ktorá problém spôsobovala. Mladík spomína, že sa úmyselne snažil vystresovať a čo najhlasnejšie počúvať Skrillexa, aby si navodil záchvat.
Po týždni sa lekári zhodli, že je nutné sa zamerať na Smithov temporálny lalok. Odstránili mu jeho prednú polovicu, pravú amygdalu a pravý hipokampus. Tri dni po operácii Jody opustil nemocnicu a cítil, že sa v ňom niečo zmenilo.
Strach bol preč
Okrem problémov s pamäťou si uvedomil, že neutíchajúci strach z prázdnoty je preč. Až rok po operácii si naplno uvedomil, do akej miery sa jeho reakcie na strach znížili. Zásadnou sa stala udalosť, keď prechádzal Newarkom v New Jersey a vyrútila sa na neho skupina piatich mužov.
Vedome uznal, že má byť prepadnutý, no pokojne kráčal ďalej priamo cez nich. Touto reakciou prekvapil nielen seba, ale aj samotných útočníkov. „Zjavne ich zasiahol môj strach,“ spomína Jody.
Podobná reakcia prišla aj po uštipnutí pavúkom. „Len som sa na to pozrel, ani som ho inštinktívne neodstrelil preč. Bolo to ako - ach, len ma uhryzol a teraz ma to bolí. Zaujímalo by ma, čo by som mal teraz urobiť.“
Hľadanie hraníc strachu
Smith takto experimentoval, aby zistil, kde je hranica jeho strachu. No nebola nikde. Bol to nečakaný vedľajší účinok dvoch náročných operácií. Nikto nečakal, že sa stane takmer úplne nebojácnym.
Doktorka Sanne van Rooij, odborná asistentka v odbore psychiatrie a behaviorálnych vied na Emory University v USA, už roky študuje abláciu amygdaly - a tiež Smithovi verí, že od operácie nepociťoval strach.
Ako povedala pre portál Vice, podobné výsledky sa ukázali pri viacerých pacientov s epilepsiou, ktorí podstúpili podobné výsledky. „Bazolaterálna amygdala je nevyhnutná na spracovanie strašidelných podnetov a ich kombináciu s kontextovými informáciami z hipokampu,“ vysvetľuje.
„Odstránenie celej pravej amygdaly by mohlo drasticky ovplyvniť tento proces a viesť k tomu, že jednotlivec už nebude mať strach, keď mu budú poskytnuté senzorické informácie, ktoré zvyčajne vyvolávajú reakciu na strach,“ dodáva.
Logickejšia verzia strachu
Smith však dodáva, že nemá pocit, že by sa úplne nebál. Hovorí skôr o logickejšej verzii strachu - a teda napríklad nekričať hneď v prvom momente, ale s chladnou hlavou premýšľať, ako by sa dal problém vyriešiť.
Celý tento prípad otvára zásadné otázky - potrebujeme teda svoju pravú amygdalu, alebo táto biela hmota spôsobuje viac problémov ako rieši? Mohli by sme sa, podobne ako Smith, mať lepšie bez tejto časti mozgu?
Van Rooij odpovedá, že áno aj nie. Je dôležité rozlišovať medzi správne fungujúcou amygdalou a nesprávne fungujúcim systémom nervového strachu, ktorí majú epileptici alebo pacienti s posttraumatickou stresovou poruchou.
V zásade však platí, že operácia mozgu je až poslednou možnosťou, a to aj napriek tomu, že potenciálne prínosy prevažujú nad potenciálnymi rizikami.
