Troška troskaTroška Troska/
StoryEditor

TROŠKA TROSKA: Ako sa cítim v krajine, kde som pre Igora Matoviča nepriateľ štátu

Troška troska26.05.2022., 12:00h

O tom, ako sa vytvára vzťah k Slovensku, ktorému vládnu diletanti.

Lajkuj Brainee.sk na

Spracovať moju homosexualitu v hlave bol náročný proces. Avšak v tomto ohľade som sám so sebou uzrejmený. Väčší problém mám s uvedomením si svojej národnej identity vo vzťahu ku krajine, v ktorej žijem. Viem, čo pre mňa znamená byť gejom, ale netuším, čo pre mňa znamená byť Slovákom.

Sú národy, ktoré majú lokalpatriotizmus v DNA. Američanom nerobí problém povešať vlajky po domoch, lebo sa považujú za globálnych strážcov demokracie. Veľká Británia ešte stále žije z kolonizátorskej nostalgie, keď vládla svetu a žila z bohatstva iných krajín. Dokonca aj Česi majú vysoké národné sebavedomie a sú pyšní na svoje zlaté české ručičky.

Národné symboly sa na Slovensku vyťahujú iba počas hokejových majstrovstiev alebo extrémistických demonštrácií. Symboliku štátu si u nás privlastnili šialenci, ktorí žijú v bludoch o všemocných Slovanoch a vytvárajú ilúziu o histórii, ktorá sa nikdy nestala. A tak u nás absentuje zdravé vlastenectvo, lebo nikto normálny nechce byť za nácka.

Veľmi ťažko sa vytvára vzťah s krajinou, ktorá sa prezentuje ľudovkami a bryndzou a v skutočnosti nemá hlbšiu identitu. Môže za to aj naša história, ktorá sa učí na školách, lebo Slováci boli v pozícii večne podriadeného národa. Naše novodobé dejiny viackrát museli začať od bodu nula a preto si naša krajina nestihla vybudovať charakter. Kým Američania sú patrioti, v našej DNA je zakorenený strach vytŕčať z davu.

Ako národného hrdinu máme zbojníka. Možno aj preto ľudia opätovne volia do parlamentu zlodejov s nádejou, že sa o nich postarajú.

Moji súrodenci sa rozhodli odísť zo Slovenska a skúsiť šťastie inde. Brat vyštudoval školu v Nórsku, našiel si tam frajera a uzavrel manželstvo. Má dobrú prácu a byt ako z katalógu. Na Slovensko chodí už iba na dovolenku, pričom je zakaždým konfrontovaný s tým, že jeho man­želstvo je u nás protiústavné. Mama mu to zakaždým veľmi rada pripomenie.

Sestra stúpala po kariérnom rebríčku v advokátskej kancelá­rii, keď z ničoho nič vyhorela a hodila právo za hlavu. Odletela do Austrálie, kde zistila, že ju baví práca v gastre a je pre ňu dôležitejší zmysel práce ako jej status. Na Slovensko sa vrátiť nechce, lebo jej práca sa v Austrálii vníma ako kariéra a na Slovensku skôr ako dočasné riešenie. Preto je alergická, keď vidí personál, ktorý dáva zákazníkom najavo, že svoju prácu neznáša.

Viackrát som stál pred otázkou, či sa odsťahovať zo Slovenska. Vážne som nad tým uvažoval, keď som odišiel študovať na Erazmus do Holandska, kde som chcel ešte ostať a spraviť si titul. Miloval som mesto, školu, cyklistické cesty a ďalšie vymoženosti západného sveta. Akurát som si nevedel vytvoriť vzťah s miestnymi obyvateľmi, lebo mi prišli usporiadaní a nudní. V krajine, kde sa mohlo všetko, sa už asi nikomu nechcelo robiť excesy. To nebol môj prípad. Pil som vodku zo šálky, húlil hašiš, padal z bicykla a robil bordel.

S odstupom času som pochopil, prečo som ostal na Slovensku. Ľuďom na západe závidím ich ukážkové životy, avšak pre mňa to nie je cesta. Na Slovensku ma fascinujú emócie, ktoré lietajú vo vzduchu a prinášajú mi inšpiráciu.

Vyrastal som v Petržalke, kde ešte stále žijem. Dlhý čas som mal problém s tým, že som z časti Bratislavy s najhoršou reputáciou. Potom som prešiel do fázy, keď som Petržalku obhajoval, že to tam nie je také zlé, ako si ľudia myslia. Dnes hovorím, že Petržalku milujem, pretože sa na rozdiel od centra Bratislavy na nič nehrá. Môj švagor z Osla je Petržalkou fascinovaný, lebo také miesto ešte nevidel. Paneláky, lesy, langošové stánky, labuťky, dostihy. Všetko na jednom mieste. Stal sa zo mňa hrdý Petržalčan. Otázka je, či som hrdý Slovák.

Raz mi jeden pán v autobuse rozprával, že Maďari sú držitelia trinástich Nobelových cien. Slováci ani jednej, lebo sme podľa neho všivavý národ. Ja osobne som aler­gický, keď niekto nadáva na Slovensko.

Často počujem frázu: „Toto sa môže stať jedine na Slovensku.“ Táto veta hovorí o istom pocite výnimočnosti, čo sa týka našich problémov. Ale naše problémy nie sú nejakým spôsobom výnimočné a extrémy sa dejú všade. Už len v politike. Američania si zažili Donalda Trumpa, vo Francúzsku každé prezidentské voľby straší Marine Le Pen a Maďarsko zatienil Viktor Orbán. Nie sme výnimoční v našich problémoch, šialenci sa vyskytujú všade na svete. Bohužiaľ, problémom na Slovensku je absencia elít s víziou. Miesto toho máme Igora Matoviča. To je šialenec, ktorý dlhodobo demotivuje spoločnosť, nerešpektuje žiadne pravidlá a trpí falošným pocitom výnimočnosti.

Nemyslím si, že by Slováci boli všivavý národ. Na našej politickej scéne sa udiali zásadné zmeny, ktoré poukazujú na kolektívny zmysel pre spravodlivosť. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dokázala zmobilizovať spoločnosť, aby dala skorumpovanej vláde jasné nie. Taktiež nikto nečakal, že vyhrá kandidátka na prezidentku, ktorá nemá problém s adopciou detí homosexuálmi. Konečne máme hlavu štátu, ktorá plní svoju funkciu, nerobí hanbu pri zahraničných návštevách, adresuje dôležité spoločenské otázky a vie, ako funguje Google.

Zmena však nabrala nečakané obrátky, keď vládu prebrala banda amatérov, ktorých najdôležitejšou víziou je zákaz potratov, krúžky pre deti a návšteva Geissenovcov. Za dva roky sme sledovali jeden hlúpy nápad za druhým, z ktorých sa nikto nepoučil a tak pribúdajú ešte hlúpejšie nápady vo väčších rozmeroch.

Som gej, samostatne zárobkovo činná osoba a píšem. Z rétoriky Igora Matoviča som nepriateľom štátu. Môj životný štýl je cesta ku skaze, evidentne nič nerobím, iba si v bratislavskej kaviarni ťukám do počítača a okrádam štát cez paušálne výdavky. Žijem v krajine, kde vzdelaných a pracujúcich ľudí uráža plagiátor s prepísaným majetkom na manželku. Môžem sa v tejto spoločenskej nálade hrdo hlásiť k tomu, že som Slovák?

Nechcem žiť v negatívnych emóciách ku svojej krajine. Tieto pocity sa ku mne dostávajú hlavne cez médiá a Facebook. Našťastie, mám okolo seba ľudí, ktorí ma inšpirujú cez svoje aktivity. Národná identita sa neformuje cez sociálne balíčky, ale hlavne cez kultúru, ktorá je momentálne na pokraji záujmu.

Mne sa rozšírili obzory, keď som stretol ľudí s víziou a odvážnymi plánmi. Obdivujem ľudí, ktorí si založili divadlo na periférii mesta alebo dediny, rozhodli sa rozbehnúť kultúrne centrá, priniesli burlesky do barov, queer umelcov pred reflektory alebo spravili šialenú párty na ulici za denného svetla. Toto sú nové tradície, ktoré formujú identitu viac ako bryndzové halušky a ľudovky.

Nová história Slovenska sa formuje práve teraz a my potrebujeme nové tradície a elity. A je najvyšší čas, aby sme stavali na ľuďoch, ktorí niečo dokázali a nie na diletantoch, ktorí sa viacnásobne diskvalifikovali.

 

 

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/troska-troska, menuAlias = troska-troska, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
29. november 2022 02:34