Z mojej post-covidovej uhlíkovej stopy by si ľudia mali brať príklad. Nemám ju presne vypočítanú, je to vyslovene pocitová záležitosť. Ale cítim to tak, že čo sa týka redukcie CO2 emisií, môj život sa v tomto ohľade mimoriadne zlepšil.
Za všetko hovorí fakt, že som od vypuknutia covidu nikam neletel. Ja viem, že do uhlíkovej stopy sa započítava všetko možné ako nákup potravín podľa miesta pôvodu alebo sledovanie Netflixu. Ale najväčśí vplyv na uhlíkovú stopu má podľa všetkého lietanie. Môžete rok žiť vzorne a nakupovať lokálne potraviny, jazdiť MHDčkou a prestať jesť mäso. Ale jedna letenka na Bali a všetko ste si posrali.
A ja som na Bali veru neletel. Lebo som trčal doma a pozeral Netflix.
Už viac ako rok som vo vzťahu. Pre niekoho štandard, pre mňa extrém. O svojich predošlých vzťahoch hovorím, že neprešli skúšobnou dobou, lebo trvali v priemere do troch mesiacov. Väčšinou počas prechodného obdobia vyplávali na povrch zásadné problémy ako alkoholizmus, bipolárna porucha alebo univerzálny k***tizmus. Ja som ich napriek tomu miloval. Oni mňa nie. No čo už.
Teraz som vo vzťahu s mužom, ktorý je pekný, milý, zlatý a má viac followerov na Instagrame ako ja. Čiže máme vzťah založený na vzájomnom rešpekte. V našom vzťahu sa doposiaľ nevyskytol žiadny zásadný problém, tak prečo nevystaviť náš vzťah extrémnym podmienkam? Napríklad, týždňovej spoločnej dovolenke.
Pokiaľ ide o spôsob prepravy, stál som pred vážnou dilemou. Kúpiť si letenku po dvoch rokoch cestovateľského celibátu je ako zájsť si po cross-fite do McDonaldu. Čo som mimochodom spravil! Kurací wrap chutil ako výčitky.
Čo by na mojom mieste robila Greta Thunbergová?
No predsa išla by do Chorvátska vlakom!
Musím sa priznať, asi som mal od lôžkového kupé prehnané očakávania. Predstavoval som si to ako chorvátsku verziu Orient expresu, ale na vlaku nič expresné nebolo, lebo už v Bratislave mal 2-hodinové meškanie.
Rozhodne oceňujem talent fotografa, ktorý nafotil spací vozeň na propagačné materiály. Na fotografii pekne ustlatá postieľka, v nej buvinká spokojná žienka a na okienku na ňu čaká voňavá kávička a croissantík.
Spacie kupé bol v skutočnosti stiesnený špinavý priestor so štyrmi nasačkovanými lôžkami, ktoré boli úzke ako mostík, po ktorom piráti posielali svoje obete do mora.
Keď som sa ráno zobudil, nevyzeral som ako spokojná žienka z fotografie, ale ako mátoha s kruhmi pod očami. Ďakujem však za kávičku a croissantík, to im slúžilo ku cti.
Na toalete bolo hneď niekoľko upozornení, aby ľudia nehádzali vreckovky do záchodu, lebo sa upchá. Upozornenia boli nad záchodom, nad umývadlom a ešte priamo na boxe s vreckovkami. Príležitosť však robí zlodeja a niekto evidentne splachoval vreckovky do záchodu. Jediné, čo zachraňovalo dojem zo zúfalej situácie, bola orchidea v poháriku na umývadle. Aspoň trochu noblesy pri upchatom záchode.
Môj frajer postoval na Instagram pasívne-agresívne fotografie kupé s citátom „Poďme vlakom do Chorvátska“. Ako keby to bola moja vina. Áno, možno sme si za porovnateľnú sumu mohli kúpiť letenky... Ale čo naša uhlíková stopa? Čo matka príroda? Čo budúce generácie? Ja sa vzdávam svojho komfortu v ich prospech, aby oni nemuseli žiť v diskomforte klimatických dopadov. Greta by bola na nás pyšná. Komu prekáža 5-hodinové meškanie? Nemusíme loziť do mora za bieleho dňa, však aj nočné kúpanie má svoje výhody.
Budúce generácie je veľmi všeobecný pojem, ale pre mňa nabral v Chorvátsku konkrétny význam. Pláže okupovali otravné deti, ktoré v kuse niekde behali a kričali. Kvôli týmto smradom som si vytrpel 20 hodín vo vlaku a oni mi aj potom znepríjemňovali život.
Budúce generácie by mi mohli byť ukradnuté. Ja nemám deti, ani sestra, ani brat. Náš rod s najväčšou pravdepodobnosťou vymrie, tak prečo by som sa mal starať o to, ako sa budú mať deti v budúcnosti?
Veľa mojich známych nemá deti. Niektorí to tak ešte necítia, niektorí sú proste teplí a niektorí sú presvedčení, že mať deti je neekologické.
Niekedy rozmýšľam, akú šancu má planéta, kde sa uvedomelí ľudia rozhodnú po sebe nič nezanechať. V konečnom dôsledku sa premnoží banda debilov a ich deti budú hádzať všetok odpad do jedného koša a potom sa budú čudovať, čo je také teplo.
Deti na pláži sa začali ohadzovať vodnými balónmi. Balóny sa rozprskli a pomaly stiekli do mora. Ako som povedal. Banda debilov.
Vlak nebola však jediná ekologická záležitosť, ktorá nám komplikovala životy. Samostatnou kapitolou bol chorvátsky zálohový systém na plastové fľaše.
Plastové fľaše sa predávali vo všetkých obchodoch a všetky za ne brali zálohu. Nie všade ich však brali naspäť. Vo veľkých obchodoch na to slúžil automat, my sme mali na pláži iba menšie potraviny, kde si nás pohadzovali ako ping pongovú loptičku. Pani pri pulte nevedela, pani medzi regálmi nás poslala k pokladni, pani pri pokladni krútila hlavou, že to teda nie. Tak sme z obchodu odchádzali nabalení starými fľašami, ktorých sme sa nezbavili a aj novými, ktoré sme nakúpili. Nešlo ani tak o zálohu, ale hlavne sme nevedeli, ako sa máme fliaš zbaviť.
Bežne sme videli dôchodcov, ktorí plastové fľaše vyberali z kontajnerov a nosili naspäť do obchodov. Jedného sme po ceste zazreli a frajer sa ho chcel spýtať, kam by sa dali fľaše odniesť. Vzápätí tento nápad zavrhol, že zberatelia plastových fliaš sú ako hubári. Tiež by nevyzradili svoje miesta.
A tak sme sa stali rukojemníkmi plastových fliaš. Ako najlepšie riešenie sa ukázalo nechať fľaše na izbe a keď sme sa vrátili, už tam neboli. Nevedeli sme, kde skončili, ale pani upratovačka mala ako recyklovacia kapacita našu plnú dôveru.
Ďalej od ubytovania už prichádzali na rad vážne morálne dilemy. Na výlete sme museli dodržiavať pitný režim, kopili sa fľaše a čo ďalej? Stál som nad smetným košom s plastovými fľašami v ruke a s frajerom sme viedli diskusiu, či hodiť, alebo nehodiť. Nablízku posedávali dôchodci a my sme odhadovali, či sa o fľaše postarajú. Ale neboli to predsudky? Prečo by mali vyberať fľaše zo smetiakov? Lebo to boli chorvátski dôchodci? A prečo by mali preberať zodpovednosť za náš odpad? A možno by im peniaze za zálohu pomohli. Ale bolo by to dosť? Toľko etických otázok pri odpadkovom koši.
Vyhrala pohodlnosť a fľaše som hodil do koša. Vzápätí sa jeden dôchodca zdvihol, vybral fľaše zo smetiaka a svojim kamarátom povedal po chorvátsky niečo o turistoch. A neznelo to ako kompliment.
Čo dodať? Boli sme za bandu debilov.
Čo by robila Greta na našom mieste? Určite by nehádzala plast len tak do smetiaku. Ona je zodpovedný jedinec, ktorý sa zamýšľa nad svojimi činmi. Áno, možno sa vozí v prvej triede a potom si sadne do druhej triedy na zem, aby sa odfotila na Instagram. Ale stále je eko. Som zvedavý, čo by povedala na naše kupé. Možno aj ona by bola zhrozená a išla by do Chorvátska radšej lietadlom.
Každopádne, aby sme zachránili budúcu generáciu, mali by sme na sebe popracovať. A možno by sme si mohli zobrať príklad z tej staršej, ktorá vyberá plastové fľaše zo smetiakov.