Hovorí sa, že pes zaútočí vtedy, keď vycíti strach. To si vždy pripomínam, keď sa ocitnem zoči-voči agresívnemu psovi, ktorý breše a pôsobí dojmom, že ma pokúše.
So psami mám hlboko zakorenenú traumu z detstva, keď ma jeden napadol. Dobre, asi zbytočne dramatizujem, keď poviem že ma napadol, lebo nedošlo k fyzickému kontaktu. Štekajúci pes sa rozbehol oproti mne, ja som začal utekať a kričať a pes za mnou. Musím priznať, že som mal istú výhodu pred psom. Bol to totiž jazvečík.
Niekto sa môže zasmiať, že je to malé neškodné plemeno, ale verte mi, je to krvilačné monštrum, ktoré brzdia krátké končatiny. Ja som utekal a kričal, jazvečík ma s brechotom prenasledoval. Bolo to desivé. Aspoň z môjho pohľadu.
Strach nemám len z agresívnych psov, ale aj z agresívnych ľudí. Opäť je s tým spojená trauma z minulosti. Bol som na strednej škole, mal som dlhé vlasy a kamarátky mi na Halloween namaľovali oči tmavou linkou. Náhodou sme sa ocitli v krčme plnej vojakov a jeden z nich ma chcel pozvať na drink a keď zistil, že som chalan, začal kričať na celú krčmu: „Buzerant! Buzerant!“
Banda vojakov ma odprevadila na záchody, kde som si musel umyť tvár a keď som si zmyl linky z očí, kričali po mne, aby som vypadol z krčmy. Poslúchol som a ponížene som odišiel.
Chcel by som priniesť do tejto spomienky kúsok humoru, ale ešte po príchode domov som sa klepal od strachu. Celú situáciu som si dával za vinu. Nič by sa nestalo, keby som nemal namaľované oči... Keby som mal krátke vlasy... Keby som splynul s davom.
Rozhodne som sa necítil ako buzerant. Paradoxné na tom bolo, že mi to moje okolie dalo pocítiť ešte predtým, než som si to sám uvedomil. Spolužiaci a spolužiačky sa ma pýtali, či som na chalanov. Povedal som, že nie a myslel som to úprimne. Na chodbe som bol terčom posmeškov, ja som nechápal prečo. Presviedčal som ľudí o opaku, lebo ja sám som o tom bol presvedčený. Zašlo to tak ďaleko, že na katolíckom tábore som prišiel o panictvo so ženou, ktorá sa ma pýtala, či som gej. Niektorí ľudia sa nedajú ľahko presvedčiť. A ja som potom už naozaj nevedel, kto som.
Prijať svoju inakosť nebolo jednoduché. V mojom prípade za tým neboli liberáli, ktorí by na školách pretláčali zvrhlé názory zo západu. Za mojim rozhodnutím boli rovesníci, ktorí mi celý čas dávali najavo, že medzi nich nepatrím. Skúšal som sa aklimatizovať a nikdy sa mi to nepodarilo. Ak som sa náhodou dostal do nejakej partie, vždy som bol „ten buzerant“. Tak som sa jedného dňa prestal snažiť a prijal som, že pre mňa platia iné pravidlá.
Coming-out na jednu stranu môže byť oslobodzujúci moment, ale tiež je to rozhodnutie si vedome skomplikovať život. Lebo kto by sa dobrovoľne vystavil predsudkom, diskriminácii a potenciálnym útokom? Keď sa to tak vezme, ja som s predsudkami bojoval celý život a týmto som ich len prijal za svoje.
Paradoxne, ako vyoutovaný gej som už nepocítil šikanu. Možno tu funguje podobný princíp ako so psami, ktoré útočia, keď vycítia strach. Alebo som jednoducho prestal vnímať, keď ma niekto upozorňuje na moju orientáciu, lebo ja snáď o nej viem najlepšie.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Čo však registrujem stále viac, sú homofóbne útoky v komentároch na sociálnych sieťach. Častý argument v diskusiách býva, prečo majú gejovia a lesby potrebu upozorňovať na svoju orientáciu. Z vlastnej skúsenosti viem, že nikto nerozoberá sexuálnu orientáciu viac ako heterosexuáli. Ak sexuálna orientácia slúži ako urážka, nemajú problém ju rozoberať. Ale ak je niekto vysporiadaný so svojou identitou, je tŕňom v oku.
Jedným z najčastejších argumentov býva, že homosexualita je proti prírode. Pokiaľ viem, tak homosexualita sa vyskytuje bežne u rôznych živočíšnych druhov. Napríklad, u levov, tučniakov, delfínov alebo bocianov. Jednoducho diverzita.
Čo sa ale v prírode samovoľne nenachádza? Napríklad, plasty.
Ak homofóbom naozaj záleží na prírode, mohli by si zobrať vrecia na smeti a ísť upratať do najbližšieho lesa. Ja som s frajerom takto nedávno pozbieral plastové fľaše pri potoku. Lebo rozhodne nie sme proti prírode.
Samostatnou kategóriou sú obavy z registrovaných partnerstiev, ktoré predstavujú potenciálnu skazu tradičnej rodine. Nechcem nič hovoriť, ale reálnu skazu sme tu mali, keď sa z veľkých svadieb stali ohniská nákazy a pomohli k druhej vlne covidu. Nemôžem dávať pandémiu za vinu nevestám, ktorým chcel Igor Matovič vyhovieť, ale rozhodne tu platí dvojaký meter. Jedna skupina obyvateľov si môže oslavovať svoju lásku až v nezodpovednej miere a sexuálne menšiny sú v pozícii druhotriednych občanov, ktorí by sa ani nemali ukazovať.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Mnoho konzervatívnych ľudí má pocit, že LGBT témy sa na nás sypú zo všetkých médií a tradičná rodina je na ústupe. Opäť sa jedná o nelogickú hystériu. Jeden z najsledovanejších seriálov na Slovensku sa volá Oteckovia. Aj keď by ste pod názvom Daddies našli kategóriu na Pornhube, toto je seriál o naozajstných oteckoch, nie o sexi gejoch v rokoch. Rovnako je to aj s reklamami. Keď si pozriete reklamný blok, vyzerá to asi takto:
- Tradičná rodina nakupuje v obchode, majú neúmerne preplnený košík. Asi bola akcia.
- Matka z tradičnej rodiny pečie koláč z rastlinnej tukovej nátierky, tradičná rodina ho následne konzumuje.
- Matka z tradičnej rodiny perie, výpary z aviváže spôsobujú halucinácie o lúke alebo vodopáde.
- Heterosexuál má problémy s trávením, v ďalšej reklame sa prezentuje ako fejkový manžel Petry Polnišovej.
Vyzerá to ako kríza tradičnej rodiny? Konzervatívna rodina je jednoducho mainstream vo filmoch, seriáloch a reklamách a média jej pozíciu neohrozujú, skôr ju umocňujú. Ale to aj tak nezastaví hysterické diskusie o konci sveta a utláčaní rodinných hodnôt, keď sa objaví LGBT téma v reklame na vodku alebo ponožky.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
LGBT témy sú určite vidieť viac, ako keď som vyrastal. Ja som mal náročný proces hľadania sa a určite by som vtedy potreboval pozitívny vzor, aby som si uvedomil, kto som. Ale podarilo sa mi to aj bez neho a stačili na to posmešky od konzervatívneho okolia a jeden pokus o heterosexuálny sex. A za to všetkým zúčastneným ďakujem. Viem, že tu budú stále ľudia, ktorí budú mať problém s inakosťou z nepochopiteľných dôvodov. Lebo ako sa hovorí: Kto chce psa biť, palicu si nájde.