Písal sa rok 2012. V práci si ma zavolal šéf do kancelárie, aby mi oznámil, že som komplikovaný, príliš rozmýšľam nad vecami a nesedím na obedoch s kolegami. Toto pre mňa neboli žiadne novinky, ale bol som postavený pred rozhodnutie. Buď podpíšem papier, skončím v daný deň a dostanem odstupné…
Alebo budem musieť ešte mesiac pracovať.
Tak som si vybral peniaze zadarmo, v potravinách som si kúpil najdrahšiu fľašu vína a otvoril som si ju na obrubníku pri obchode. Zapálil som si cigaretu a povedal som si, že takto asi chutí sloboda.
Počas svojej kariéry som pracoval v štyroch korporáciách a je to skúsenosť, ktorú moja pamäť vytlačila do úzadia.
V princípe som iba generoval excelovské tabuľky, ako sa plnia plány, a potom skladal powerpoinové prezentácie, ako sa plány dajú splniť ešte lepšie. A do toho spoločné obedy a postávanie pri kávovare v kuchynke.
Dokumenty som pripravoval tak, aby ich pochopil aj debil, a tak som v exceli vyznačoval políčka červenou, oranžovou a zelenou, nakoľko sa plnia úlohy. Šéf sa na ne pozrel a povedal, že mám zamakať, aby v excelovskej tabuľke bolo menej červenej a viac zelenej. Na powerpointové prezentácie sa používali vizuálne metafory, väčšinou z futbalu. Jeden slide o aktivitách, ktoré boli útok na konkurenciu, potom nasledovala obrana.
Netuším, čo robil brankár. Keď niekto chcel wow efekt, tak sa futbal vymenil za box s motivačným citátom: Poďme do nich!
Na spoločných obedoch kolegovia riešili hypotéky, lízingy na auto a nové kachličky v kuchyni. Aj to ma prestalo baviť. Doteraz nerozumiem futbalu, boxu a korporátnej kultúre. Nečudujem sa, že som dostal padáka.
V danom čase som nevedel prijímať vlastné zlyhania. Status nezamestnaného som bral ako stigmu, že som vyvrheľ v spoločnosti, kde spoločenský status určuje kariéra v korporácii, hypotéka, lízing na auto a nové kachličky v kuchyni. Niektorí ľudia na mňa reagovali s pohoršením, keď som im povedal, že som na úrade práce a ja som sa s tým stotožňoval. Nevedel som, čo chcem, ale vedel som, čo nechcem. Vrátiť sa do korporátu.
Keď sa pozriem späť na jedenásť mesiacov nezamestnanosti, bolo to krásne obdobie. Pol roka mi chodila podpora a ja som nič nemusel robiť, iba raz za mesiac priniesť referentke na úrade potvrdenie, že chodím na pracovné pohovory. A to som aj chodil! Akurát na pohovoroch som bol až príliš úprimný a otvorene som hovoril, že tento typ práce by ma asi nebavil.
Naučil som sa veľa vecí. Napríklad, potápať sa do osemnástich metrov. Alebo som sa učil strihať videá, pričom som cvične strihal gej porno do pesničiek od Dalidy a potom som výsledné video ponúkol ako upútavku na queer párty. Keď sa ma blízki pýtali, čo chcem v živote robiť, odpovedal som, že cestovať po svete a dávať memečká na internet. A tak aj bolo.
Podpora prestala chodiť, ja som si musel požičať peniaze od nahnevaných rodičov a opäť som sa zamestnal v korporáte, z ktorého ma v rámci skúšobnej doby vyhodili. Tak som si hovoril, že už som nadobro skončil. A vtedy ma zavolali na pohovor do reklamnej agentúry, kam ma vzali na základe memečiek a videí z obdobia nezamestnanosti.
Som typ človeka, ktorý ťažko spracováva pocity neistoty. Paradoxom je, že som si pomyselnými istotami budoval väzenie, v ktorom som bol nešťastný. Podobnú skúsenosť majú aj niektorí moji kamaráti. Mám ľudí vo svojom okolí, ktorí v poslednom období mali stav vyhorenia v práci a dali výpovede z dobrých pozícií.
Otázka je, aký je rozdiel medzi vyhorením a uvedomením, že práca podriadená excelovským tabuľkám nedáva zmysel. Ja sa v istých momentoch pýtam, prečo nemôžem byť jeden z ľudí, ktorí robia od deviatej do piatej s víziou splatenej hypotéky. Koniec koncov, môj život je založený na konzume produktov a služieb korporácií, tak prečo v rámci tejto kultúry neviem pracovať? V istých momentoch obdivujem ľudí, ktorí si našli svoje miesto. A ja sa stále cítim ako komplikovaný asociál, ktorí zbytočne veľa rozmýšľa nad vecami.
Momentálne dobrovoľne prechádzam do stavu neistoty. Mám s ňou skúsenosť. 11 mesiacov na Úrade práce mi pomohlo zistiť, aký som vlastne človek. V tom období som vedel, čo nechcem robiť. Teraz mám už predstavu, čo vlastne chcem. Chcem robiť veci, ktoré mi dávajú zmysel bez kompromisov, ktoré by ma popierali. Posledné mesiace som tvoril inscenáciu, z ktorej sa teším viac ako z ktorejkoľvek reklamnej kampane. Celý proces bol čistá radosť a podaril sa vďaka trom veciam - ľuďom v tíme, dôvere v proces a kontrole budgetu v excelovských tabuľkách.
