V poslednej dobe sa zamýšľam nad rôznými otázkami.
Aký je zmysel života?
Aký je rozdiel medzi dobrom a zlom?
Čo chcel Ego povedať pesničkou Žijeme len raz?
Myslím to vážne, ten text je na hlbokú úvahu. Už len pasáž „Žijeme len raz“ sa mi zdá byť diskutabilná. Ja som bol vychovávaný ako katolík s tým, že smrťou to nekončí a nasleduje posmrtný život podľa toho, aký som bol človek.
Rovnako by s týmto tvrdením nesúhlasili hinduisti, ktorí veria v reinkarnáciu a žijú svoj život tak, aby v ďalšej inkarnácii išli hore a nie dole. Tak kde je pravda? Čo je? Nebo, peklo, raj? Alebo len párty, klub a relax? Som zmätený.
Rovnako nejasná mi príde pasáž „tu a teraz“. Ja mám pocit, že nežijem jeden moment, ale žijem kontinuálne. Žijem tu a teraz, ale žil som aj pred rokmi. Svedčia o tom lekárske záznamy.
A pasáž „slnko svieti rovnako na všetkých z nás“ mi už vôbec nedáva zmysel. To už je v protiklade so všetkým, čo som sa naučil na geografii. Slnko predsa nesvieti rovnako na všetkých z nás. Slnko svieti na ľudí v rôznych sklonoch, intenzite a časoch. Ak žijete na rovníku, tak na vás praží zhora. Ak žijete za polárnym kruhom, tak na vás istú časť roka nesvieti vôbec.
Ja mám sestru v Austrálii a keby som jej počas dňa zavolal, že slnko svieti rovnako na všetkých z nás, tak by mi vynadala, prečo ju budím uprostred noci. Egovi by sa zišiel overovač faktov, lebo niektoré texty sú na náboženskú diskusiu a niektoré sú čistý geografický hoax.
Napriek všetkým faktickým nepresnostiam v pesničke si idem ten YOLO vibe. Nič ma nenaučilo o krehkosti života viac ako posledné 3 roky.
Nedávno som si scrolloval Facebookom a rok 2019 mi prišiel ako rozprávka. Kde bolo, tam bolo, nenosili sme respirátory, cestovali sme po svete a pili sme z jednej fľaše. V roku 2019 som bol akčný. Vymýšľal som kampane, vyhrával som ocenenia, chodil som po čítačkách, robil som divadlo. Mal som pocit, že žijem naplno.
Posledné tri roky mi prišli ako jazda dolu kopcom. Zrazu som ostal zavretý doma a pýtal sa, čo bude ďalej. Čoraz častejšie som si opakoval slová Jacka Nicholsona z filmu Tak dobre ako sa len dá: Čo ak to už lepšie nebude?
Veľmi ťažko sa tvorí vízia, ak nevidím nič pred sebou. Vyhľadal som odbornú pomoc s tým, že už sa nechcem cítiť takto zle.
S terapiou postupne vyplávali rôzne veci na povrch, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať ako samozrejmosť.
Napríklad, na terapii som pochopil, že vzťahy s problémovými mužmi nemajú budúcnosť. Ono to znie ako samozrejmosť, ale ja som to vnímal inak. Keď sme sa na strednej škole učili o Verlainovi a Rimbaudovi, fascinoval ma ich vzťah. Milenci, ktorí po sebe strieľali v žiarlivostných chvíľach. Ja som si hovoril: Relationship goals!
Keď mi kamarátky, kolegyne, brat a pani v trafike opakovane hovorili, aby som nerandil s k***tmi, nebral som ich vážne. Ale keď mi to povie terapeut za 50 eur na hodinu, tak to je cenná rada, ktorú si vezmem k srdcu. A s týmto nastavením som sa vymotal zo spleti nefunkčných a toxických vzťahov, ktoré stáli na presvedčení, že láska všetko zmení.
Láska všetko nezmení.
Ako spieva Zdenka Predná: Keď to nejde, tak to nejde. Prečo potom márniť čas bozkávaním žiab, keď si rovno môžem nájsť princa?
Na terapiu som začal chodiť s tým, že chcem žiť lepší život. V tomto duchu som začal hodnotiť svoju prácu. Na jednu stranu ma bavilo vedomie, že som v niečom dobrý. Zároveň som si však kládol otázku, či som na správnom mieste.
Práca v reklame má dva hnacie motory – peniaze a ego. Ľahšie sa žije s pravidelnou výplatou, ktorá ma drží v strednej vrstve a v tejto kategórii si môžem užívať. V potravinách sa nerozhodujem podľa cenoviek, môžem cestovať po svete a môžem si kúpiť najnovšie Apple produkty, ktoré upozorňujú na môj status úspešného kreatívca.
Rovnako som si status úspešného kreatívca udržiaval na rôznych odovzdávaniach cien, keď sa v konferenčnej sále stretne uzavretá skupina ľudí a zatlieskajú alfa jedincom v svorke za daný rok. Ale ľudí vonku to netrápi, lebo stále sú to reklamy medzi športovými novinami a počasím.
Posledné mesiace si kladiem otázku, ako dlho sa dá žiť iba s víziou zaplatených účtov, leteniek a nových Apple produktov. Reklama funguje ako ilúzia vo všetkých smeroch a vytvára aj dojem kreatívneho pracovného prostredia.
Pritom je to iba výrobná linka na gýčové obrázky, aby ľudia nakupovali veci, ktoré nepotrebujú. A nakupovanie zbytočných vecí bolo pre mňa hnacím motorom k práci.
Pandemické roky mi spôsobili traumu. Najprv to bola trauma z obmedzení, ktoré ma uväznili doma a zakázali mi realizovať sa. Potom rok 2021 bol mimoriadne traumatický, keď postupne zomreli otec, babka a dedko. Paradoxne, ani jeden nezomrel na covid, ale smrť sa inak prežíva cez štatistiky a inak cez osobnú skúsenosť.
Práve tieto skúsenosti vo mne spustili myšlienkové pochody, o čom je život. Podľa sexuologičky Esther Perel trauma rozdeľuje ľudí na dve skupiny – ľudí, ktorí prežili traumu a ľudí, ktorí sa po prežitej traume opäť rozhodli žiť.
Keď vypukla vojna na Ukrajine, opäť som si kládol otázku: Čo ak to už lepšie nebude?
A k tejto otázke sa tiež dá pristupovať dvomi spôsobmi. Prvá možnosť je, že budem čakať na katastrofu a druhá možnosť je, že si budem užívať to dobré, čo mi ostáva. A deň po vypuknutí vojny som si povedal YOLO a dal som výpoveď v práci. Ako spieva Zdenka Predná: Keď to nejde, tak to nejde.
Na rok 2019 sa môžem pozerať ako na rozprávku. Alebo ako na obdobie ilúzie, z ktorej ma prebudila trauma.
Počas pandémie som si vyriešil osobný život k väčšej spokojnosti, teraz prišiel čas vyriešiť aj pracovnú oblasť.
Netuším, čo budem robiť ďalej. Vlastne, viem, ale netuším, ako mi to zarobí peniaze. Ale vyhradil som si časť zarobených peňazí na to, aby som sa naučil hodnotiť veci mimo optiky zárobku. Mám na to rok. A potom neviem, čo bude. Možno sa budem doprosovať nejakej reklamke, aby ma zobrali do výrobnej linky na gýčové obrázky.
Alebo sa ponúknem Egovi, či nepotrebuje kontrolovať fakty v textoch.
