Troška troska
StoryEditor

TROŠKA TROSKA: Ako bojovať s perfekcionizmom a ďalšími dedičnými chorobami

Troška troska30.09.2021., 08:00h
Problémy si dedíme z generácie na generáciu. Ako z toho von?
Lajkuj Brainee.sk na

Mám takú teóriu. Keby mi pred rokmi veštica predpovedala môj súčasný život, určite by som sa tešil na budúcnosť.

Mám kreatívnu prácu a som v nej dobrý. Mám frajera snov, ktorého mi vesmír zoslal za to, že som vo veľkom sledoval porno s ryšavými mužmi. Som obklopený inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí ma majú radi napriek tomu, že som egoistická attention whore.

Keby mi veštica predpovedala takúto budúcnosť, tešil by som sa na ňu. Ale ja sa pozriem na svoj súčasný život a poviem si: „Meh.“

Za tie roky psychoterapie som už pochopil, že za väčšinu psychických problémov môže rodina. Jednoducho si svoje sračky predávame z generácie na generáciu. A z otcovej strany sa dedí neurotický perfekcionizmus.

Moja babka bola permanentne nasratá žena. Asi mala na to svoje dôvody. Keď bola ešte dieťa, jej otca zabili v koncentračnom tábore, jej mamu úradníci po vojne rozviedli, aby nemuseli platiť odškodné a celá rodina sa ocitla na hranici chudoby. Babka sa veľmi skoro musela postarať o rodinu a napriek všetkým prekážkam sa vypracovala na vysokoškolskú pedagogičku v Nitre. Jej stratégia na prežitie bola v perfekcionizme. Vždy musela mať náskok pred ostatnými a zlyhanie sa nepripúšťalo. A v tomto duchu vytvárala tlak na celú rodinu.

​Z detstva si pamätám, ako mi ukazovala škatuľu s medailami, ktoré mala schované ako pamiatku na otcove atletické úspechy. Tiež spomínala na to, ako dedko precestoval svet a ovládal taliančinu, francúzštinu a holandčinu. A potom sa pozrela na moje detské kresby a vynadala mi, ako môžem tak škaredo kresliť. Zlyhanie sa nepripúšťalo.

Babka zomrela pomerne skoro. Mala 63 rokov, problémy so srdcom a ťažkosť na duši. Zabila ju krvná zrazenina. Otec na ňu spomínal pri pesničke Analýza dokázala hovno od Slobodnej Európy s tým, že celý život prežila ako workoholička a bolo jej to prd platné.

Bohužiaľ, ani otec sa nevymykal rodinným šablónam. Jeho pracovná morálka bola postavená na náskoku pred ostatnými.

A mimo práce nevedel vypnúť. V rámci voľnočasových aktivít si kúpil psa, ale ani pri ňom si neoddýchol. Rozhodol sa totiž vychovať výstavného šampióna a uspieť na súťažiach, t.j. spĺňať všetky štandardy. Skvelý postoj, skvelá kondícia, krivé ucho. Otec sa nevedel zmieriť s tým, že pes mal defekt, kvôli ktorému nevyhrával súťaže. Dokonca mu to ucho lepil špeciálnym lepidlom, aby držalo tvar. Nepomohlo.

Ja, sestra a brat sme boli vychovávaní ako výstavné psy a museli sme napĺňať štandardy, ktoré si otec vytvoril na základe svojich zidealizovaných životných úspechov.

„V tvojom veku som športoval a mal svaly.“

„V tvojom veku som mal samé jednotky.“

„V tvojom veku som mal ambície do života.“

Jednotka v škole bola samozrejmosť, ostatné známky predstavovali zlyhanie. Otec to odôvodňoval tým, že úspech je v našej rodine očakávaný štandard, za ktorý ho jeho rodičia tiež nechválili.

​S výchovou, kde pozornosť sa venuje iba neúspechom, sme sa naučili stotožniť sa s vlastným zlyhaním. Ak sme otcovi neboli dosť dobrí, stále sme mohli byť dosť zlí.

Našu rodinu kvôli nám vykázali z katolíckych táborov. Vraj nám chýbal rešpekt voči autoritám a deti, ktoré s nami trávili čas, skončili pod vplyvom alkoholu alebo THC.

Otcovi som sa priznal, že som gej. Keď sa ma spýtal, prečo tak cvakám zubami, tak som sa dodatočne priznal, že to kvôli extáze.

Sestra oznámila otcovi, že nechce mať deti, lebo vraj s výchovou, ktorú dostala, by z nej nebola dobrá matka.

Aj môj brat sa priznal, že je gej. Otec si brata vypočul a potom na počkanie vypil demižón vína. Brat na neho dával pozor, keď otec ležal nehybný na gauči a rozprával zo sna: „To je v riti. To je celé v riti.“

Otec potom celú udalosť spätne okomentoval, že to bol moment, keď prišiel o poslednú nádej na vnúčatá.

Jednotky na vysvedčení sú napísané čierne na bielom. Ale aká je kariéra na jednotku? Myslel som si, že skončiť vysokú školu, zamestnať sa v korporácii a vypracovať sa hore po korporátnom rebríčku. Aj sa mi to chvíľu darilo, aj som si myslel, že žijem podľa otcových predstáv a zrazu som sa začal zamýšľať nad tým, čo to vlastne robím. Ťažko sa hľadá zmysel v korporátnych cieľoch.

„Ako ťa mohli vyhodiť? Tvojou úlohou je makať tak, aby ťa nemohli vyhodiť,“ kričal po mne otec po tom, ako som dostal výpoveď. Existenčné otázky sa pretavili do pracovných výkonov a korporátne prostredie netoleruje ľudí, ktorí nejdú v koľajach firemnej kultúry. A už som sa nevedel vrátiť naspäť. Otec ma napomínal, že práca ma nemá baviť, ale práca ma má živiť. Keď sa ma spýtal, čo plánujem robiť so svojím životom, odpovedal som mu: „Neviem. Ale teraz sa idem potápať na Filipíny.“

Otec odišiel tiež pomerne skoro. Mal 63 rokov, problémy so srdcom a ťažkosť na duši. Keď odišiel do dôchodku, pôsobil apatickým dojmom a vraj jediné, čo ho zaujímalo, bola moja kariéra. Podľa neho sa dalo čakať, že budem úspešný, keď som jeho syn. Po premiére hry v SND povedal, že babka by bola na mňa pyšná. A potom ho zabila krvná zrazenina.

Aj keď som s tým bojoval, stále som otcov syn. Môžem si uvedomovať všetky rodinné diagnózy, ale mám ich zakódované v sebe. Keď sa mi niečo podarí, pocit radosti potlačí úzkosť, že by som mohol spraviť viac. A s tou súvisí pocit, že všetko okolo mňa je zle. Nie som spokojný s prácou, so vzťahmi a ani sám so sebou.

Keby mi veštica popísala môj budúci život, znelo by to fajn. Ale keď ten život žijem, neviem sa z neho tešiť. Práve preto si musím pripomínať veci, za ktoré by som mal byť vďačný. Dobrá práca, dobrý frajer, dobrí priatelia. A snažím sa tešiť aj z banálnych vecí. Napríklad, minule som bol na seba pyšný za to, že som vyrobil fermentovaný kečup.

Prehnaný perfekcionizmus je návod na nešťastie. Dokonalosť je abstraktný ideál, ktorý sa nedá dosiahnuť. Ak sa ho niekto snaží dosiahnuť, vydáva sa na púť, kde nie je vidina šťastného cieľa.

Nad týmto textom sedím už 2 týždne a stále sa mi zdá, že by som mohol vylepšiť. Zdá sa mi depresívny, bez humoru a ťažkopádny. Ale boj s rodinnými diagnózami je aj o uvedomení, že niektoré veci sú dostatočne dobré tak, ako sú.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/troska-troska, menuAlias = troska-troska, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
27. jún 2022 23:47