💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- V americkom zbore King’s Way veria, že žena sa má podriaďovať mužovi aj v politike.
- Podporujú model jedna domácnosť, jeden hlas, pričom hlasovať by mal manžel.
- Myšlienka sa šíri cez ultrakonzervatívny internet a už nepôsobí tak okrajovo ako kedysi.
- Kritici varujú, že za rečami o poriadku sa môže skrývať kontrola, nerovnosť aj idealizovanie minulosti.
Na prvý pohľad to znie ako internetový bait, lenže v meste Prescott v Arizone nejde len o provokatívny názor zo sociálnych sietí. V kostole King’s Way Reformed Church je to súčasť širšieho životného štýlu, ktorý jeho členovia volajú biblický patriarchát.
Tento pojem znie komplikovane, no princíp je jednoduchý - muž je podľa neho hlavou rodiny a má posledné slovo, žena sa mu má podriadiť. V praxi to podľa reportáže The New York Times znamená nielen rozdelenie úloh doma, ale aj predstavu, že politický hlas ženy má „zastupovať“ manžel.
Takzvané household voting, čiže hlasovanie domácnosti, sa dá zhrnúť do jednej vety - jedna domácnosť, jeden hlas, a ten patrí mužovi. Práve preto si časť tejto komunity myslí, že 19. dodatok americkej ústavy z roku 1920, ktorý ženám zaručil volebné právo, bol chybou.
Pastor Dale Partridge ho radí medzi dôvody, prečo sa podľa neho „svet rozpadá“. Jeho zbor vznikol v roku 2021 a dnes podľa jeho slov priťahuje rodiny nielen z Arizony, ale aj z iných štátov či zo zahraničia.
Keď sa poslušnosť prenesie aj do politiky
Ženy v zbore nosia šatky ako znak oddanosti Bohu aj manželovi. Marybelle East pre The New York Times povedala, že ju šatka „drží od toho, aby som si príliš púšťala ústa na špacír“ a že ju nosí aj preto, aby jej manžel „videl, že sa podriaďujem jeho autorite“. Táto autorita sa v ich svete nekončí pri rodinnom rozpočte alebo výchove detí. Má sa preniesť aj do politiky.
Asistent pastora Corbin Clarke to povedal priamo: „Ak si patriarchom svojho domova a tvoj hlas je hlasom tvojej domácnosti, tak by to tak malo byť aj v politike.“ Jeho manželka Haley Clarke s tým súhlasí a tvrdí, že pri zložitých politických témach ju vedie manžel.
Podobne rozmýšľajú aj ďalšie ženy v komunite, ktoré hovoria, že v takomto usporiadaní cítia pokoj, poriadok a menej chaosu. Pre nich je problémom feminizmus, nie patriarchát. Veronica Partridge tvrdí, že výsledky ženskej nezávislosti sú vraj viditeľné všade: „Všetci sa zdajú byť viac vystresovaní, nahnevaní, frustrovaní jeden z druhého a deprimovaní.“
Myšlienka, ktorá prestáva byť okrajová
Ešte pred pár rokmi by podobné reči väčšina ľudí odpísala ako extrém. Historička Beth Allison Barr z Baylor University však pre The New York Times povedala, že kedysi túto ideu učila ako „okrajovú vec“, no dnes ju v evanjelikálnych kruhoch vníma inak: „Už to nie je okraj. Začína to znieť prijateľnejšie a rozumnejšie.“
Pomáha tomu aj internet. V ultrakonzervatívnej časti online sveta, často označovanej ako manosféra, čiže priestor influencerov a podcasterov posadnutých tvrdými predstavami o mužskosti a rodových rolách, sa objavujú výzvy na zrušenie ženského volebného práva čoraz častejšie.
The New York Times pripomína, že podobné názory verejne podporili aj známe konzervatívne mená ako Alex Clark či Abby Johnson. To však neznamená, že je zrušenie 19. dodatku realistické. Na celoštátnej úrovni je to extrémne nepravdepodobné. Dôležitejšie je niečo iné - myšlienka, ktorá kedysi pôsobila šokujúco, sa dnes posúva bližšie k bežnej verejnej debate.
Romantická minulosť verzus tvrdá realita
Členovia King’s Way často hovoria o návrate k „lepším časom“: k 50. rokom minulého storočia, k veľkým rodinám, jasným rolám a poriadku. Kritici však upozorňujú, že ide o romantickú verziu minulosti. Tá ignoruje, ako veľmi boli ženy, chudobní ľudia či nebieli Američania právne a ekonomicky obmedzení.
Spisovateľka Tia Levings, autorka memoáru A Well-Trained Wife, ktorá z patriarchálneho manželstva odišla, varuje, že za uhladeným jazykom o poriadku sa môže skrývať aj kontrola a zneužívanie. Jej bývalý manžel po prečítaní podobných kníh začal požadovať absolútnu poslušnosť.
Aj história je tvrdšia, než znie nostalgický slogan. V ranej Amerike fungoval princíp nazývaný coverture. To znamenalo, že vydatá žena nemala samostatnú právnu identitu oddelenú od manžela. Nemala plnú kontrolu nad majetkom a často ani nad vlastnými deťmi.
Práve preto je tento trend zaujímavý aj mimo náboženských kruhov. Nie je to len debata o viere. Je to debata o tom, kto má mať hlas, kto rozhoduje za rodinu a prečo časť ľudí v neistých časoch znovu túži po svete s pevne rozdelenými rolami. Otázka už nestojí len tak, či je to extrém. Skôr či sa z extrému pomaly nestáva ďalší z normalizovaných názorov internetu.
