Známy megalitický komplex Stonehenge stojaci na Salisburskej planine v Anglicku je opradený mnohými záhadami. Jednou z najväčších bolo doteraz to, ako sa ťažké „modré kamene“ dostali z Walesu až do dnešného miesta – vzdialeného viac ako 200 kilometrov. Nová štúdia publikovaná v časopise Journal of Archaeological Science teraz prichádza s dôkazmi, ktoré môžu definitívne zmeniť pohľad na túto otázku.
Vedci pod vedením profesora Richarda Bevinsa z Aberystwythskej univerzity analyzovali tzv. „Newallský balvan“ – horninu priamo zo Stonehenge. Porovnali ho s výbežkami z Craig Rhos-y-Felin, oblasti vo Walese, kde sa podľa predchádzajúcich výskumov tieto kamene mohli ťažiť. Výsledky mikroskopických a geochemických testov ukázali, že zloženie hornín sa zhoduje, konkrétne rovnaký obsah tória a zirkónia. Znamená to, že kamene neboli na miesto dopravené ľadovcom, ako tvrdila jedna z teórií, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ich preniesli ľudia.
Okrem Newallského balvanu sa vedci zamerali aj na ďalší z pochovaných kameňov – takzvaný kameň 32d. Aj ten sa ukázal byť listovitým ryolitom, čo podporuje hypotézu o ľudskom transporte z Walesu.
Teória ľadovcov, ktorú dlhé roky obhajoval Dr. Brian John, bola týmto výskumom silne spochybnená. Tvrdil, že kamene sa pohybovali pod ľadovcom a skončili na planine ako zvyšky po topení ľadu. Nové dáta však poukazujú na prirodzené zvetrávanie a fakt, že kamene boli cielene prenášané.
A hoci dôkazy o presných technikách chýbajú, štúdia pripomína, že praveké kmene už poznali laná, drevené sane či upravené cesty. Ak dokázali prepraviť sarsény s hmotnosťou 40 ton na krátke vzdialenosti, bolo v ich silách dopraviť aj 2–3 tonové bloky z Walesu.
Práve toto poznanie dodáva Stonehenge nový rozmer – nielen ako mystické miesto, ale aj ako dôkaz neuveriteľnej vynaliezavosti a odhodlania našich predkov. Tajomstvo stavby sa tak o kúsok viac odhaľuje, no zároveň zostáva neoddeliteľnou súčasťou jej čara.