💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Sovietsky megaprojekt Tajga mal za cieľ zmeniť tok sibírskych riek na juh pomocou jadrových výbuchov.
- Jadrové jazero, vytvorené v roku 1971 tromi explóziami, je dnes tichým mementom a radiačným územím.
- Projekt mal environmentálne, politické aj koloniálne motívy a čelil tichej, no rastúcej vedeckej opozícii.
- Katastrofa v Černobyle a verejný tlak v 80. rokoch viedli k jeho oficiálnemu zrušeniu v roku 1986.
- Myšlienka prežíva ďalej - niektorí ruskí akademici ju podporujú aj dnes, navrhujú ju ako „riešenie“ klimatickej krízy.
V hĺbke histórie, kde sa prekrývajú ľudské ambície a ekologické katastrofy, leží príbeh Jadrového jazera - mrazivého dedičstva neuskutočneného sovietskeho sna. V 70. rokoch minulého storočia sa Sovietsky zväz, vedený megalomanskou víziou, pokúsil zmeniť samotný smer riek, píše BBC.
Cieľ bol jednoduchý a desivý zároveň - obrátiť tok mocných sibírskych riek, aby prúdili na juh namiesto na sever. Projekt, známy ako Tajga, bol monumentálnym zlyhaním, no jeho odkaz pretrváva dodnes. A v dobe, keď sa svet borí s klimatickými zmenami, nám tento príbeh prináša temné proroctvo.
Kráter z atómovej bomby ako svedectvo ľudskej pýchy
Na západe Ruska, neďaleko pohoria Ural, leží Jadrové jazero. Je to miesto, kam sa dostaneš len ťažko, kde hrdzavejúce tabule varujú pred „zónou radiačného nebezpečenstva“. Okolo jazera sa vinú obrovské zemné valy, akoby chránili temné tajomstvo.
Andrej Fadejev, ruský bloger, ktorý jazero navštívil v lete 2024, spomína na „priezračnú vodu“, napriek tomu, že jeho dozimeter zaznamenal zvýšenú radiáciu. Paradoxne, necítil hrozbu, skôr pocit, že „severná tajga si to miesto jednoducho vzala späť.“
Jazero vzniklo 23. februára 1971, keď Sovietsky zväz odpálil tri jadrové bomby, každé s výťažkom 15 kiloton - silou porovnateľnou s bombou zhodenou na Hirošimu. Tieto „mierové jadrové výbuchy“ boli súčasťou programu, ktorého cieľom bolo vykopať obrovský kanál.
Ten mal spojiť rieku Pečoru s Kamou, prítokom Volgy, a presmerovať tak vodu z Arktídy do suchších oblastí Strednej Ázie a južného Ruska. Predstav si to, rieky, ktoré by mali prúdiť na sever, by namiesto toho napájali územia vzdialené tisíce kilometrov.
Proroctvo z krátera a prvé varovania
Leonid Volkov, vedec zapojený do projektu Tajga, spomínal na „fontány pôdy a vody“, ktoré vystrelili po vzduchu po výbuchoch. Napriek sovietskym snahám o minimalizáciu spádu boli výbuchy zaznamenané až v USA a Švédsku, čo viedlo k oficiálnym sťažnostiam pre porušenie Zmluvy o čiastočnom zákaze jadrových skúšok.
Jadrové jazero je tak dnes nielen turistickou kuriozitou, ale aj memento jedného z posledných sovietskych megaprojektov a dôkazom, kam až bol Kremeľ ochotný zájsť. Myšlienka obrátenia riek nebola nová, už v 19. storočí ju navrhoval spisovateľ Igor Demčenko na „zlepšenie klímy“.
Neskôr sa objavila aj za Stalina v 30. rokoch. Pre sovietskych plánovačov bola predstava „nevyužitého“ obrovského množstva vody prúdiacej do Arktídy príliš lákavá. Verili, že by mohla oživiť poľnohospodárstvo v husto obývaných oblastiach a dokonca zachrániť Aralské jazero, ktoré už vtedy trpelo katastrofálnou stratou vody.
Koloniálne ambície a tichá opozícia
Historik Douglas Weiner poznamenal, že pre ruských vládcov bola táto voda „obrovskou hračkou zdroja, ktorý sa nevyužíva.“ V 70. a na začiatku 80. rokov sa do projektu naliali stovky miliónov rubľov a zapojilo sa doň takmer 200 vedeckých inštitútov a 68-tisíc ľudí.
Pre Sovietsky zväz to nebolo len o vode, ale aj o transformácii prírody, o prestíži v studenej vojne a o uspokojení rastúceho dopytu po vodných zdrojoch. Michail Bolgov z ruského Inštitútu pre vodné problémy (ktorý bol v tom čase popredným zástancom projektu) potvrdil, že už vtedy bolo jasné, že „Aralské jazero zmizne, ak bude zavlažovanie pokračovať v takomto rozsahu.“
Avšak projekt mal aj temnú stránku. Bol to koloniálny projekt, ktorý sľuboval „moderné technológie a slovanských osadníkov“ do stredoázijských regiónov, ako vysvetľuje Paul Josephson, profesor ruskej a sovietskej histórie.
Posledným klincom do rakvy bol Černobyľ
Od samého začiatku sa projekt stretával s odporom vedcov. V 80. rokoch sa táto opozícia premenila na širokú verejnú kampaň, čo bolo v prísne kontrolovanom Sovietskom zväze mimoriadne nezvyčajné. Kritici poukazovali na astronomické náklady, plytvanie, zaplavenie osád a kultúrnych pamiatok, ako aj na katastrofálne environmentálne dôsledky.
Skutočné obavy spočívali v zničení jedinečných biotopov, klimatických zmenách a prenose fauny a flóry. Černobyľská jadrová katastrofa v roku 1986 bola posledným klincom do rakvy.
Nielenže pohltila obrovské množstvo peňazí, ale katapultovala environmentálne obavy na politickú agendu. Štyri mesiace po výbuchu v Černobyle sovietsky premiér Michail Gorbačov projekt obrátenia riek zrušil.
Budúcnosť v tieni minulosti
Mohlo by sa zdať, že s rozpadom Sovietskeho zväzu zomrela aj myšlienka obrátenia riek. No nie je to tak. Obhajcovia projektu sa naďalej ozývajú, dokonca aj v roku 2008, keď bývalý starosta Moskvy Jurij Lužkov vydal knihu na jeho podporu.
A ešte vo februári 2025 dvaja ruskí vedci v denníku Nezavisimaya Gazeta tvrdili, že technický pokrok robí projekt opäť uskutočniteľným a že zapadá do geopolitického „obratu na Východ“. Niektorí akademici dokonca navrhujú, že zníženie teplej vody v Arktíde by mohlo zmierniť globálne otepľovanie, čo však iní ostro spochybňujú.
Profesor Tom Rippeth z Bangor University vo Walese vo svojej štúdii z roku 2022 ukázal, že obrátenie riek by mohlo narušiť štruktúru Arktického oceánu a dramaticky urýchliť topenie morského ľadu. „Ak narušíte rovnováhu prírody, nastane mnoho neúmyselných dôsledkov,“ varuje.
Historik Josephson predpovedá, že „projekt nezomrie.“ Rusko je impérium zdrojov a „má pre neho zmysel, aby nakoniec niekde a niekedy spolupracovalo s Číňanmi na prenose vody zo Sibíri cez hranice do poľnohospodárskych oblastí severnej Číny.“
A tak, zatiaľ čo Jadrové jazero zostáva tichým svedectvom o ambíciách a zlyhaniach, jeho príbeh je desivou pripomienkou. Ľudstvo sa stále snaží prekonať prírodu, no cena za takúto aroganciu môže byť apokalyptická. Otázka neznie, či sa rieky obrátia, ale kedy a za akú cenu.