Z obrázkov nemusí byť vždy na prvý pohľad zrejmé, aký obrovský Jumbo Jet B-747 v skutočnosti je. Niekedy sa vám nepodarí získať úplný obraz, ani keď stojíte vedľa neho. Dokonca aj keď sedíte vo vnútri, rôzne zabudované priečky a toalety môžu skresliť skutočnú veľkosť.
Na maximálnu ilustráciu obrovitosti B-747 používajú leteckí nadšenci vtipné historické prirovnanie: pamätný prvý let bratov Wrightovcov s motorom. Ich legendárny Kitty Hawk 17. decembra 1903 preletel vzdialenosť 36,5 metra. Pritom len ekonomická trieda dnešného Jumbo Jetu zvyčajne zaberá 45 metrov z celkovej dĺžky trupu 76 metrov.
Gigantickú povahu lietadla výrečne ilustrujú aj ďalšie údaje. Typické lietadlo 747-400, na ktorom som lietal väčšinu zo svojich 20 rokov za nosom Jumbo Jetu, sa skladá zo šiestich miliónov dielov, z ktorých polovicu tvoria spojovacie prvky, najmä nity. V konštrukcii je viac ako 270 kilometrov káblov a osem kilometrov potrubí. Podvozok je obutý do 18 pneumatík: osem na trupe, osem na podvozku krídla a dve na prednom podvozku. Každý zo štyroch motorov má priemer dva a pol metra. Do nádrže sa zmestí nielen 800 litrov vody, ale predovšetkým 240 000 litrov paliva, vďaka ktorému lietadlo dosahuje rýchlosť 290 km/h pri štarte a viac ako 900 km/h počas letu, pričom pristáva zvyčajne pri rýchlosti 260 km/h. Tieto rýchlosti sú len približné, veľmi sa líšia v závislosti od aktuálnej hmotnosti lietadla.
Azda najsilnejší dôkaz o obrovskej kapacite lietadla pochádzajú z vybraných čísel zaťaženia. Pri klasickom medzikontinentálnom lete sa na odletové letisko dodáva viac ako päť ton zásob jedla a nápojov a 50 000 kusov palubného servisu, ako je riad, rôzne vankúše alebo prikrývky, a v prvej triede, samozrejme, papuče, pyžamá alebo zubné kefky a pánska a dámska kozmetika od značkových výrobcov.
Spálne pre pilotov
O pohodlie cestujúcich sa stará početná posádka 15 až 20 letušiek a stevardov - presný počet závisí od konfigurácie konkrétneho lietadla a počtu cestujúcich. Základným pravidlom je, že palubný personál musí sedieť pri každých dverách pri štarte a počas pristávania - to je pre prípad núdzovej evakuácie.
Ak na diaľkovej trase nadobudnete dojem, že niektorí členovia palubného personálu počas dlhého letu miznú a znovu sa objavujú, nenechajte sa zmiasť zmyslami, ktoré sú zmätené časovými posunmi. Letušky majú v Jumbo Jete skutočne k dispozícii odpočinkovú miestnosť, aby si mohli počas dlhých služieb uľaviť. Ich osemlôžková spálňa sa nachádza pod chvostom lietadla v strešnom priestore nad kabínou pre cestujúcich.
Majú tam postele, každá so závesom pre pocit súkromia, ale nepredstavujte si Hilton. Vo vnútri to asi vyzerá ako v lôžkovom vlaku, len trochu stiesnenejšie, bez okien a bez sprchy, čo je v súčasnosti v lôžkových vlakoch celkom bežné. Okrem prikrývok sú lôžka posádky v lietadle vybavené aj bezpečnostnými pásmi, aby sa v prípade náhlej turbulencie predišlo zraneniu spiacich osôb.
Počas dlhých medzikontinentálnych letov si samozrejme chodia ľahnúť aj piloti. Nikdy však nie v spálni letušiek. Majú vlastnú spálňu s poschodovou posteľou hneď za kokpitom, kde si môžu nastaviť kúrenie, klimatizáciu, svetlá a hudbu. Výhodou je okamžitý prístup do kokpitu v prípade potreby a zároveň väčšie súkromie. Zriedkavo sa stáva, že by si tam ľahli dvaja piloti. Jeden z nich si zvyčajne ustelie v prvej triede, kde si VIP pasažieri užívajú pohodlie plne sklopného sedadla, súkromie a exkluzívnu palubnú kuchyňu vrátane napríklad kaviáru a najlepšieho šampanského. Samozrejme, pilot si to nemôže dopriať, ale dostane jedlo podľa vlastného výberu rovnako ako cestujúci.
Samozrejme, posádka si nemôže ísť ľahnúť, kedy sa jej zachce - ani stevardi, ani piloti. Na to existujú normy. Pri kratších letoch stačia dvaja piloti, takže sa nemusíte prezliekať ani spať. Pri dlhších letoch sa pridáva tretí pilot a pri najdlhších letoch sa pridáva štvrtý pilot alebo dve kompletné posádky pilotov. Párkrát som pri extrémne dlhých letoch zažil, že sa striedalo dokonca päť pilotov.
Ako príklad striedania si môžeme zobrať 14 hodín dlhý let. Ako kapitán hlavnej posádky som vzlietol a letel päť hodín, potom som si išiel na sedem hodín oddýchnuť a dve hodiny pred pristátím som sa vrátil do kokpitu, aby som s Jumbom pristál na cieľovom letisku. Na pilotov - teda hlavnú posádku - to vôbec nebolo zlé. Logicky, záložná posádka to mala presne naopak a odpočívala menej, pretože počas vzletu a pristátia si v lietadle nikto nesmie ľahnúť.
Únik cez strechu kokpitu
Okrem spální pre posádku sa na palube Jumbo Jetu nájdu aj ďalšie, pre väčšinu bežných pasažierov prekvapivé detaily. Napríklad únikový poklop v streche kokpitu. Prečo tam je? V kokpite B-747 totiž nie je možné otvoriť okno. Nie je to kvôli vysokej cestovnej rýchlosti, veď aj piloti nadzvukového lietadla Concorde si mohli okienko – samozrejme len počas pobytu na zemi – vpredu otvoriť. Jumbo má však krásne tvarované zaoblené sklá okien, a tak by bolo zrejme príliš problematické riešiť ich otváranie z konštrukčného hľadiska.
To zaoblené okno musí byť veľmi drahé. Je vystavené obrovskému namáhaniu, a preto je hrubé niekoľko centimetrov a laminované z viacerých vrstiev. Jednou z nich je elastická plastová výplň, ktorá absorbuje sily vznikajúce pri zrážke s vtákom. Ďalej je tam strieborná vrstva na elektrické vyhrievanie okna a, pochopiteľne, sklenené vrstvy.
Prípadné poškodenie čelného skla by znamenalo veľký problém. Palubná príručka QRH (Quick Reference Handbook) pre núdzové postupy preto obsahuje detailné návody pre rôzne situácie poškodenia – od pokračovania v lete až po núdzové klesanie s odhermetizovaním kabíny. Zaujímavosťou je, že na rýchle určenie závažnosti poškodenia skla pomáhala aj ceruzka priložená k poškodenému oknu.
Strešný poklop v kokpite sa vo vzduchu v žiadnom prípade neotváral; bol tam len pre prípad núdze na zemi. Nácvik jeho použitia bol pomerne komplikovaný: museli ste si obliecť postroj, pripnúť sa na palubný navijak s lanom a spustiť sa dole pomocou trecej brzdy. Našťastie som to nikdy nemusel použiť, vlastne som ten poklop otvoril len raz za všetky tie roky s jumbom – až úplne na konci kariéry, len aby som si urobil fotku, ako ten výhľad zo strechy kokpitu vyzerá.
Mimochodom, kvôli tejto fotke ma takmer zatkli. Urobil som ju v nákladnej časti medzinárodného letiska Inčchon v Soule, kde sa vraj nesmie fotiť. O tom som však nemal tušenie. Niekto z ochranky zavolal prísnu policajtku, a keď už bola na mieste, musela konať. Možno mi nepomohlo ani to, že som fotil práve na jar 2023, keď sa v Soule riešila kauza českého vojenského lekára, ktorý údajne obťažoval miestnu ženu. Môj trest, ktorý mi policajtka udelila na mieste, bolo našťastie len povinné vymazanie záberu pred jej očami. Našťastie sa mi podarilo túto unikátnu fotku zachrániť, ako sa môžete presvedčiť v tejto kapitole na vlastné oči.
Skryté popolníky a tajný vstup
Na verziách 747-400, s ktorými som lietal najdlhšie, ma fascinovalo geniálne jednoduché zariadenie na rýchle odvetranie dymu z pilotnej kabíny v prípade núdze. Ide o otvor s priemerom niekoľkých centimetrov v trupe hornej časti kokpitu, zvnútra zakrytý obyčajným plechom. Z plechu vedie ťahadlo zakončené madlom na paneli nad hlavami pilotov. V prípade potreby jednoducho zatiahnete za madlo a otvor sa odkryje. Kvôli náhlemu úniku pretlaku je tento proces hlučný, no kabína sa okamžite a bezpečne odvetrá.
Občas som zažil, že nejaký kolega počas letu „nenápadne“ pootočil túto klapku a potom sa šiel „natiahnuť“ do zadnej časti kokpitu, práve pod tento otvor. Niektorí Ázijčania sú veľmi silní fajčiari – a ja som nikdy nič nevidel, musel som počas letu hľadieť dopredu.
Sám som nikdy nefajčil, som zarytý nefajčiar. Preto som prísnym zákazom fajčenia na palubách nijako netrpel a cestujúcim by som v žiadnom prípade neodporúčal, aby sa to pokúšali obísť. Na palube sú senzory dokonca aj na toaletách, navyše je zložité priestor pre cestujúcich účinne odvetrávať – žiadny podobný stropný otvor ako v kokpite tam nie je.
Donedávna boli popolníky v každej lakťovej opierke každého sedadla pre cestujúcich a dodnes sú neoddeliteľnou súčasťou kresiel pilotov v kokpite, aj keď aj tam už dávno platí prísny zákaz fajčenia. Ako je to možné? Jednoduchá odpoveď: ide o certifikáciu lietadla. Keď ho konštruovali a schvaľovali, popolníky boli neoddeliteľnou súčasťou. Ak ich odstránite, musíte riešiť novú certifikáciu – a to je zložitý a finančne nákladný proces. A pritom sú popolníky banalitou. To isté platí pre každú súčasť lietadla, od poťahov sedadiel až po dosku na toalete. Aj keby výrobca prišiel s úžasným novým palubným počítačom, nemôže ho do lietadla namontovať bez novej nákladnej certifikácie.
Pri pristávaní s takýmto lietadlom je kľúčový správny výhľad pilota z kokpitu. Na jeho nastavenie slúži v Jumbo Jete veľmi jednoduchá pomôcka: kríž umiestnený na ráme kabíny. Do neho musí pilot obrazne povedané umiestniť stred svojho oka nastavením správnej polohy sedadla, ktorá je samozrejme úplne iná pre Korejca malého vzrastu a pre veľkého Európana. Nastavenie sedadla funguje elektricky aj manuálne v troch osiach.
Prezradím vám ďalšie tajomstvo: existuje neveřejný prístup do trupu lietadla. Z deklu pod predným kolesom sa spustí rebrík a vstup dovnútra je cez takzvanú elektrickú bay, akúsi elektrickú rozvodňu celého lietadla. Dá sa tudy dokonca dostať až na hlavnú palubu: cestujúci prvej triedy majú pod kobercom vstupný poklop, ani o tom nevedia. Teoreticky by sa to dalo samozrejme využiť aj opačným smerom a vyliezť tudy von, ale nikdy sa táto cesta nepovažovala za núdzový východ; problém sú tie všadeprítomné rozvody elektriny.
Šampanské na toalete a palubný výťah
Ak by ste so mnou niekedy absolvovali povinnú pilotnú predštartovú obhliadku lietadla zvonka, možno by ste si všimli, že na predku má jumbo aj kameru. Nie je to pre pilotov; my sme žiadnu vonkajšiu kameru na pojazd a ani počas letu nemali, ale pre cestujúcich, aby mohli na svojich obrazovkách sledovať pohľad dopredu alebo dolu z lietadla, nielen na stranu z okna. Z kokpitu sa na tieto zábery ani nedalo pripojiť; pre nás bola omnoho dôležitejšia vnútorná kamera, ktorá zobrazovala situáciu na palube za dverami kokpitu – keby niekto na ne búšil, bolo by jasné, či je to stewardka s kávou, alebo rozzuřený cestujúci.
Pri vonkajšej obhliadke ma zaujímali iné veci ako kamera. Okrem kontroly stavu pneumatík, brzdového obloženia alebo prípadných nežiaducich únikov kvapalín šlo hlavne o to, dôkladne preskúmať motory a nábežné hrany krídiel, či tam nie sú nejaké stopy krvi alebo pierok po zrážke s vtákom. Ak práve fúkal vietor, bolo pritom potrebné dobre si držať čiapku, aby mi ju nenasal a nerozsekal motor, ktorého lopatky sa s vetrom tiež točili.
Nešlo pritom o to, aby sa prípadné stopy zrážky s vtákmi čistili, ale zistiť rozsah poškodenia a rozhodnúť, či je možné letieť, alebo je nutná okamžitá oprava. Ale aj čistota je v letectve ohromne dôležitá. Lietadlá sú vždy nablýskané, nie preto, aby to pekne vyzeralo a aby boli dobre viditeľné nápisy a farby aerolinky, ale šetrí sa tým palivo. Keď je povrch trupu čistý, znižuje to počas letu odpor vzduchu a teda aj spotrebu paliva.
Na čistotu sa samozrejme veľmi dbá aj vo vnútri. Údržbu lietadla však nerobili stevardky, ale najaté vyškolené firmy, ktoré interiér upratovali naozaj špičkovo a hlavne obdivuhodne rýchlo. Na domácich korejských linkách zo Soulu na ostrov Jeju sme stíhali prietok s jumbom pre 410 ľudí vrátane dokonalého upratania za necelú hodinu! Na diaľkových medzinárodných letoch býval prietok pochopiteľne dlhší, typicky dve až tri hodiny.
Základné upratovanie po palubnej službe samozrejme prebiehalo už počas letu zo strany stevardiek, aj pri tom sa vyskytovali pozoruhodné momenty. Napríklad vylievanie šampanského z prvej triedy do toalety. Počas služby sa alkohol piť nesmie, Korejci ho ani mimo práce veľa nevypijú, a zároveň všetky otvorené fľaše musia byť pred pristátím prázdne. Tak sa to jednoducho vylialo.
Pikantné je, že jedlo sa takmer nikdy nevyhadzovalo. Napriek tomu, aké sú Kórejky štíhle, sa rady a dobre najedli, kedykoľvek to bolo možné. Netuším, ako si tú štíhlu líniu dokážu udržať, ale jedlo z letov nezostávalo. Všetko zjedli.
Pre palubnú službu v jumbu má personál po ruke dokonca aj výťah. Človek sa tam síce nezmestí, do hrbu v prednej časti trupu je nutné pokaždé vystúpiť po schodoch, no jedlo, pitie a ďalšie nevyhnutné súčasti obsluhy sa medzi palubami bežne neprenášajú, vozí sa výťahom.
Hovorí sa, že flotila všetkých 1 574 vyrobených lietadiel B-747 prepravila za 55 rokov prevádzky takmer štyri miliardy ľudí, čiže zhruba polovicu súčasnej svetovej populácie. Nepochybne k takémuto úspechu prispela aj obdivuhodná variabilita interiéru, ktorá umožňuje aerolinkám kompletne prestavať vnútorné usporiadanie tej ohromnej kabíny pre stovky cestujúcich za jedinú noc.