Keď sa Prasert Sruwaurai pozerá späť, nedokáže s istotou povedať, prečo posádka nezabila svojho kapitána. K úvahám členov posádky o tom, či by telo hodené do oceánu niekedy našlo, viedlo utrpenie, ktoré na lodiach zažívali.
Rybári boli celé roky väznení na mori a prežívali naozaj v krutých podmienkach. Boli nútení dlho a tvrdo pracovať a navyše čelili bitkám ostatnými chvostami rají, oblievaniu horúcou vodou či nepríjemnému budeniu údermi kladiva. Niektorí z nich sa tak zúfalo túžili dostať z lode, že vraždu videli ako jediný spôsob úniku. „Keď si na to pomyslím, je mi to ľúto. Je mi ľúto seba aj ostatných. Chceli sme len ísť domov, ale zastavili nás a dotlačili do bodu, kedy sme diskutovali o zabití. Je to žalostné,“ vyjadril sa dnes už 60-ročný Sriwaurai, mních žijúci v odľahlej dedine na severovýchode Thajska, uvádza sa na portáli Telegraph.
Šesť rokov v zajatí
Presne šesť rokov Sriwaurai strávil v zajatí. To posledné totiž čakal, keď v roku 2009 nastúpil na loď, na ktorú ho nalákali s prísľubom mesačného platu vo výške 230 libier (265 eur). Paradoxom je, že mu taktiež sľúbili aj slušné podmienky, v ktorých bude tráviť čas na lodi. No, niekedy sú sľubmi len sľubmi.
Trvalo presne sedem rokov, kým uvidel svoju rodinu, pričom jeho dcéra a matka sa už obávali najhoršieho. Za ten čas bol uväznený na lodi v podmienkach, ktoré „neboli vhodné ani pre otroka.“
Loď strávila väčšinu svojej plavby v južnej Indonézii, čo bolo viac ako 4 kilometre od jeho domova. „Nebol čas na jedlo, nebol čas na spánok – naozaj to bolo mučenie. Spaľovali nás vriacou vodou, a ak sme sa včas nezobudili, bili nás rúrou alebo kladivom. Kapitán nás nepovažoval za ľudí. Neviem, za čo nás považoval, ale neboli sme ľudia,“ povedal, pričom na jeho tele boli vidno stopy popálenín od horúcej vody.
Niekoľko stoviek tisíc ľudí je uväznených
Skupina rybárov, v ktorej bol aj Sriwaurai, nebola jediná. Podľa najnovších odhadov Medzinárodnej organizácie práce je na celom svete takmer 130 tisíc stále uväznených v nútenej rybárskej práci na lodiach. Ide o „pracovisko, ktoré sa často nachádza ďaleko na mori a vyznačuje sa extrémnou izoláciou, nebezpečnosťou a nedostatkami v regulačnom dohľade.“
Problém je naliehavý a vážny najmä v Thajsku, kde má rybársky priemysel hodnotu viac ako šesť miliárd libier. Množstvo správ odhalilo šokujúci rozsah moderného otroctva a vykorisťovania v rámci thajskej flotily plavidiel s vlečnými sieťami. Rozšírilo sa fyzické zneužívanie, krádeže miezd a obchodovanie s ľuďmi. Sriwauraiho príbeh sa môže zdať extrémny, ale v smutnej realite je bežný a rybári sa stávajú otrokmi.
Rybári museli stráviť šesť rokov v stiesnených a krutých podmienkach na palube thajskej lode. Počas tohto obdobia mali len štyri týždne odpočinku, aj to len preto, že loď prevážala úlovky a vyzdvihovala zásoby zo svojej „materskej lode“. „Niekedy sme videli iné lode, ale nikdy sme nevideli pevninu. Bolo to len nekonečné more a obloha. Pracovať na rybárskej lodi bolo 24 hodín denne, sedem dní v týždni, každý deň, v daždi aj slnku. Bol to len neustály kolobeh púšťania siete, triedenia rýb, vyťahovania plnej siete, triedenie rýb,“ opisuje muž.
„Aj keď sme boli naozaj chorí, kapitán nás nútil pracovať. Niektorí muži v dôsledku toho zomreli. Bolo to naozaj mučenie,“ dodal.
V prípade Sriwauraia ho nedostatočná lekárska starostlivosť stála ľavé oko. Stalo sa to počas rozdeľovania jednotlivých druhov rýb a hádzania ich na rôzne kopy na palube, pričom ho nešťastný hod zasiahol práve do oka. Keďže mu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť, muž napokon oslepol.
Žltá karta
V roku 2019 Európska únia udelila Thajsku „žltú kartu“, ktorá znamená, že vláda nedostatočne bojuje proti nezákonnému, nenahlásenému a neregulovanému rybolovu. Varovali tiež, že ochrana pracovných síl je naozaj na nízkej úrovni. Keďže to pre thajskú vládu bolo dostatočným varovaním, došlo k zmenám, a preto EÚ svoje varovanie aj zrušila.
Skupiny na ochranu práv prijali mnohé opatrenia, najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú, aby lode kotvili každých 30 dní. Toto opatrenie má slúžiť na zabránenie tomu, aby lode zostávali na mori celé mesiace či roky. „V rámci sľubov Európskej únii muselo Thajsko zmeniť svoj zákon o obchodovaní s ľuďmi tak, aby sa nútená práca stala trestným činom aj podľa thajských zákonov,“ uviedol zástupca riaditeľa organizácie Human Rights Watch, Phil Robertson. „Doteraz však thajské orgány v otázkach nútenej práce takmer vôbec nekonali.“
Okrem toho dodal, že vláda urobila „veľmi málo“ v oblasti vzdelávanie orgánov činných v trestnom konaní v oblasti nútenej práce, preto sa tento zákon takmer ani neuplatňoval v praxi. To znamená, že žiadny kapitán či majiteľ flotily, ktorý sa dopustil zneužívania, nešiel do väzenia.
