Bola to klasická modelová situácia. Zúfalá obrana západných armád nevydrží nápor násobne silnejšieho nepriateľa. Kolóny obrnených vozidiel vojsk Varšavskej zmluvy prechádzajú na plný plyn ruinami rozbombardovaných západoeurópskych mestečiek, na ich čele uháňajú tanky, ktoré bleskovo prechádzajú z jazdy do útoku tam, kde narážajú na izolované ohniská odporu.
A drvia ho. Inak je ich cesta na Paríž a Lyon v podstate voľná. Neexistuje totiž nič, čo by sa brutálnej oceľovej lavíne postavilo do cesty. Práve taký pochmúrny scenár formoval od samých počiatkov, prakticky od založenia NATO v roku 1949, podobu obranných plánov Severoatlantickej aliancie, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
NATO ťahalo za kratší koniec
Rozloženie jej síl v porovnaní s vojskami Varšavskej zmluvy totiž bolo v Európe po celú dobu studenej vojny nesúmerné. NATO ťahalo za značne kratší koniec povrazu, a hoci sa postupne snažilo svoju taktickú situáciu vylepšiť, prevaha v personále i výzbroji bola jednoznačne na strane krajín východného bloku.
V hrubom porovnaní stálo, ešte ku koncu 80. rokov, proti 14 370 hlavným diel vojsk NATO stálo 26 920 kusov delostrelectva sovietskeho, proti 17 785 tankom zo západu sa radilo 32 tisíc z východu... a celkový nepomer síl na hypotetickom bojisku ešte zvyšovala možnosť prísun záloh spoza Uralu.
Sovietsky zväz a jeho vojská Varšavskej zmluvy si vtedy mohol pre prípadný úder dovoliť postaviť proti 2,8 milióna mužov v zbraniach NATO až šesť miliónov vojakov, počet diel navýšiť na 47 500, tankov na 54 300. Aj vojská Severoatlantickej aliancie síce mohli teoreticky ťažiť zo záloh v zámorí, ale až potom, čo by ustáli prvotný nápor na európskom bojisku.
Sovieti verili klamstvám
Za stavu úplného prečíslenia nepriateľom, ktoré bolo v lepšom prípade v pomere 2:1 a v horšom aj 5:1, v nič moc iné ako v odstrašenie protivníka od zámeru zaútočiť, a prípadne zdržiavanie jeho postupu, Západ dúfať nemohol. Ak tomu niečo výborne nahrávalo, tak to boli odhady rozviedky vojsk Varšavskej zmluvy. Tá už od svojho vzniku v roku 1955 vytrvalo chybne nadhodnocovala celkové počty vojakov a zbraní NATO v Európe.
Sovieti verili, že by proti nim v prípade ich útoku stála výrazne väčšia sila, než aká vtedy bola reálne dostupná. Generálny štáb vojsk Severoatlantickej aliancie sa pochopiteľne nemohol spoliehať len na také povrchné klamstvá, ktoré mohli byť rafinovanou spravodajskou hrou. A preto sa v NATO usilovne dumalo nad tým, ako efektívne odradiť sovietskych obrnencov od usporiadania slávnostnej prehliadky na parížskych bulvároch.
Vyčkávajúca nástraha
Zúfalá situácia núti k zúfalým riešeniam, a len máločo vypovedá o prvotnej taktickej bezradnosti tak dobre ako britský plán – Projekt Blue Peacock. Na papier sa prvýkrát dostal na začiatku 50. rokov minulého storočia, aby o tri roky neskôr dostal formálne zelenú.
V roku 1954 bolo jeho naplnením poverené Kráľovské výskumné a vývojové stredisko pre vyzbrojovanie, RARDE, ktoré tiež vykonalo prvý súbor prevádzkových testov na strelnici v grófstve Kent. V júli 1957 sa už pristúpilo k technickej realizácii a zadaniu objednávok u výrobcov. Prvá várka mala zahŕňať desiatku exemplárov, druhá až päťdesiat. O čo presne išlo?
Taktika spálenej krajiny nie je vo vojenskej histórii novinkou. Ustúpiť a nezanechať za sebou nič, čo by mohlo poslúžiť postupujúcemu nepriateľovi, patrí už po tisíce rokov k repertoáru bojovníctva. Projekt Blue Peacock si však toto pustošenie uľahčoval explóziou jadrovej nálože o sile 10 kiloton.
Nukleárne míny uschované na miestach, kam by najskôr smeroval prvotný útok, ako aj prielom, v obrane NATO vojskami Varšavskej zmluvy. Explózia by rozdrvila čelo postupujúcich tankových kolón, vytvorila by obrovskú pasívnu prekážku a znehodnotila strategický potenciál nepriateľom dobytej pozície tým, že by ju efektívne zneprístupnila.
Osem dní
Útočník by nezískal nič, zaznamenal by len stratu najlepších útočných jednotiek. A hlavne, pretože sa hralo o každú minútu navyše, by ho jadrová nálož v útoku významne spomalila. NATO by si tým kúpilo čas potrebný na reakciu a prísun posíl. S postupom vývoja doznal Projekt Blue Peacock v obranných plánoch NATO niekoľkých zmien.
Pôvodne sa s nukleárnou náložou počítalo ako s funkčnou „upchávkou“ do údolia a na hlavných trasách ako nástrojom blokovania očakávaného postupu protivníka. Neskôr však bolo stratégmi vyhodnotené, že oveľa účinnejšie a o poznanie praktickejšie bude takú nálož odpáliť až vo väčšom časovom odstupe od začatia útoku.
To preto, že ono domnelé útočné pancierové čelo nepriateľa by aj tak bolo na riziká jadrovej reakcie pripravené. Rana teda mala zasiahnuť až za ním postupujúce nechránené jednotky. Zhruba po ôsmich dňoch. Lenže práve tým nastali komplikácie, ktoré si vyžiadali nekonvenčné riešenie.
Čakanie na výbuch
Prvotný model, ktorý by umožnil odpálenie míny na diaľku alebo manuálne s pomocou drôtov, technický problém nepredstavoval. Ale ono ponechanie vyčkávajúcej nukleárnej nálože, valcového útvaru vážiaceho sedem ton, s nastaveným osemdenným časovačom, to už áno.
Bola by totiž nestrážená, preto muselo byť zaistené, že ju protivník nedokáže zneškodniť. Skryť ju, zakopať ju pod zem, zjavne nepostačovalo. Preto bol do vnútorného tubusu míny inštalovaný rad bezpečnostných prvkov, ktoré by v prípade narušenia tlaku, zaplavenia alebo mechanického poškodenia vyvolali u odistenej míny do desiatich sekúnd explóziu.
A tým sa dostávame k tej najobskurnejšej zaujímavosti projektu Blue Peacock. Teoreticky totiž fungoval perfektne, ale zle znášal zimu. Silný mráz mohol sám o sebe vyvolať v ochrannom plášti odistenej míny zmenu tlaku, a tým aj výbuch. Dosť nešťastne načasovaný. Inžinieri z RARDE potrebovali, aby nálož zostala v teple a pretrvala aspoň osem dní.
Kvokajúca rozbuška
Riešením boli sliepky. Presne tak, tá úplne najobyčajnejšia kvokajúca hydina. Tucet sliepok sa mal umiestniť do ochranného plášťa míny, s nasypaným zrnom, bez vody, ale s dostatkom vzduchu by tam dokázal bez väčších ťažkostí päť až osem dní prežiť.
A zvyškové teplo produkované sliepkami by potom zaistilo, že sa vo vnútri míny príliš neochladí a tlak sa nezmení, takže explózia nastane, keď bude ten správny čas. Úprava vnútorného priestoru zakopanej nálože na pobyt sliepok, prípadne verzia s povrchovou mínou maskovanou vo veľkom kurníku, si však žiadala ďalšie úpravy dizajnu a testovania nových prototypov.
A práve v tejto fáze už aj britským inžinierom došlo, že svojou fantáziou prekonávajú prah rozumu. Celý projekt bol v roku 1958 vo všetkej tichosti ukončený.
Oficiálne zdôvodnenie britského ministerstva obrany znelo, že riziká spojené s jadrovým spadom a politické aspekty prípravy na zničenie spojeneckého územia rádioaktívnou kontamináciou sú príliš vysoké na to, aby sa nimi dali ospravedlniť obranné ciele. Koncept vyčkávajúci nukleárnej munície stráženej hydinou sa už v NATO ďalej nerozvíjal.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.