Na policajnú stanicu Poitier prišiel anonymný list. Píše sa v ňom, že na 21 Rue de la Visitation je v zajatí mladá žena. Polícia sa objavila v dome, aby to vyšetrila. Keď zaklopali na dvere, nikto sa im neozval. Zvnútra počuli pohyb a videli chvenie záclon, keď sa niekto snažil vykuknúť z okna. Rozhodli sa teda do domu vlámať. V podkroví našli zajatú ženu. Blanche Monnier sa vtedy podobala kostre, píše portál History Collection.
Tento článok si môžeš vypočuť aj ako podcast:
Píše sa rok 1901 a Blanche má 50 rokov. Prvýkrát po štvrťstoročí videla denné svetlo. Bola úplne nahá. Svoje telo a tvár schovávala pod prikrývku, pretože to na ňu bolo priveľa svetla. Vydesená a vyšinutá žena, ktorá vážila len necelých 25 kíl. Jeden z policajtov vo svojej výpovedi napísal: „Okamžite sme dali príkaz na otvorenie okenného krídla. To sa podarilo s veľkými ťažkosťami. Staré závesy boli silno zaprášené. Na otvorenie okeníc bolo potrebné ich vybrať z pántov.“
Blanche ležala na slamenom matraci, ktorý zhnil. Čiže bola vo vlastnej špine. Všade na podlahe boli omrvinky jedla a veľa chrobákov. Zápach bol taký zlý, že policajti nechceli ísť do vnútra vyšetrovať. Zajatú ženu previezli do nemocnice Hotel-Dieu. Lekári si mysleli, že hneď zomrie, pretože bola taká chudá. Keď ju sestričky okúpali, tak neustále opakovala, aké je krásne byť čistá. Za svoju opätovnú slobodu bola veľmi vďačná. Avšak stále to bolo pre ňu na slnku ťažké kvôli jej citlivosti na svetlo.
Všetko si zavinila sama, tvrdil brat
Počas razie v dome bola matka Blanche úplne pokojná. Louise Monnier sedela vo svojej obývačke. V dome býval ešte aj brat Marcel zajatej ženy. Aj napriek tomu, že mal okolo päťdesiat rokov stále žil pri svojej matke. To dokazuje, že ho ich matka zmanipulovala a zabránila jeho odsťahovaniu a vedeniu vlastného života. Marcel však celý čas tvrdil, že Blanche si to všetko zavinila sama.
Keď ho s jeho matkou postavili pred súd, tak vypovedal, že jeho sestra bola žena plná hnevu. Veril, že je duševne chorá. Povedal, že len šialený človek by sa rozhodol zostať na samotke, než by súhlasil, že sa s niekým rozíde, a preto ju držali pod zámkom. Usúdili, že musí byť šialená a zaslúži si byť uväznená. Tiež sa snažili tvrdiť, že sa nikdy nepokúsila utiecť. Keď ju zavreli, tak sa údajne zmierila so svojím osudom. Bolo to jej rozhodnutie ostať.
To však nebola pravda. Celá skupina policajtov mala problém stiahnuť okenice a vyslobodiť Blanche. Slabá a vyhladovaná žena by to určite nezvládla. Na pojednávanie prišli vypovedať aj susedia. Tí tvrdili, že počuli výkriky ženy. Pravdepodobne aj od nich prišiel anonymný list. Niekto po dvadsiatich piatich rokoch konečne začul výkriky úbohej ženy túžiacej po slobode.
Od malička sa správala čudne
Ako uvádza portál CasoCriminal, tak Blanche sa údajne od malička správala čudne. Matka Louise ju preto často dávala za trest do tmavej miestnosti na celé hodiny. Jej otec ju mal však veľmi rád, no nikdy nenamietal proti trestom, ktoré udelila jeho manželka.
Čím bola staršia, tým jej vzťah s matkou bol horší, Začala sa izolovať a objavili sa u nej aj prvé príznaky anorexie. Dokonca v tom čase snívala, že sa stane mníškou. Dokonca aj požiadal aj vstup do miestneho kláštora, no jej žiadosť bola zamietnutá. Ako dôvod sa uvádzalo, že bola príliš chudá a vyzerala chorá, takže najprv bude musieť pribrať, aby vyzerala zdravšie.
Po smrti starej mamy sa jej psychické zdravie zhoršilo. Lekár jej diagnostikoval demenciu v ranom štádiu. Nasledovalo niekoľko silných hysterických kríz. Jej otca do dostávalo do rozpakov. Niekoľkokrát sa dokonca prechádzala po izbe, ktorej okno bolo nasmerované priamo k škole, kde jej otec Charles-Emil pôsobil ako dekan. Práve toto konanie ho prinútilo prikázať, aby sa okno zatváralo.
Keď mladá žena zmizla, tak jej rodina sa správala podozrivo. Na otázky kde je odpovedali vyhýbavo. Avšak časom každý zabudol na mladú Blanche a nikto po nej nepátral.
Svojho milenca už nikdy neuvidela
Blanche sa nikdy nesprávala násilne ani neútočila na zdravotnícky personál. Bola veľmi pokojná a vďačná za záchranu. Smutné však je, že svojho milenca Victora Calmeila už nikdy neuvidela. Zomrel v roku 1885.
Niektoré zdroje uvádzajú, že rodina vzťah neschvaľovala kvôli tomu, že Victor bol republikánsky právnik a oni silno monarchistický. Iné zasa tvrdia, že to bolo kvôli veľkému vekovému rozdielu, keďže ona mala 24 rokov a on 38. Kolovali aj teórie, že Blanche bola tehotná a jej matka dieťa zabila.
Faktom je, že jej matka Louise Monnier manželstvo neprijala. Zavrela ju teda do izby v dome. Najprv verila, že sa jej dcéra manželstva vzdá, no nikdy sa tak nestalo. Čas teda plynul a situácia sa ešte viac zhoršila.
Jej matku uznali vinnou a skončila vo väzení. Bola veľmi stará a po 15 dňoch v zajatí zomrela. Marcel bol odsúdený na rok. Avšak bol právnik, takže sa z toho vysekal a dostal sa na slobodu.
Blanche sa po rokoch hladovania v nemocnici podarilo trochu pribrať. Bohužiaľ, roky na samotke poznačili jej zdravie. Údajne stratila rozum. Okrem toho nemala kam ísť. Vo svojom veku by si manžela už pravdepodobne nenašla a k bratovi ísť nechcela. Nieto sa čomu čudovať. Nakoniec ju poslali na psychiatriu v Blois. Tam v roku 1913 zomrela.