Slobodan MiloševičTASR/AP
StoryEditor

Mäsiar z Balkánu rozpútal za osem rokov štyri vojny. Slobodan Miloševič: Vzostup a pád diktátora

TASRLukáš Kovalčík21.05.2022., 14:00h

Pôvodne nenápadného a nie príliš charizmatického politika vyniesla do popredia vlna srbského nacionalizmu koncom 80. rokov. O niekoľko rokov neskôr už patril k najhľadanejším vojnovým zločincom súčasnosti.

Lajkuj Brainee.sk na

Miloševičovi, ktorý zomrel v roku 2006 počas procesu vedeného medzinárodným trestným tribunálom, sa všeobecne pripisuje najväčšia zodpovednosť za krvavý rozpad bývalej Juhoslávie a smrť najmenej 120-tisíc ľudí v Bosne, Chorvátsku a Kosove. 

Príbeh Slobodana Miloševiča je príbehom diktátora, a zároveň komunistického aparátčika a oportunistu, ktorý, keď videl, že systém kolabuje, rozhodol sa vytiahnuť nacionalistickú kartu, aby sa dostal k politickej moci.

Raketový štart

Exprezident bývalej Juhoslávie sa narodil 20. augusta 1941 v srbskom mestečku Požarevac. Vyštudoval právo na belehradskej univerzite a po získaní diplomu v roku 1964 sa stal ekonomickým poradcom belehradského starostu. O štyri roky neskôr pracoval vo vedúcich funkciách v plynárenskom podniku Technogas a v roku 1973 sa stal jeho riaditeľom. Neskôr, až do roku 1982, stál na čele Belehradskej banky, najväčšej banky v bývalej Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia (SFRJ). 

image

Slobodan Miloševič ako dieťa.

Wikipedia

Členom Komunistickej strany Juhoslávie sa stal v roku 1959. Do politiky vstúpil na podnet svojej manželky Mirjany Markovičovej v roku 1983. Mirjana mala na svojho muža veľký vplyv, sama bola presvedčenou komunistkou, a jeho prvé politické prejavy mu opravovala, korigovala či dopĺňala práve jeho manželka.

Postupne sa Miloševič dostával do najvyšších orgánov Zväzu komunistov Juhoslávie (SKJ) a Zväzu komunistov Srbska (SKS). Do čela srbského predsedníctva bol zvolený prvýkrát v lete 1989. Zlúčením Zväzu komunistov Srbska a Socialistického zväzu pracujúcich Srbska vznikla 16. júla 1990 Socialistická strana Srbska (SPS), ktorej predsedom sa na prvom kongrese stal Slobodan Miloševič. 

image

Bývalý žoldnier Vagnerovcov otvorene o Putinovi: Je uzavretý vo vlastnom svete, Rusko prehrá

Pôvodne nenápadného a nie príliš charizmatického politika vyniesla do popredia vlna srbského nacionalizmu koncom 80. rokov.

image

Slobodan Miloševič

Twitter/Balkan Utopia

Začiatkom 90. rokov premenil zdiskreditovaný Zväz komunistov Srbska na Socialistickú stranu Srbska. Z dlhoročného konformného komunistu sa stal Miloševič socialistom a vyhraneným nacionalistom so snom o Veľkom Srbsku, ktoré by zahŕňalo aj Srbov obývanej časti Chorvátska a Bosny.

Krvavé vojny

V prvých slobodných voľbách po 2. svetovej vojne, za účasti viacerých politických strán v decembri 1990, si ho vybrali občania za prezidenta Srbskej republiky ako kandidáta SPS. Po rozpade SFRJ vytvorili Srbsko a Čierna Hora Juhoslovanskú zväzovú republiku (JZR). Za prezidenta novovzniknutej únie JZR v roku 1992 bol zvolený opäť Miloševič. V súboji o hlavu juhoslovanského štátu zvíťazil aj 23. júla 1997. Vo funkcii zostal až do masových demonštrácií, ku ktorým došlo 5. októbra 2000.

Desaťročie jeho vládnutia bolo poznamenané krvavými balkánskymi vojnami. Bývalý juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič bol posledným z trojice nacionalistických prezidentov, ktorí stáli začiatkom 90. rokov minulého storočia za rozpadom Juhoslávie. Ako jediný z nich však nakoniec stál pred súdom.

Konflikty sprevádzajúce rozpad bývalej Juhoslávie sa začali vyhlásením nezávislosti Slovinska a Chorvátska 25. júna 1991. Vojny, ktoré si vyžiadali množstvo obetí, nezvestných i vysídlených, sa skončili v roku 1995, prejavy nepriateľstva z čias konfliktov však miestami pretrvávajú dodnes. 

Len pri masakri v Srebrenici zahynulo viac ako 8000 bosnianskych Moslimov - nikto však dodnes nevie určiť presný počet obetí.

Porážka vo voľbách

Belehrad vyhlásil na 24. septembra 2000 nové voľby zväzového prezidenta a parlamentu. Zväzová ústredná volebná komisia oznámila, že v prvom kole hlasovania nezískal žiaden z prezidentských kandidátov - ani Miloševič, ani zástupca opozície Vojislav Koštunica, kandidát jednotnej Demokratickej opozície Srbska (DOS) - nadpolovičnú väčšinu hlasov. Vojislav Koštunica získal 48,22 percenta a prezident Slobodan Miloševič 40,23 percenta hlasov.

Termín druhého kola hlasovania stanovila komisia na 8. októbra. Opozícia oficiálne výsledky hlasovania odmietla uznať a trvala na definitívnom víťazstve Koštunicu. Miloševič odmietol priznať porážku a opozícia ho požiadala, aby do 5. októbra do 15.00 h priznal vôľu občanov Srbska. V ten istý deň zvíťazila opozícia aj v komunálnych voľbách a vo voľbách do oboch rád juhoslovanského parlamentu. Po následných nepokojoch a demonštráciách sa Miloševič 6. októbra 2000 prostredníctvom televízie prihovoril občanom Srbska a priznal porážku v prezidentských voľbách. 

Najhľadanejší vojnový zločinec

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v holandskom Haagu 27. mája 1999 obvinil Miloševiča z genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Desaťročie jeho vládnutia bolo poznamenané vojnami a smrťou - v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a v Kosove. Znamenalo to hospodársky úpadok a zvyšovanie korupcie najmä v Srbsku. Jeho represívna politika v juhosrbskej provincii Kosovo napokon viedla k náletom síl NATO na vybrané ciele v Juhoslávii, predovšetkým však v Srbsku a Kosove.

Letecká kampaň NATO sa začala 24 marca 1999. Hoci ho na Západe považovali za hlavného zodpovedného za vojny na Balkáne začiatkom 90. rokov, 21. novembra 1995 bol za srbskú stranu jediný schopný rokovať o mierových dohodách v americkom Daytone. V Srbsku jeho odpor k demokratizácii systému viedol k tomu, že stratil podporu mnohých intelektuálov. Začali ho obviňovať z krátkozrakosti a autoritárstva. 

Miloševič, ktorý dlho unikal pred spravodlivosťou, bol 1. apríla 2001 zatknutý a prevezený do ústrednej belehradskej väznice. Haagskemu tribunálu ho vydali 28. júna toho roku. Od 12. februára 2002 viedol tribunál ICTY proti Miloševičovi doslova maratónsky proces, usvedčiť ho však žalobcovia už nestihli.

image

Slobodan Miloševič počas procesu v Haagu

TASR/AP

Smrť

Súd 24. februára 2006 zamietol žiadosť Slobodana Miloševiča o predbežné prepustenie a povolenie cesty do Ruska s cieľom liečby v moskovskom inštitúte špecializovanom na srdcovo-cievne ochorenia. Bývalý prezident totiž zápasil s problémami so srdcom a vysokým krvným tlakom. Obžaloba zdôraznila, že podľa správ médií žili v tom období v Rusku Miloševičovi najbližší príbuzní - jeho manželka Mirjana Markovičová, syn Marko a brat Borislav, ktorý v Moskve za jeho vlády pôsobil ako veľvyslanec. Dcéra Marija žila v Čiernej Hore. 

Miloševiča našli 11. marca 2006 ráno mŕtveho v jeho väzenskej cele v Haagu. Len deň pred svojou smrťou napísal do Ruska list ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi so žiadosťou o pomoc. Tvrdil v ňom, že mu dávajú nesprávne lieky v snahe umlčať ho. Výsledky pitvy zverejnené 12. marca 2006 ukázali, že Miloševič zomrel na srdcový infarkt. Ruský súdny lekár Lev Bokerja, ktorý preveroval výsledky pitvy, súhlasil so záverom, že zomrel v dôsledku srdcového infarktu.

Jeho telo previezli 15. marca 2006 z Haagu do Belehradu. Pohreb sa konal o tri dni neskôr. Pochovali ho na dvore rodinného domu Miloševičovcov v Požarevci. Na pohrebe sa nezúčastnil nikto z jeho najbližšej rodiny, pretože, ako uviedli, nedostali potrebné bezpečnostné záruky.

Rodina i funkcionári z jeho Socialistickej strany Srbska (SPS) predtým žiadali, aby bol Miloševič pochovaný v Belehrade so štátnymi poctami, povolenie však nedostali. Na pohrebe sa na dvore Miloševičovho rodinného domu zišlo asi 20.000 jeho stúpencov. V Belehrade sa rozlúčkového obradu pred budovou zväzového parlamentu zúčastnilo približne 80.000 ľudí.

 

 

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
01. júl 2022 20:18