George Stinney sa narodil 21. októbra 1929 v Južnej Karolíne do početnej černošskej rodiny. Spolu s rodičmi, dvomi bratmi a dvomi sestrami sa neskôr presťahovali do Alcolu, malého mesta pre robotnícku triedu.
Jeho otec pracoval na píle a žili v podnikovom dome. Alcolu bolo, podobne ako mnoho iných miest na juhu, typické segregáciou. Biele a čierne štvrte boli oddelené koľajnicami, každá časť žila vlastným životom a interakcia medzi nimi bola minimálna.
Osudný deň
Život v meste plynul bez problémov až do osudného 23. marca 1944. Tento deň sa navždy zapísal do histórie a dostal Alcalu na mapu sveta. Od rána miestni pátrali po 11-ročnej Betty June Binnickerovej a 7-ročnej Mary Emme Thamesovej, dievčatách bielej pleti, ktoré sa v noci nevrátili domov.
Nakoniec ich našli v černošskej časti mesta, dobité na smrť zbraňou, ktorá sa v záznamoch uvádzala ako železný hrot, prípadne kus tupého kovu. Lebky dievčat mali byť prepichnuté, lekár však vyvrátil, že by boli pred smrťou sexuálne zneužité.
Okamžite sa spustilo vyšetrovanie, ktoré viedlo na pozemok Stinneyovcov. Práve tu ich naposledy videli. Georgea a sestry Aimé sa opýtali, kde by mohli nájsť kvety Mučenky. Podľa výpovede Aimé bola v čase, ktorý neskôr polícia určila ako čas vraždy, s Georgeom.
Jedlo výmenou za priznanie
14-ročného chlapca spolu s jeho starším bratom Johnom zatkli. John bol neskôr prepustený, Georgea však zadržali. Podľa vyhlásenia dôstojníka H. S. Newmana sa chlapec priznal a prezradil, kde schoval kus železa, ktorý našli šesť stôp od bicykla dievčat.
Dodnes nie je známe, či existovalo vyhlásenie, ktoré by Stinney podpísal. Neskôr však tvrdil, že policajti mu odopierali jedlo, snažili sa ho vyhladovať a priznanie si vynútili výmenou za stravu.
Po zatknutí bol Georgeov otec prepustený z práce a rodinu vyhodili z podnikového bývania. Svojho syna videli už len raz, pod hrozbou lynčovania im to nedovolili. Väznený bol 25 kilometrov od Alcolu a vypočúvaný úplne sám bez rodičov a právnika.
Bizarné súdne konanie
Súd so Stinneym sa nedá nazvať inak ako fraška. Celé konanie vrátane výberu poroty trvalo deň. Jeho právnym zástupcom sa stal daňový komisár, ktorý si nedal námahu ani na to, aby konfrontoval policajtov, ktorí tvrdili, že chlapec sa k vraždám priznal. Išlo pritom o jediný dôkaz.
Nespochybnil ani to, že prokuratúra predložila dve odlišné verzie jeho priznania. Tie sa pritom líšili takmer vo všetkom. V jednej dokonca bolo uvedené, že Stinney sa najprv snažil jednému z dievčat pomôcť, pretože spadlo do priekopy a až potom ich v sebaobrane zabil.
Okrem Newmanovho vyhlásenia neexistoval žiadny písomný záznam o tom, že sa Stinney priznal. Georgeov právnik ho nijako neobhajoval, nezavolal žiadnych svedkov a nevykonal ani krížový výsluch. Súd dokonca pripustil možnosť znásilnenia, i keď podľa lekárskych posudkov neexistovali dôkazy, ktoré by to potvrdili.
Smrť na elektrickom kresle
V súdnej sieni sa tlačilo viac ako tisíc belochov, no žiadni černosi - mali to totiž zakázané. V porote taktiež nesedel žiadny Afroameričan, pretože v tom čase na juhu Spojených štátov niečo také nebolo možné.
Porota sa nedohadovala ani desať minút a uznala ho za vinného z oboch vrážd. Z procesu neexistuje žiadny prepis a Stinneyho právny zástupca sa vôbec neobťažoval podať odvolanie. Známy je tak len rozsudok – smrť na elektrickom kresle.
Chlapca popravili 16. júna 1944. George bol na kreslo príliš malý, a tak ho podložili Bibliou. Pred nasadením masky cez tvár sa Stinney rozplakal, možnosť povedať posledné slová nevyužil. Keď spustili prúd, veľká maska mu skĺzla a odhalili slzy stekajúce po tvári. Pochovaný bol v neoznačenom hrobe v mestečku Crowley.
Spravodlivosť po rokoch
V roku 2004 sa o prípad začal opätovne zaujímať historik George Frierson, ktorý vyrastal v Alcolu. Veci sa dali do pohybu a v roku 2013 bol podaný návrh na nové konanie. Právnik Steve McKenzie tvrdil, že existovala osoba, ktorá sa k činu priznala na smrteľnej posteli.
Malo ísť o člena prominentnej belošskej rodiny, ktorej minimálne jeden člen sedel v prvotnej vyšetrovacej porote, ktorá odporučila, aby bol Stinney stíhaný. Okrem toho sa však právnici opierali o absurdné vyšetrovacie metódy a súdne konanie.
Na súde zaznelo aj vyhlásenie Francisa Batsona, ktoré dievčatá vytiahol z priekopy. Ten hovoril, že v okolí nebolo veľa krvi a je možné, že sem dievčatá niekto presunul. Wilford Hunter, ktorý sedel s chlapcom vo väzení zase potvrdil, že mu George povedal, že bol donútený sa priznať.
Stinneyho odsúdenie bolo zrušené v roku 2014, presne 70 rokov po poprave. Súd rozhodol, že sa nedočkal spravodlivého procesu. Rodiny zabitých dievčat si však stoja za názorom, že aj keď bola poprava malého chlapca kontroverzná, nikdy nepochybovali o jeho vine.
