Neschopnosť ruskej armády dosiahnuť na Ukrajine ani relatívne obmedzené ciele zaskočila medzinárodnú verejnosť.
Odborníci však roky poukazujú na to, že Rusi nebudujú svoju armádu zdravo a devízové príjmy z exportu sú pre Kremeľ oveľa dôležitejšie, než bojaschopnosť vlastných ozbrojených síl, napriek tomu však ruský marketing zafungoval. Píše portál iDNES.cz.
Marketing
Rusko od rozpadu Sovietskeho zväzu podstatnú časť svojej zbrojnej výroby exportuje. Dlhodobými najväčšími zákazníkmi boli India a Čína. Išlo o armády, ktoré sa prudko rozvíjali a mali vyššie a vyššie požiadavky. Rusko sa s týmito zákazníkmi pokúsilo prejsť aj do 21. storočia a ponúkať im to najmodernejšie, čo jeho zbrojovky ponúkali.
Pretože si však všetky zisky okamžite rozdelila „armáda poslušných“, tiahnuca sa z Kremľa až do najnižších poschodí vojensko-priemyselného komplexu, investície do výrobných podnikov v Rusku dlhodobo stagnujú.
Ruský priemysel tak nedokázal nadviazať na úspechy toho sovietskeho a najväčší zákazníci od neho odchádzajú. Po exemplárnom odchode Indie zo spoločného projektu lietadla FGFA sa znižujú dodávky aj do Číny.
Od Ruska sa pomaly odkláňajú nie z ideologických, ale z čisto technologických dôvodov aj ďalší zákazníci, ktorých je možné pokladať za náročných (napr. Vietnam), a ruský vojenský priemysel tak stále viac a viac vyváža do krajín tretieho sveta. Tie síce nepožadujú najvyššiu kvalitu, tomu však tiež zodpovedá platobná morálka.
Naproti tomu propagandistická mašinéria ide stále na plné obrátky a zásobuje západné médiá, o ktorých Rusi dobre vedia, že fungujú najmä na princípe bombastických správ, stále novými a novými superzbraňami. Tie síce často existujú maximálne vo forme modelov (a ešte častejšie iba vo forme „priania otcom myšlienky“), v západnej spoločnosti, priživovanej senzácie chtivými médiami, však vyvolávajú nezaslúžený rešpekt a neopodstatnený strach.
Medzi najznámejšie „reklamné“ projekty patria obrnence Armata, lietadlové lode, hypersonické zbrane, „neviditeľné“ lietadlo Su-57, bezpilotné lietadlo Ochotnik a jednomotorové lietadlo 5. generácie Su-75 „Checkmate“. Pozrime sa na tieto projekty bližšie.
Projekt Armata
Zrejme najznámejším projektom ruského vojenskopriemyselného komplexu, ktorého renomé ďaleko presahuje jeho skutočnú bojovú hodnotu, je komplex bojových vozidiel Armata. Tá sa skladá z nového typu tanku, ťažkého bojového vozidla pechoty, štandardného bojového vozidla pechoty, kolesového obrneného transportéra a nového typu samohybnej húfnice.
Iste najznámejší z pätice vozidiel je tank T-14 (často sa mu hovorí jednoducho „Armata“).Ten vychádza z niekoľkých sovietskych projektov z 80. rokov (Objekt 195, Objekt 490, Objekt 477) a má skutočne niekoľko veľmi novátorských riešení.
Oproti starým sovietskym projektom však musel byť významne zjednodušený a zlacnený, a zatiaľ existuje iba pätnásť predsériových prototypov, ktoré vytvorili montéri v dielňach spoločnosti Uralvagonzavod takpovediac „na kolene“, a ktoré už sedem rokov jazdia po vojenských prehliadkach ako smutné memento rozporu medzi schopnosťami ruského vojenského priemyslu.
Pásový transportér Kurganec-25 je to isté v bledomodrom, nikto veľmi nechápal, prečo Rusko vyrába nový obrnený transportér, keď súčasné modernizované typy stačia a budú stačiť ešte dlhé roky. Ešte trápnejší príbeh stojí za kolesovým obrneným transportérom Bumerang. Ten pôvodne vznikal pred okupáciou Krymu v spolupráci so západnými zbrojármi, neskôr však Rusko od spoločného vývoja odstúpilo, ale získané know-how obratne využilo.
Projekt Armata bol skrátka veľmi pravdepodobne reklamou, ktorá mala nalákať zahraničných zákazníkov - a rovnako ako v mnohých ďalších prípadoch, ich peniaze mali podporiť aj domáce nákupy.
Ruské lietadlové lode
Ruské námorníctvo je len tieňom niekdajšieho sovietskeho a od rozpadu ZSSR prakticky stratilo schopnosť operovať globálne. Tu a tam sa však stále vynárajú pokusy o novú triedu lietadlových lodí. V roku 2015 zaujal Projekt 23000E, o ktorom ruskí predstavitelia dlho tvrdili, že sa už pripravuje. Neskôr ho však ako mnoho iných pochovali a predstavili náhradný, oveľa menej ambiciózny Projekt 11430 Lamantin.
Oba projekty mali byť nejakým spôsobom založené na starých projektoch triedy Uljanovsk, ale obidva vznikli iba ako modely, ktoré boli bombasticky prezentované na veľtrhoch, čím však doteraz celá snaha skončila.
Ak tak niekedy Rusko skutočne bude prevádzkovať plnohodnotnú lietadlovú loď, ktorú nahradí chátrajúci krížnik Admiral Kuznecov, dá sa predpokladať, že ho nakúpi v Číne, ktorá svojho niekdajšieho ruského mentora v rýchlosti a kvalite námornej výroby dávno predbehla a sama dokončuje hneď niekoľko vlastných lietadlových lodí, ktoré vzišli zo starších sovietskych projektov.
Hypersonické zbrane
Snáď žiadne odvetvie vojenského priemyslu nie je zaťažené toľkými všeobecne zažitými omylmi, ako vývoj hypersonických zbraní. Všeobecne sa za hypersonickú zbraň považuje taká, ktorá letí rýchlosťou vyššou, než je päťnásobok rýchlosti zvuku. Výhody tak vysokej rýchlosti sú zrejmé. Strela letí k cieľu oveľa kratšiu dobu, protivník tak mám oveľa menej času na prípravu obrany proti nej.
Protilietadlové raketové systémy, ktoré bránia veľké aglomerácie, síce dosahujú veľmi vysoké rýchlosti, ale ani tie nezaručia správne zachytenie manévrujúcich hypersonických cieľov.
Rusi však veľmi umne propagandisticky využívajú všeobecnú neznalosť spôsobov použitia hypersonických zbraní, a tak v západnej spoločnosti zasiali pred týmito zbraňami obavu, plynúcu z údajného významného predstihnutia západných výrobcov tými ruskými.
Rusku sa nedá uprieť, že už od sovietskych čias skúma princípy použitia hypersonických zbraní veľmi dôkladne. Nedáva (a ani nemôže dať) však na výskum toľko peňazí, ako západné armády.
Pre porovnanie Spojené štáty úspešne ukončili svoj program hypersonickej strely X-51 Waverider v máji 2013 po tom, čo strela splnila všetky požadované parametre, ako ohľadne rýchlosti letu, tak výdrže.
Odvtedy Američania svoj program rozvinuli do niekoľkých podprogramov, ktoré skúmajú rôzne agentúry NASA aj americké armády, a to v spolupráci s hneď niekoľkými zbrojárskymi koncernami. Rusko naproti tomu dokončilo svoju verziu X-51, nazvanú 3M22 Zirkon, v roku 2020 a napriek vyhláseniu vrcholných predstaviteľov štátu i armády o sérii úspešných testov, ju dodnes nezaviedlo do výzbroje.
Hoci sa dá očakávať, že sa tak stane, používa napriek tomu ruská propaganda vo vzťahu k hypersonickým zbraniam stále rovnaké zmýlenie pojmov. Typickým príkladom tohto zmýlenia je pritom strela Ch-47M2 Kinžal.
Táto raketa, ruskými zdrojmi označovaná za hypersonickú, bola použitá aj v prebiehajúcej vojne a rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch sa mainstreamové médiá na Západe predbiehali v bombastických oznámeniach tohto „prelomového momentu vojny na Ukrajine“.
Hypersonický Kinžal pritom nie je v skutočnosti nič iné, než mierne upravená balistická raketa Iskander, ktorá však nie je odpaľovaná zo zeme, ale namontovaná na lietadlo MiG-31 a vypustená zo vzduchu.
„Neviditeľné“ lietadlo Su-57
Rusko po rozpade Sovietskeho zväzu nadviazalo na sovietske projekty nových stíhacích lietadiel z 80. rokov radom vývojových programov, z ktorých však nakoniec zostal len jediný s kódovým označením PAK FA. Pretože ruský export bojových lietadiel v 90. rokoch „tiahla“ spoločnosť Suchoj, bol vývoj nového bojového lietadla 5. generácie zverený práve jej.
Prvýkrát sa dva prototypy predstavili verejnosti v auguste 2011, po pristátí však boli tak poškodené, že musel byť celý projekt prepracovaný.
10. júna 2014 sa po pristátí piaty prototyp dokonca vznietil, bohužiaľ pre osud celého programu práve v čase, keď bola na návšteve indická delegácia. Vo februári 2018 boli dva lietadlá, novo označené Su-57, vyslané do Sýrie jednoznačne kvôli marketingu, na Blízkom východe totiž obaja vydržali len dva dni.
Bezpilotné lietadlo Ochotnik
Ako je to v ruskom vojensko-priemyselnom komplexe zvykom, práce sa ako prvá chopila spoločnosť MiG, ktorá predstavila typ MiG Skat, na ňu neskôr nadviazal Suchoj, ktorý projekt konkurenčného bezpilotného projektu rozviedol.
Dodnes však Rusi používajú najmä malé ľahké prieskumné drony a na veľký typ, ako je Ochotnik, stále čakajú, dvadsať rokov po tom, čo sa prvé typy tohto druhu objavili vo výzbroji amerického letectva.
Su-75 „Checkmate“
Posledným marketingovým ťahom ruských výrobcov, zrejme jedným z úplne posledných, ktorým ešte aspoň niekto verí, je predstavenie jednomotorového lietadla 5. generácie projektu „Checkmate“, označeného Suchoj Su-75. V roku 2021 bola na veľtrhu MAKS 2021 vystavená jeho maketa (oficiálne nazývaná „neletový prototyp“).
Ruský letecký priemysel, ktorý už pomaly nemá čo vyvážať, zahrnul novinárov z mnohých krajín úžasným pohľad s mnohými efektmi, vo finále ide však stále o to isté - snahu nalákať zahraničných investorov.
Márne odborníci upozorňovali, že Rusko na taký veľký projekt nemá peniaze a že by ho malo nahradiť, alebo aspoň doplniť podobne koncipovaným ľahším jednomotorovým lietadlom, ktoré bude možné vyrábať vo väčších počtoch. MiG sám predstavil niekoľko typov, ktoré by bolo možné vyrábať (a dodnes ich vo forme modelov vozia po veľtrhoch), zelenú však dostal „Checkmate“ od preťažovanej firmy Suchoj.
Strategické transportné lietadlo, stíhač a bombardér
Ruské strategické bombardovacie letectvo sa stále spolieha najmä na dlhoročné strategické bombardéry Tupolev Tu-95, ktoré konštrukčne pochádzajú z 50. rokov. Tie dopĺňa menší počet operačne taktických bombardérov Tu-22M4 z prelomu 60. a 70. rokov a najväčšie súčasné prevádzkované bombardéry Tu-160 (známe „Biele labute“).
Už v roku 2008 sa začal program, ktorý mal najmä najstarší typ nahradiť.Niesol kódové označenie PAK DA a jeho realizáciou bola poverená konštrukčná kancelária Tupolev, ktorá sa na lietadlá tohto typu špecializuje.
Ruský vicepremiér Rogozin, ktorý mal vývoj nových typov zbraní na starosti, hovoril v roku 2012 o tom, že nový stroj bude vedieť letieť hypersonickou rýchlosťou a že bez problémov prerazí americkú protivzdušnú obranu. Rusi sa pokúšali do programu finančne zapojiť aj Čínu, pokiaľ je známe, neúspešne.
Zrejme aj preto fantasmagórie o hypersonickom klzáku padli a Tupolev pristúpil ku konvenčnému riešeniu samokrídla, ktoré okopíroval od amerického bombardéra B-2.
Treba podotknúť, že od roku 2008 Rusi nepostavili ani prototyp (akokoľvek majú na roky 2024 a 2025 v pláne s ním prvýkrát vzlietnuť), zatiaľ čo Američania za rovnakú dobu navrhli a vyrobili úplne nový bombardér B-21 Raider.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.