Strategicky význam ich mesta nemožno preceňovať. Starosta Andrij Sadovy opakovane povedal pre The Conversation: „Kyjev je srdcom Ukrajiny, ale Ľvov je duša.“
Prečo je taký dôležitý?
Sadovy vysvetľuje, že mesto malo kľúčovú úlohu pri vytváraní moderného ukrajinského národa. Ľvov a širší región východnej Haliče (dnes Ľvov, Ivanovo-Frankivsk a Ternopilský reguón) zohrávali ústrednú úlohu v procese budovania ukrajinského národa od druhej polovice 19. storočia. Ale história a význam mesta – politický, náboženský a kultúrny – ďaleko predchádzajú tieto búrlivé časy.
Mesto je už dlho miestom, kde sa ľudia najvýraznejšie stotožňujú s Ukrajinou, aj multikultúrnym centrom – stačí sa pozrieť na množstvo jazykov, v ktorých má mesto názov – Lwów po poľsky, Lemberg po nemecky, Leopolis po grécky. Rovnako ako krajina ako celok, aj kultúrny, politický a ekonomický rozvoj mesta je pevne začlenený so európskej histórie.
Mesto Leva
Mnohé mená Ľvova sú variáciami na tému: mesto Leva. V roku 1256 postavil galicíjsko-volyňský kráľ Daniel, potomok panovníkov Kyjevskej Rusi, pevnosť pre svojho syna a dediča Leva. Postavil ho vedľa starej osady na mieste súčasného Ľvova.
Prvých 100 rokov mestu vládol Daniel a jeho nástupcovia. Od roku 1349 bol súčasťou Poľska s krátkym uhorským medzičasom. V roku 1772 ho anektovalo Rakúsko, pod ktorého vládou zostalo až do prvej svetovej vojny.
Ale už dávnom pred 19. storočím bol Ľvov duchovným centrom pravoslávneho sveta. Medzi 15. a 18. storočím bolo mesto sídlom vplyvných pravoslávnych bratstiev a domovom Ivana Fedorova, ktorý vytlačil prvú Bibliu v cirkevnej slovančine (liturgický jazyk, ktorý používali slovanské pravoslávne cirkvi).
Kráľ Ján II. Kazimír zveril 1. apríla 1656 v latinskej katedrále vo Ľvove Poľsko-litovské spoločenstvo pod ochranu blahoslavenej Panny Márie a vyhlásil ju za poľskú patrónku. O dva roky neskôr pápež Alexander VII. udelil mestu heraldické heslo Leopolis sempre fidelis, čo znamená: „Mesto Ľvov je vždy verné“ (katolíckej cirkvi).
Gréckokatolícka denominácia je dnes známa ako Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Nadväzuje na byzantskú (grécku) liturgiu, ale podobne ako arménsko-katolícka cirkev je v plnom spoločenstve s celosvetovou katolíckou cirkvou v tom, že za hlavu uznáva pápeža v Ríme. A väčšina Ukrajincov v regióne sú gréckokatolíci.
Ľvov bol aj centrom židovského náboženstva. Nachádzala sa v ňom Progresívna synagóga, prvý reformný chrám vo východnej Európe, ktorý v roku 1941 zničili nacisti, ako aj ortodoxné aj chasidské synagógy.
Ukrajinské národné hnutie
V druhej polovici 19. storočia sa centrom ukrajinského politického aktivizmu stal Ľvov a oblasť východnej Haliče (dve tretiny obyvateľstva tvorili Ukrajinci). Umožnilo to liberálne prostredie v Rakúsko-Uhorsku.
Na východe, vo svojich ukrajinských provinciách, ruské impérium zatýkalo ukrajinských aktivistov, zatváralo organizácie a zakazovalo publikácie v ukrajinčine v snahe potlačiť rastúce národné hnutie. Ľvov bol medzitým intelektuálnym a politickým centrom, v ktorom sídlili viaceré spoločnosti mnohé družstvá a politické strany.
V predvečer prvej svetovej vojny malo mesto 206 100 obyvateľov, z ktorých polovicu tvorili poľskí rímskokatolíci s významnou židovskou a gréckokatolíckou menšinou. Dominovali poľské elity a poľská kultúra, no v nasledujúcich desaťročiach bol Ľvov čoraz viac sporným mestom. V rokoch 1914 až 1944 mesto zmenilo majiteľa sedemkrát.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska ukrajinskí vojaci ovládli Ľvov 1. novembra 1918, čím sa stal hlavným mestom novovyhlásenej Západoukrajinskej ľudovej republiky. O tri týždne ich vyhnali poľskí vojaci, ktorí okamžite začali s masovým napadnutím židovského obyvateľstva. Ukrajinci sa stali nechcenými občanmi druhej poľskej republiky.
V druhej svetovej vojne Ľvov najskôr obsadili sovietske jednotky, potom nemecký Wehrmacht, ktorý vyvraždil židovské obyvateľstvo mesta. Nakoniec bol v roku 1945 pohltený Sovietskym zväzom. Ukrajinské nacionalistické organizácie sa najprv postavili na stranu nacistického Nemecka, než boli protizákonné.
Pre nich bol hlavným nepriateľom Sovietsky zväz a vo svojom boji pokračovali do začiatku 50. rokov. Potom, čo Sovietsky zväz vyhnal z regiónu poľských obyvateľov, Ukrajinci sa do mesta presťahovali a stali sa drvivou väčšinou, pričom najväčšou národnostnou menšinou boli Rusi v dôsledku prílevu z iných častí Sovietskeho zväzu.
Ako súčasť Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky bol Ľvov industrializovaný a jeho populácia sa viac ako zdvojnásobila. Ľvov sa stal vedeckým centrom s niekoľkými univerzitami a mnohými výskumnými centrami. Stalo sa tiež dôležitým centrom ukrajinského disidentského hnutia.
V roku 1991 mohol Ľvov konečne osláviť ukrajinskú nezávislosť. Mesto si udržalo povesť miesta, kde sa ľudia najvýraznejšie stotožňujú s ukrajinským národom. Ruská invázia však vyvolala podobne silný pocit identifikácie s Ukrajinou v Mariupole alebo Charkove.
Ľvov a Ľvovčania majú jedinečný vkus, ktorý je ťažké adekvátne vyjadriť slovami. Od roku 1998 je historické centrum zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO pre svoju architektúru, ktorá zostala z veľkej časti a pozoruhodne nedotknutá dvoma svetovými vojnami.
Podobá sa skôr Viedni alebo Krakovu ako Moskve, môže sa pochváliť gotickými, renesančnými a barokovými vplyvmi, s klasicizmom a historizmom, secesiou, art deco, medzivojnovou modernou a na perifériách sovietskym brutalizmom. To všetko formuje panorámu tohto mesta. Na rozdiel od Kyjeva však Ľvov nie je ani tak mostom medzi východnou a západnou Európou, ale skôr zázrakom – stredoeurópskym zázrakom.
