Svet momentálne už dva roky drtí pandémia koronavírusu. Ani zďaleka však nejde o jedinú pandémiu, ktorá ovplyvnila svetové dejiny. Spomeňme hlavne Čiernu smrť, mor či choleru, ktoré zdecimovali značnú časť ľudstva. Ako sa však po rokoch výskumu ukazuje, niektoré z pandémii je podcenili, a to aj napriek tomu, že boli pre svet zásadné, píše Science Alert.
Reč je hlavne o takzvanom Justiniánskom more, ktorý sa šíril cez celú západnú Euráziu medzi 6. a 8. storočia. Išlo o prvý preukázateľne zaznamenaný bubonický mor v tejto časti sveta, ktorý zabil približne 25 miliónov ľudí. Najsilnejšie zasiahol Konštantínopol, kde v roku 542 nákaze podľahla asi tretina obyvateľstva.
Prvá pandémia mala veľký vplyv
Podľa novej analýzy starovekých textov a genetických údajov bol vplyv tejto pandémie oveľa závažnejší, ako naznačujú niektoré nedávne štúdie. Niektorí odborníci si myslia, že táto „prvá pandémia“ mohla v tom čase zabiť až polovicu populácie stredomorského regiónu, čo nakoniec prispelo aj k pádu Rímskej ríše.
Nejde však o všeobecný názor. Medzitým totiž iní historici tvrdia, že následky boli oveľa menej významné a naznačujú, že prepuknutie nemuselo mať o nič väčší vplyv ako chrípka v dnešnej modernej spoločnosti. To nás však privádza k najnovšej štúdii.
Historik Peter Sarris z University of Cambridge hovorí, že historici a archeológovia musia spolupracovať s genetikmi a environmentálnymi vedcami, aby plne pochopili rozsah a vplyv prepuknutia starovekých chorôb. A to vrátane, v tomto konkrétnom príklade, príchodu bubonického moru.
„Niektorí historici zostávajú hlboko nepriateľskí voči vonkajším faktorom, ako sú choroby, ktoré majú veľký vplyv na vývoj ľudskej spoločnosti, a morovému skepticizmu sa v posledných rokoch venuje veľká pozornosť,“ hovorí Sarris.
Indície hovoria jasne
Sarris poukazuje na množstvo indícií, ktoré poukazujú na ničivý dopad Justiniánskeho moru, vrátane prívalu právnych predpisov o krízových opatreniach prijatých medzi rokmi 542 a 545, keď populácia klesala, po čom nasledovalo zníženie tvorby zákonov, keď sa pandémia naplno rozmohla.
Napríklad zákon prijatý v roku 542, ktorý mal podporiť bankový sektor cisárskej ekonomiky, bol napísaný uprostred „obkľučujúcej prítomnosti smrti.“ Iné zákony v tom čase mali za cieľ zabrániť vykorisťovaniu pracovníkov počas obdobia, ktoré sa zdalo byť vážnym nedostatkom pracovnej sily.
Navyše bola vydaná séria ľahkých zlatých mincí, čo predstavuje prvé zníženie hodnoty zlatej meny po stáročia – niečo, čo by sa v tom čase považovalo za núdzovú bankovú legislatívu. Približne v rovnakom čase sa znížila veľká hmotnosť medených mincí obiehajúcich v Konštantínopole.
Sarris tvrdí, že tieto znaky sú významnejšie ako príklady uvádzané inými historikmi. Niektoré štúdie používajú relatívne zriedkavé zmienky o more v starovekej literatúre ako dôkaz, že jeho účinky neboli až také rozšírené alebo škodlivé pre spoločnosť.
Pomáha nám aj DNA
„Svedok moru z prvej ruky prinútil vtedajšieho historika Procopia odtrhnúť sa od svojho rozsiahleho vojenského príbehu a napísať mučivý záznam o príchode moru do Konštantínopolu, ktorý by zanechal hlboký dojem v nasledujúcich generáciách byzantských čitateľov,“ hovorí Sarris.
Sarris tiež zdôrazňuje rastúce množstvo dôkazov DNA, ktoré ukazujú, ako ďaleko sa v tomto období rozšíril bubonický mor – až po Edix Hill v Anglicku. V jednom prípade to ukázala genetická analýza pohrebiska z roku 2018. Analýza DNA, ako je táto, je oveľa spoľahlivejšou metódou na zistenie, kam až sa mor rozšíril, hovorí Sarris v porovnaní s listovaním v starovekých textoch. Môže tiež vrhnúť nové svetlo na trasy, ktorými sa choroba šírila po Európe.
V tomto konkrétnom prípade sa choroba mohla rozšíriť do Anglicka cez pobaltské a škandinávske krajiny, pričom sa tam dostala skôr, ako zasiahla Stredozemné more – a poskytla historikom nové poznatky o tom, ako sa táto „prvá pandémia“ vyvinula.
„Musíme sa veľa naučiť z toho, ako naši predkovia reagovali na epidemické choroby a ako pandémie ovplyvnili sociálne štruktúry, rozdelenie bohatstva a spôsoby myslenia,“ hovorí Sarris. „Pribúdajúci genetický dôkaz povedie smermi, ktoré môžeme len ťažko predvídať, a historici musia byť schopní reagovať pozitívne a nápadito, a nie obranným pokrčením ramien,“ dodal na záver.
