Tohtoročné juniorské majstrovstvá sveta v hokeji sú v plnom prúde a slovenský tím bojuje o čo najlepšie umiestnenie. My sa však dnes pozrieme na udalosť, ktoré MS do 20 rokov najviac spopularizovali, i keď ide o jednu z najkontroverznejších udalostí, aké sa kedy na ľade stali. Paradoxne sa šokujúca bitka, ktorá zmenila hokejové dejiny, udiala v Piešťanoch.
Hlavnými aktérmi tejto udalosti boli juniorské tímy Kanady a Sovietskeho zväzu. Ich rivalita však započala omnoho skôr. Všetko začalo v roku 1954, kedy sa Sovieti prvýkrát výrazne prejavili na medzinárodnej hokejovej scéne víťazstvom na seniorských majstrovstvách sveta. Tí vyhrávali jeden turnaj za druhým, a to aj napriek tomu, že že ich tímy boli v rozpore s vtedajšími pravidlami tvorené profesionálmi, ktorí sa len vydávali za amatérov.
Tento spor vyvrcholil kanadským bojkotom olympijského hokejového turnaja v roku 1972. Nasledovali rôzne turnaje, v ktorých sa tieto dve hokejové veľmoci predbiehali v tom, kto je lepší. Následne sa do celého sporu chtiac-nechtiac zapojili aj juniori, ktorí svoje vlastné majstrovstvá dostali v roku 1977. V tejto kategórii mali Sovieti jasne navrch.
Legendárny turnaj v Piešťanoch
Majstrovstvá sveta juniorov sa roku 1987 hrali systémom každý s každým, takže boli medaily udeľované tímom na prvých troch miestach tabuľky, pričom pri zhodnom bodovom zisku rozhodoval rozdiel strelených a obdržaných gólov. Turnaja sa zúčastnili tímy Československa, Fínska, Kanady, Poľska, Sovietskeho zväzu, Spojených štátov, Švédska a Švajčiarska.
Fíni mali pred záverečným súbojom Kanady so Sovietskym zväzom všetky zápasy odohrané a turnaj viedli. Kanaďania do posledného zápasu vstupovala s istými medailami, aj keď ešte nevedeli, aký kov získajú. Teoreticky dokonca stále mohli vyhrať, potrebovali však víťazstvo o päť gólov. Sovieti boli pred posledným zápasom už bez šance na zisk cenného kovu.
Nebola však náhoda, že práve tento zápas mal turnaj ukončiť. Organizátori predpokladali, že vzhľadom na ich kvality minimálne jeden z tímov bude bojovať o zlatú medailu.
Sporný rozhodca
IIHF nominovala na zápas nórskeho rozhodcu Hansa Rønninga. Tá si cenila jeho neutralitu, no prehliadala jeho nedostatok skúseností na medzinárodnej úrovni. Tie sa prejavili aj tri zápasy skôr. Tesne pred zápasom Kanady a USA vypukla medzi hráčmi potýčka. Keďže v tom čase ešte rozhodcovia neboli na ľade, Rønning úplne náhodne vybral z každého tímu jedného hráča.
Obaja potom dostali trest do konca zápasu, čo súčasne znamenalo, že nesmeli nastúpiť ani v nasledujúcom zápase. Kanada sa cítila poškodená, pretože na ich strane bol vybraným hráčom kapitán tímu Steve Chiasson. Aj preto predstavitelia protestovali proti Rønningovi. IIHF však protesty ignorovala. A urobila obrovskú chybu.
Hlavne kvôli ignorancii tohto rozhodcu zápas vyústil v hromadnú bitku. Rønning ponechal bez trestu niekoľko tvrdých zákrokov na oboch stranách, takže v hráčoch postupne narastal hnev. Všetko sa zlomilo v momente, kedy Kanada vyhrávala 4:2.
Keď sa zhasli svetlá
Všetko začalo bitkou Šesterikova so Sanipassom. Potom sovietsky hráč Pavel Kostičkin sekol hokejkou držanou oboma rukami Fleuryho a ďalšia potýčka prepukla po tom, čo Sanipass Rønninga upozornil na Kostičkinov faul. Bitka rýchlo eskalovala a o chvíľu sa na ľade už bili všetci.
Nešlo o žiadne jemné ťahanice. Tvrdé údery lietali z každej strane. Gregovi Hawgoodovi zlomili nos, do Stephana Roya sa zase pustili rovno dvaja sovietski hráči. Rozhodcovia sa snažili bitku ukončiť, no nemali žiadnu šancu. Rønning bol bezmocní a organizátori sa rozhodli k zúfalému riešeniu situácie - vypli v aréne svetlá.
Nestačilo to. Hokejisti sa bili aj potme a diváci na prejav nesúhlasu hlasno pískali. Keď sa bitka blížila ku koncu, funkcionári IIHF nariadili zápas okamžite ukončiť. Z tribún sa medzitým hlasno ozývalo skandovanie „my chceme hokej.“ V priestoroch arény sa usporiadala mimoriadna schôdza, ktorá mala rozhodnúť, ako incident vyriešiť.
Záverečné hlasovanie skončilo výsledkom 8:1 v prospech vylúčenia oboch tímov z turnaja; jediný odmietavý hlas pochádzal od kanadského delegáta. Zástupcovia fínskeho, československého a švédskeho tímu boli ovplyvnení faktom, že vylúčenie Kanady im umožnilo udržať, vylepšiť či získať medailové pozície.
Vojenský eskort za hranice Československa
Po tomto rozhodnutí sa teda juniorským majstrom sveta stalo Fínsko, druhé miesto obsadilo Československo a tretie skončilo Švédsko. Hoci oba znepriatelené tímy boli z majstrovstiev vylúčené, organizátori ich pozvali na záverečný banket a na odovzdávanie medailí.
Kanaďania však oznámili, že nemajú záujem, na čo šéf IIHF a československí funkcionári zareagovali nariadením, že kanadský tím musí arénu opustiť do pol hodiny. Počas odchodu boli Kanaďania sprevádzaní ozbrojenými vojakmi, ktorí ich eskortovali až za hranice Československa. IIHF zrušila postavenie oboch tímov v tabuľke šampionátu a vynulovala aj individuálne štatistiky hráčov.
Tresty aj popularita
IIHF odhlasovala, že všetci hráči, ktorí sa bitky zúčastnili, budú vylúčení zo všetkých medzinárodných súťažných zápasov na dobu 18 mesiacov, a ich tréneri na dobu troch rokov. Toto pozastavenie účasti bolo neskôr skrátené na šesť mesiacov, čo umožnilo mladším hráčom, aby sa zúčastnili juniorských majstrovstiev sveta v nadchádzajúcom roku.
Pred turnajom v Piešťanoch nemali juniorské majstrovstvá sveta v Kanade veľmi veľkú popularitu. Roku 1987 na turnaj odletel iba jeden kanadský reportér. Situácia roku 1988 však už bola dramaticky odlišná a do Moskvy svojich reportérov vyslala väčšina hlavných kanadských médií. Odvtedy sa o dianie na juniorskom turnaji začal zaujímať celý hokejový svet.
