Odľahlý kút Slovenska v okolí Polonín, kde, ako raz povedal Robert Fico - nič nie je, je miestom krásnej prírody, kde po lesoch pobehujú vlky a po lúkach zubre, ktoré sa úspešne podarilo vrátiť do divočiny. Je aj miestom špecifickej kultúry a architektúry, ale aj krajom, ktorý sa postupne vyľudňuje.
Strávili sme tam niekoľko dní a pripravili pre teba autentické reportáže. Pri jednej z nich zo slovensko-poľského pohraničia sme natrafili na veterinára Vladislava Juška, ktorý, okrem domácich miláčikov v Snine a okolí, ošetruje divoké zvieratá. Sprevádzali ho huňatá fenka Felicita a jeden z pomocníkov. Veterinár mal naponáhlo. Zavolali ho ochranári z Národného parku Poloniny, aby sa prišiel pozrieť na zranenú vydru.
Ako dopadla? Hoci ešte pár hodín žila, na druhý deň uhynula. K veterinárovi ju priniesli do ambulancie na röntgen, aby mohli vylúčiť smrť strelnou zbraňou. Našťastie sa ukázalo, že nebola obeťou streľby, ale uhynula v dôsledku zranení po súboji s iným samcom.
Guľky v chránených zvieratách
Guľky v zvieratách, aj v tých chránených, nie sú v Poloninách ničím výnimočným. Kto sa aspoň trochu zaujíma o zubre, si určite spomenie na príbeh majestátneho Holanďana Archieho. Hoci sa zranil v boji s iným býkom, prežil vo voľnej prírode so zlomenou nohou ešte tri roky. Nakoniec uhynul a našiel sa v koryte potoka uviaznutý v blate. Mal podľa nášho zdroja v sebe niekoľko brokov.
Osud ďalšieho zraneného zubra Matúša bol o čosi miernejší. Dnes sa nachádza v Mini Zoo, ktorá je súčasťou Animoterapeuticko-jazdeckého centra Snina, ktorého predsedom je Vladislav Juško.
Pýtam sa, prečo vlastne Matúša nevypustia naspäť do prírody. Veľké zviera pred piatimi rokmi zrazilo auto.
Fungovať v prírode by už podľa veterinára nemohol. „Keďže tú nohu nezaťažuje, svalstvo na nej ochabuje. Dôsledky takéhoto zranenia sú také, že Matúš môže fungovať iba v podmienkach, v ktorých je o neho postarané, kde bude kŕmený, kde bude mať obmedzený pohyb,“ hovorí s tým, že inak by vydával viac energie, než by mohol prijať – čo sa rovná v prírode smrť.
Chabý monitoring
Zachrániť zubra však podľa neho v existujúcich podmienkach nie je jednoduché. Chýbajú totiž monitorovacie zariadenia. „Keď je zranený zubor, kto ho nájde? Niekde uhynie bez možnosti pomoci.“
Nestotožňuje sa úplne s tým, že niektorí preferujú monitoring len jedného druhu zvierat a zubra niektorí považujú len za akúsi kravu. Verí, že sa dokážu nájsť peniaze na monitorovacie obojky pre zubrov, podobne ako na iné druhy chránených zvierat. Zubor bol v našej krajine pôvodný druh a podľa veterinára by sme sa mali tešiť, že sme ho sem naspäť vrátili. „Príroda je celok, všetko do seba zapadá, zubor bol krajinotvorný, vytváral pasienky a to má vplyv na ostatné druhy zvierat.“
Tým, že sa zubre nesledujú a nevieme povedať, koľko majú za tento rok prírastkov. Nevieme povedať ani to, v ktorých oblastiach sa nachádzajú iné druhy ako medvede, rysy, divé mačky, bobre. Pracovníci NP Poloniny v rámci svojich možností umiestňujú aspoň fotopasce, pomocou ktorých sa darí monitorovať ich trasy a pohyb.
Vzácny pohľad
Napriek horším podmienkam na sledovanie treba povedať, že zubrom sa v Poloninách darí. Ak máš šťastie, môžeš ich vidieť aj blízkosti ľudských obydlí. „Kde inde na svete ľudia tak ako v Hostoviciach môžu vidieť pri ceste tak majestátne zviera? Možno tak v Amerike v parku. Nikde inde na Slovensku, ani v Poľsku, lebo tam sú v lesoch.“
Podľa veterinára je zubor zaujímavé a činorodé a vôbec nie hlúpe zviera, ako si niektorí ľudia myslia. „Vidím to podľa toho, aké obrovské teritórium je schopný prejsť,“ tvrdí.
Zubor hrivnatý
Zubor hrivnatý je najväčší voľne žijúci živočích na území Slovenska. Samec môže vážiť vyše tony a dosahovať výšku až 2 m. Tento veľký bylinožravec nemal ľahký osud. Vo voľnej prírode vyhynul na začiatku 20. storočia v dôsledku nadmerného lovu, vysokej početnosti iných veľkých cicavcov, pasenia domáceho dobytka v lesoch, vojny a politickej nestability. Posledného zubra na území Slovenska vraj ulovil Matej Korvín vo Vígľašských lesoch. V Európe sa ho podarilo postupne reintrodukovať. V roku 2004 aj ochranári na našom území začali úspešný projekt na návrat zubrov do voľnej prírody. Udržanie populácie zubra a jeho reintrodukcia do voľnej prírody je podľa niektorých vedcov najvýznamnejším európskym úspechom ochrany kriticky ohrozených živočíchov.
Nepísané pravidlo
Jednému zubrovi sa podarilo v jeseni nasadiť obojok, ktorý bol darom od miestneho podnikateľa a priateľa. Obojok má býk, ktorého sme pomenovali Jano podľa darcu, bol v stáde s Matúšom až do jeho kolízie s autom. „Bola to zhoda náhod, Poliaci vypustili dvoch poľských samcov a dve samice zo Švédska. Vytvorili stádo na oživenie krvi. Tie zubre prešli hneď cez hranicu a odvtedy boli tu. Vďaka tomu sem prišli Poliaci, ktorí ich monitorovali. Dali nám prístupové heslá a mohli sme ich sledovať aj my. Tie obojky postupne odchádzali, mali životnosť asi dva roky,“ spomína.
Zo sedemčlenného stáda sú dnes podľa zverolekára vo voľnej prírode iba tri. „Matúš je v Zoo, lebo ho zrazilo auto. Niekto postrelil dva roky dozadu zubricu, ktorá v dôsledku zranenia uhynula. Nevedno kam sa podel mladý býk a ešte ďalší trojročný býk. Jednoducho ich niet. Je možné, že ich postihol podobný osud ako zubricu,“ myslí si. Aj posledný zubor, ktorého videl na fotopasci, kríval. „Keby sme mali monitorovacie zariadenie, príde mi z jedného miesta viackrát sms a uvidím, že s ním niečo nie je v poriadku,“ vysvetľuje.
Medzi niektorými miestnymi poľovníkmi podľa neho platí nepísané pravidlo. „Keď nezastrelíš nejaké zviera ty, zastrelí ho niekto iný, aj keď je to zviera celoročne chránené. Vraj oni majú právo, lebo sa o zvieratá v lese celý rok starajú,“nechápavo krúti hlavou.
Veci je potrebné vidieť reálne
Pokračujeme v rozprávaní. Zakrátko však opäť musí odísť, tentokrát aj z ambulancie. Volala mu staršia pani. Jej pes nie je na tom najlepšie, ťahá za sebou zadné labky. Ideme sa naňho pozrieť spolu. Zakrátko prichádzame k domu pani, ktorej spoločníka robil počas dlhých jesenných dní už len ochrnutý psík. Veterinár prezrie psa. Verdikt je nemilosrdný, psíka je potrebné utratiť. Majiteľka sa s ním lúči. Juško jej hovorí podporné slová.
Veterinárov deň pokračuje, my sa s ním lúčime v AJC Snina, pri ktorej je aj ubytovacie zariadenie a reštaurácia.
Veterinár vďaka vášni k zvieratám vytvoril pracovné miesta v kraji, kde nie je veľa pracovných príležitosti nie len pre seba, ale aj pre mnohých iných ľudí a tak on, ale aj oni môžu ostať v kraji, ktorý je ich domovom.
