Ľubomíra Somodiová, Wojciech Juda
StoryEditor

Manželský pár spravil zo stanice v opustenej obci idylické ubytovanie. Dobrú noc ti tam dajú vlky

Ľubomíra Somodiová07.05.2022., 09:00h
Vlaková stanica Balnica sa nachádza iba sto metrov od slovenskej hranice v Národnom parku Bieszczady.
Lajkuj Brainee.sk na

Na poľskej strane Bukovských vrchov (Bieszczady) iba sto metrov za hranicami je akoby zrazu všetko inak. Keď človek vystúpi z lesa, vidí rozprávkovú chatku (niekdajšiu stanicu) a koľajnice. Keď kráča lesom k opustenej poľskej obci Balnica, v pozadí počuje hukot vlaku. Prečo je to iné?

Poliaci jednoducho vedia robiť biznis. Aj keď železnica, ktorá pôvodne slúžila na zvážanie dreva, prestala v poslednej dekáde minulého storočia fungovať, Poliaci z nej v okamihu spravili turistickú atrakciu, aj keď je to konečná stanica uprostred „ničoho“ a vlaky sa tu otáčajú späť. Poliaci stanicu nenechali schátrať. Budova stanice Biečšadskej lesnej železnice je prerobená na chatu a vynovená.

Rodinná stanica

Späť k biznisu. Pri koľajniciach okrem toho stoja nastúpení obchodníci a čakajú na ďalší vlak plný turistov.

Predávajú chleba s masťou či teplý čaj. O niekoľko metrov ďalej stojí spomínaná vynovená chata. Tá ponúka okrem občerstvenia aj ubytovanie. Nemalú zásluhu na tom, že stanica prežila, má aj Wojciech Judy, niekdajší pracovník železnice. Ešte počas bývalého režimu býval na stanici spolu s rodinou, preto si ju po páde komunizmu mohol odkúpiť. Hoci vlaky na istý čas po nástupe demokracie prestali premávať, netrvalo dlho, zakrátko tu začali jazdiť sezóne turistické vlaky.

„Už aj predtým tu bol turistický chodník, ľudia sa nemali kde ubytovať, preto sme im tu ponúkli nocľah, chodili sem, aj keď to tu nefungovalo,“ hovorí Wojciech, ktorý na stanici v Balnici býva 32 rokov spolu s manželkou, s ktorou tu vychovali deti. Dnes sú tam len oni dvaja a čierna mačka, ktorá sa pri našom príchode vyhrievala na slnku pred vchodom. „Je to taká špeciálna mačka, ja musím chytať myši,“ smeje sa Wojciech.

Sympatický pár sa obracia v kuchyni, ale aj okolo stanice. Pomáhajú si a srdečne vítajú všetkých turistov. Môžeš si u nich zakúpiť aj obrazy či fotografie okolitej prírody, ktoré odfotografoval Wojciech.

Stanica, kde líšky dávajú dobrú noc

O modelov z ríše zvierat nemá núdzu. V okolí stanice sa pohybuje veľa divej zvery - jeleňov, líšok, diviakov, ale aj vlkov či medveďov. Ani plachá psovitá šelma, akou je vlk, sa nevyhla jeho objektívu. Tento rok Wojciech vyhral fotografickú súťaž najkrajšej fotografie Národného parku Bieszczady so snímkou svorky vlkov na koľajniciach.

Ak sa ubytuješ v Balnici, možno sa aj tebe podarí spozorovať nejakého dravca. Ak by aj nie, tak neďaleko sa nachádza bobrovisko, kde je šanca vidieť divoké zviera oveľa vyššia. Zaujímavosťou je, že hoci sa budeš pozerať na bobrovisko, pritom budeš mať celý čas pred očami dedinu Balnica. Pohltila ju divočina. Za opustenými dedinami našej strany Polonín je jasný príbeh - budovanie vodnej nádrže Starina. 

Odborníci sa však dodnes nezhodnú na tom, čo bolo hlavným zámerom násilného vysťahovania etnických Ukrajincov a Lemkov (Rusínov) z Balnice v roku 1947 v rámci Operácie Visla. Drevenice zbúrali, zvyšky kamenných stavieb postupne pohlcuje zub času.

Stanica však stále stojí. Postavili ju ako dom pre pracovníka železnice, ktorý sa mal v zime, keď vlaky vozili drevo, okrem iného starať o to, aby nezamrzli spínače. Dom stál v úplnej divočine. A tak je to aj dodnes. Bežným autom sa dá po poľných cestách k chate priblížiť na jeden kilometer, potom sa dá ísť už iba pešo. Najbližšia slovenská obec je legendárne Osadné, ktoré je od Balnice vzdialené 7 km po žltej trase a od poľských obcí Wola Michowa a Maniów 6,5 km. V súčasnosti je prevádzkovaných približne 20 km trate Balnica - Majdan – Przysłup, po ktorej jazdia spomína turistické vlaky

Ťažba

V zime majú Wojciech s manželkou dovolenku. No aj cez zimné prázdniny sa u nich vždy zastavia nejakí ľudia. Chatu obývajú celoročne. Wojciech raz týždenne schádza do mesta. „Aj to je dosť,“ smeje sa. S manželkou sú spokojní v lone divočiny. Obaja vedia, čo sa v ich okolí deje.

Veľmi rýchlo vyvracajú moju predstavu, že v ich národnom parku sa neťaží, na rozdiel od našich Polonín. „Platilo to dávnejšie, no teraz už nie, ťaží sa. Pamätám si, ako tu predtým Slováci, Juraj Lukáč a Erik Baláž, chodili pozerať do našej rezervácie,“ dodáva. Nuž, ani na jednej, ani na druhej strane to s ochranou prírody nevyzerá úplne ružovo – úvodné zrazu je všetko inak, v tomto prípade neplatí.

Ľubomíra Somodiová

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/cestovanie/tipy, menuAlias = tipy, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
12. august 2022 13:13