1. Slovensko predstavuje posolstvo pokoja
Najsilnejší odkaz z príhovoru pápeža Františka v Prezidentskom paláci bolo, že Slovensko má byť srdcom pokoja pre Európu. V príhovore Slovákom tiež poukázal na naše významné dejiny. Vyzdvihol naše pokojné rozdelenie s Českom. Tvrdí, že pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi svet obdivoval nekonfliktný zrod dvoch nezávislých krajín. „Kým na rôznych frontoch pokračujú boje o nadvládu, nech táto krajina naďalej potvrdzuje svoje posolstvo integrácie a pokoja a Európa nech sa vyznačuje solidaritou prekračujúcou jej hranice, ktorá by ju mohla dostať späť do centra dejín,“ tvrdil pápež. Premiérovi Eduardovi Hegerovi sa páčilo, že pápež vyzdvihol bratstvo, „nemá byť len s Čechmi, ale že máme tento postoj šíriť aj ďalej.“
2. Cirkev napĺňa naše slobody
Ďalej si pápež František spomenul aj na list od jedného biskupa, ktorý písal o veľvyslancovi Vatikánu, nunciovi. V jeho krajine zažili 400-ročnú nadvládu Turkov a potom komunistov, ale tento nuncius bola najväčšia totalita. „Koľkí veriaci to môžu povedať o svojom kňazovi či biskupovi?“ Podľa pápeža má byť cirkev znakom slobody a prijatia.
Má byť pokorná ako Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého a stal sa chudobným, aby nás obohatil. Vyzdvihol slobodu, tvorivosť a dialóg ako aspekty, ktorými sa má Cirkev riadiť. „Cesta vašich komunít začala nanovo po rokoch ateistického prenasledovania, keď bola náboženská sloboda znemožnená alebo tvrdo skúšaná. Potom konečne nastala. Teraz vás spája úsek cesty, na ktorom skusujete, aké je pekné, ale zároveň ťažké, žiť vieru v slobode. Existuje totiž pokušenie znova sa stať otrokmi, iste, už nie režimu, ale ešte horšieho otroctva, toho vnútorného,“ povedal pápež. Podľa neho soľ viery nespočíva v horlivosti viesť kultúrne vojny, ale v nenávistnom a trpezlivom rozsievaní Božieho kráľovstva. Najmä zdieľania Božieho kráľovstva a milosrdenstva a lásky.
„Do doby pred niekoľkými desiatkami rokov na tomto území bránil slobode jeden spôsob myslenia; dnes iný jediný spôsob myslenia vyprázdňuje jej význam, keď spája pokrok so ziskom a práva len s individualistickými potrebami. Dnes ako vtedy, soľ viery nie je odpoveď podľa sveta, nespočíva v horlivosti viesť kultúrne vojny, ale v nenásilnom a trpezlivom rozsievaní Božieho kráľovstva, predovšetkým svedectvom milosrdenstva a lásky,“ dodal.
3. Cirkev sa má obracať aj na neveriacich
Okrem toho sa vyjadril, že cirkev sa musí starať o skutočný život ľudí. Cirkev je tá, ktorá ich formuje, učí ich vnútornej a zodpovednej slobode. Tiež poukázal, že je dôležité, aby spolupracovala nielen s katolíkmi. „Je tiež cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom – s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú 'od nás', s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania, a tiež s tými, ktorí neveria,“ vyhlásil Svätý Otec v príhovore duchovným.
Cirkev by sa mala starať o záujmy ľudí. Plniť ich je oveľa dôležitejšie, ako napĺňať tie cirkevné. „Centrom Cirkvi nie je Cirkev! Zanechajme prílišné starosti o seba, o naše štruktúry či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí a klaďme si túto otázku - aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu?“ prihovoril sa kňazom a biskupom.
