Kristína je študentka a má po dvadsiatke. Pracuje ako editorka v známom slovenskom denníku. Je scestovaná, vtipná a dobrosrdečná. Čo si budeme klamať – opačné pohlavie určite zaujme svojimi blond vlasmi, veľkými očami a zvonivým smiechom. V utorok večer nechcene zaujala dvoch neznámych mužov. Cestou z mesta z posedenia s kamarátkami zažila niečo, čo sa môže stať každej žene. Nemá nás totiž kto ochrániť. Pred čím? Pred hlúposťou, drzosťou, trúfalosťou a egom niektorých jedincov.
„Šla som pred polnocou domov, po osvetlenej ulici v centre Bratislavy. Zrazu na mňa začala pískať dvojica chlapov. Vravím si, okej, bežná situácia v meste, tak som sa snažila čo najrýchlejšie prejsť. Sklopila som zrak, prichytila si lepšie kabelku a bez slova prešla okolo. A zrazu som mala pľuvanec vo vlasoch,“ pomerne šokujúco začína svoje rozprávanie Kristína.
Mladá žena sa stáva v meste večer zranitelnejšou. To sa stalo aj Kristíne.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Na popiskovanie a pokrikovanie mužov sprvoti nereagovala, a možno to sa odvážnym alfasamcom nepáčilo. Vo vlasoch jej pristáli sliny jedného z mužov. „Pár metrov mi trvalo, kým mi reálne došlo, že ma niekto opľul. Bolo to čudné a ponižujúce. Kráčaš po ulici a niekto sa len tak rozhodne vstúpiť ti do intímneho priestoru takýmto štýlom?“ dodáva.
Sukňa nie je pozvánka na sexuálny útok
Natíska sa otázka – konfrontovala útočníkov? Lebo inak sa muži nazvať nedajú. „A čo som mala spraviť? Nemyslím si, žeby mi pomohlo, keby sa vrátim a nakričím na nich. Ten chlap, ktorému to prišlo náramne vtipné, na chodníku nebol sám. Mňa šokuje, že ho nezahriakol chlap vedľa neho. Na ulici sa tiež nikto nad tým nepozastavil,“ rozvíja nepríjemnú udalosť z večera. Kristína políciu nekontaktovala.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
„V tej situácii nebol čas. A za druhé – nechcem si prejsť vysvetľovaním necitlivým policajtom, že to, čo sa v meste stalo, je problémom, ktorý si nevymýšľam a ktorý mi oprávnene vadí. Nechcem im vysvetľovať, prečo som na sebe mala sukňu, a prečo sukňa po zem a tričko bez výstrihu nie sú pozvánka na nevhodné správanie. Nemala som na sebe ani make-up, proste som chcela byť večer so svojimi kamarátmi. A zo skúsenosti, ktoré máme, z príbehov, ktoré počúvame, nemám pocit, žeby polícia bola chápavá,“ dodáva.
Pravdou je, že od skorého veku zažívajú ženy a dievčatá popiskovanie na ulici, prívlastky od cudzích chlapov na ulici, ktorí si myslia, že to niektorá považuje za kompliment. A pritom len vyrastáme s tým, že po takomto komentári od neznámej osoby cítime strach a zahanbenie. Kristína sa cesty nočným mestom nebojí. Alebo aspoň nebála. Psychológovia sa zhodujú, že dopad takejto traumatizujúcej udalosti sa môže dostaviť až neskôr, o pár dní, či dokonca týždňov.
„Nevyhýbam sa pohybu v meste, keď sa niekam potrebujem večer dostať, prípadne sa odniekiaľ vrátiť. Ja sa nevhodne nesprávam, takže si nemyslím, že ja by som mala ostávať zavretá po zotmení doma. Časom som sa však v každom meste naučila bezpečné trasy, ktorou ulicou ísť, aby tam večer bolo osvetlenie, ktorému rohu sa vyhnúť, kadiaľ ísť s telefónom na uchu, aby bolo jasné, že s niekým telefonujem a že ten niekto vie, kde sa nachádzam,“ hovorí mladá žena a dodáva: „Časom to však všetko pôsobí ako nadbytočná záťaž – myslieť na to, že si pred odchodom z domu musíš obliecť viac oblečenia a nie preto, žeby ti mohla byť večer zima, ale pretože nevieš, ako niekto cudzí, komu nič nerobíš, zareaguje a nezvládne sa ovládať. Či ísť každý večer s kľúčmi v ruke, keby náhodou a stále sa pozerať ponad plece či niekto nejde za tebou. Lebo vieš, že nech ti hocikto spraví hocičo, budeš to ty, na koho padne vina.“