Archív/Ivana, Ivana, Dana
StoryEditor

Príbehy mladých: Mali cez 20 a vyhoreli. Nemusíš byť CEO, aby si sa kvôli práci zrútil

Nicol Rácová05.07.2021., 15:00h
Si mladý, ambiciózny a ctižiadostivý. Máš svoje ciele a plány. Chceš sa dostať na vysnívanú vysokú školu, mať úžasné zamestnanie (s ešte úžasnejším platom) a niečo v živote dosiahnuť. A potom podceníš psychiku a preceníš sily. A vyhoríš...
Lajkuj Brainee.sk na

Tento článok vznikol pri príležitosti pripomínania si Dňa workoholikov. Prinášame ti tri príbehy mladých ľudí, ktorí sa s vyhorením stretli – možno sa v nich nájdeš aj ty.

Stav absolútnej fyzickej, mentálnej a emocionálnej vyčerpanosti, ktorá je následkom dlhodobo nespracovaného stresu v pracovnej oblasti – takto definuje vyhorenie koučka a poradkyňa v oblasti vyhorenia Zuzana Reľovská.

Dnes je pomerne ľahké vyhorieť už v mladom veku. Deje sa to, a pomerne často. Nemusí ísť o veľkých šéfov a riaditeľov korporátov. Stáva sa to bežným ľuďom, mladým, v úplne obyčajných profesiách. Podľa koučky to má dnešná generácia v súčasnej dobe o niečo ťažšie. Pracujeme skôr mentálne, ako fyzicky. Máme tendenciu robiť veci rýchlo a očakávať, že priamo úmerne sa k tomu dostaví aj vytúžený úspech. „Mladí ľudia majú veľmi často pocit zlyhania, ak sa niečo úžasné nedostaví hneď,“ tvrdí Reľovská. Pripomína ti to niečo?

Ivana 29, novinárka

Ivana vyhorela krátko pred 26. narodeninami. V tom čase pracovala v marketingu a PR. Spočiatku nevedela, čo sa s ňou deje. Myslela si, že ide len o nejakú nechuť alebo zlý time-management, čo malo za následok takmer stálu únavu. To, že sa nachádza vo fáze vyhorenia sa dozvedela až od svojho kamaráta, ktorému sa so svojou pracovnou nechuťou zverila.

Archív Ivana

​Vyčerpanie, stres z každej pracovnej úlohy (aj z tých jednoduchých), nechuť chodiť do práce, plač, cynizmus... toto všetko boli sprievodné príznaky Ivaninho vyhorenia. Hoci si časom uvedomila, že túto situáciu musí začať riešiť, s pochopením v jej pracovnom okolí sa nestretla. „Moje okolie to buď zľahčovalo, alebo ma povzbudzovali slovami v štýle – to zvládneš. Ja som vedela, že to nezvládnem, a potrebovala som, aby to pochopili aj ľudia okolo mňa a akceptovali, že nevládzem. Namiesto toho mali na mňa stále väčšie nároky a práca často presahovala do môjho voľného času,“ spomína na ťažké obdobie Ivana.

V práci chcela dať výpoveď, ktorú najskôr nikto nebral vážne. Ťahalo sa to niekoľko mesiacov, čo následne vyvrcholilo psychickým zrútením. „To bol zlom, vďaka ktorému v práci pochopili, že svoj odchod myslím vážne a akútnosť mojich rečí o tom, ako už ďalej nevládzem, bola reálna.“

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený ivana (@iva.salg)

Ivana zmenila prácu, prostredie a čiastočne aj zameranie. Zmenou práce sa to ale neskončilo. „Až po roku som si uvedomila, že som naozaj vyhorená a že zmeny, ktoré som urobila, neboli všetko. Musela som sa naučiť nanovo rozmýšľať, spoznať svoju hodnotu (aj na pracovnom trhu. Áno, vedieť si na pohovore vypýtať plat v určitej výške je dôležité), určiť si hranice, hovoriť nie a vymedziť, odkiaľ pokiaľ dovolím ľuďom, aby využívali moju ochotu a túžbu robiť veci čo najlepšie,“ vysvetľuje novinárka.

​Po roku si uvedomila, že stále nie je úplne v poriadku a rozhodla sa vyhľadať psychologičku a neskôr koučku. Ostatným odporúča toto: ,,... aby si strážil oddych a nešiel dlhodobo cez hranice svojich síl. Je skvelé dávať si výzvy a podávať stále lepší výkon, ale treba poznať svoju mieru.“

Prevencia je základ

Podľa Zuzany Reľovskej sa vyhoreniu dá predísť. Treba si však citlivo všímať sám seba: koľko času venujem práci (aj vrátane rozmýšľania o práci), koľko času venujem svojmu zdraviu (šport, strava, spánok), svojim blízkym a priateľom, svojim koníčkom.. Ak sa cítime pod stresom, treba zistiť, čo stres spôsobuje, ako konkrétne sa prejavuje a pokúsiť sa uvoľniť telo a myseľ.

„Základom prevencie pred vyhorením je zachovávanie rovnováhy medzi výdajom a príjmom energie. Dlhodobé ignorovanie ba až zanedbávanie svojich základných potrieb ako je spánok, strava, sociálne vzťahy, prináša únavu, vyčerpanosť spojenú s negatívnymi emóciami a vedie k vyhoreniu,“ hovorí Reľovská.

Ivka 23, marketing

Denná študentka s full-time jobom. Tak vyzeral život v tom čase 21-ročnej Ivky. Skvelá práca v kreatíve a túžba po učení sa nových vecí boli to hlavné. Z nováčika sa rýchlo stala plnohodnotná a samostatná zamestnankyňa.

Svojej práci verila a robila ju s radosťou. Kríza sa u nej začala prejavovať úpadkom spätnej väzby. „Koncom svojho pôsobenia v organizácii som nedostávala už takmer žiadnu spätnú väzbu. Mala som pocit, že nikoho nezaujíma, čo robím a že v tom nevidia hodnotu. Demotivovalo ma, že spätná väzba neprichádzala a nepodarilo sa mi ju ani získať napriek tomu, že som svojou prácou žila a odvádzala ju najlepšie, ako som vedela.“

Archív Ivana

​Dodáva, že v pracovnom kolektíve jej chýbala tímovosť, čo sa na Ivke tiež odrazilo: „Cítila som, že práci dávam všetko, čo sa dá a tak trochu som to očakávala aj od iných. Chcela som, aby boli výstupy našej práce čo najlepšie a úspechy naše spoločné, ale často to tak nebolo, pretože v tíme prevládal individualizmus. Vzhľadom na svoj mladý vek som mala niekedy pocit, že ma neberú úplne vážne. Vo firme som po čase prestala rásť a rozvíjať sa. Mala som pocit, že keď odídem, nikto si to nevšimne.“

Po 3 rokoch, intenzívnej dovolenke a po niekoľkých rozhovoroch so psychológom i priateľmi z práce odišla. Opýtali sme sa, čo ju toto obdobie naučilo. „Naučila som sa, že všetko, čo nás v živote stretne, treba vpustiť dnu, nechať to zotrvať a vedieť sa s tým pokojne rozlúčiť, keď príde čas. Tej práci vďačím za veľa, pretože popri vysokej škole ma profesijne aj ľudsky vyformovala, nadobudla som tam skvelé skúsenosti a vďaka nej dnes robím to, čo robím. V určitom bode ma práca aj život, ktorý som viedla, prestali robiť šťastnou. Keď som ráno dokázala vstať najskôr 2 hodiny po budíku, povedala som si, že ak nedokážem pracovať na 100% a s radosťou, mala by som odísť,“ hovorí.

​Aj dnes pôsobí v marketingu, no v inej oblasti a ako sama hovorí, s úplne inou internou atmosférou. V Ivkinom prípade nebola nutná zmena profesie ako taká. Len výmena toxického prostredia za nové.

STOP – PAUSE – REFLECT

Koučka odporúča všímať si sám seba. Ako sa mám, ako je na tom moje telo, moje myšlienky... ,,Ak si všimnete, že myšlienky sú viac negatívne, ak sa cítite v nepohode, skúste si to pomenovať. Zastavte sa pravidelne a zoskenujte sa na viacerých úrovniach. Trvá to pár sekúnd, možno minútu. Ak návyk „vedomej minútky pre seba“ dostanete do svojich dní, môžete sa učiť postupne rozhodovať vedomejšie o tom, čo budete následne robiť. Nepodľahnite autopilotovi, ktorý vás síce s dobrým úmyslom, ale môže doviesť k totálnemu vyčerpaniu,“ vysvetľuje.

Dana 19, študentka, podnikateľka a lektorka

Ambiciózna Dana bola donedávna v naozaj rýchlom tempe. Vo februári založila jazykovú školu, kde okrem organizácie a menežovania pracovala aj ako lektorka. Na čas vzniku školy spomína s radosťou. „Bolo to úžasné obdobie, našla som vynikajúcich učiteľov, v prvý deň k nám prišli prví študenti.“ Toto sa však pomerne rýchlo zmenilo. Po mesiaci prvotné okúzlenie vyprchalo a Dana si začala uvedomovať realitu.

Ako zakladateľka školy musela dohliadať na výchovno-vzdelávacie procesy, spravovať Instagram, komunikovať s ďalšími jedenástimi lektormi a do toho online učiť niekoľkokrát do týždňa svojich študentov. V praxi musela byť stále online a k dispozícii.

Archív Dana

​Okrem štúdia na vysokej škole a spravovania jazykovej školy si dala záväzok, že sa do siedmich mesiacov naučí po turecky. Ako to celé dopadlo? Už asi vieš... pred pár mesiacmi si uvedomila, že vyhorela.

Napriek tomu, že pomerne rýchlo vycítila, že s ňou niečo nie je v poriadku, nechcela si to sama pred sebou priznať. Vnímala svoje zmeny nálad, podráždenosť, únavu, nechuť komunikovať s ľuďmi... do toho prišli myšlienky, že ak si o 6:00 nezabehá a nezačne o 7:00 pracovať, nič v živote nedosiahne.

Na otázku, či sa považuje za workoholika, odpovedá takto: „Neustále si hovorím „ak budem tvrdo pracovať, uvidím skvelé výsledky“. Ale v hĺbke duše chápem, že to nie je pravda. Chápem, že niekedy, aby ste dosiahli výsledky, musíte byť šťastní a zdieľať svoju energiu so svetom. Ale som iba na ceste k pochopeniu tejto „filozofie“.“

Danka so svojím vyhorením ešte stále bojuje. Chodí k psychologičke a trávi viac času sama so sebou. „Chápem, že som sa toho stavu ešte nezbavila. Ale teraz si uvedomujem, že na tomto svete nie je nič dôležitejšie ako ja. Potrebujem čas, aby som nabrala nové sily a bola opäť vo „vynaliezavom stave“. Už si nedovolím toľko pracovať a spať tri hodiny denne. Nič nie je dôležitejšie ako ja. Viem to určite,“ uzatvára presvedčivo.

Domáca úloha od koučky

Pokús sa odpovedať na nasledujúce otázky. Ak sa táto úloha robí poriadne a človek sa pozrie hlbšie sám do seba, dokáže zladiť svoje kroky a rozhodnutia s tým, čo je pre neho skutočne dôležité a vedomejšou starostlivosťou o seba a svoje komplexné potreby:

  • Čo ma priviedlo až sem?
  • Za akým cieľom som sa náhlil čo som kvôli tomu v svojom živote vynechával?
  • Ako veľmi to je pre mňa dôležité?
  • Ak to nie je dôležité pre mňa, pre koho?
    Čo je ešte pre mňa v živote dôležité?
  • Kedy využívam svoj talent?
  • V ktorých momentoch cítim naplnenie?
  • Ako dopĺňam svoje nevyhnutné zdroje?
  • Neboj sa niekoho osloviť

Nezabudni, že celé objavovanie a reflektovanie je proces a nemusíš mať hneď vo všetkom jasno. Potrebuje to svoj čas a trpezlivosť. Nemusíš na to byť sám. Ak máš pocit, že vyhorievaš, porozprávaj sa o tom s priateľmi, poraď sa s odborníkom, oslov možno aj niekoho, koho osobne nepoznáš, no v téme sa pohybuje. Už len prvé sedenie vie byť, podľa koučky, veľkým prínosom.

25. máj 2022 22:24