Archív Tereza Szalaiová
StoryEditor

Trpím zvnútra, navonok vyzerám v pohode. Hovorí Tereza s obsedantno-kompulzívnou poruchou

Nicol Rácová22.06.2021., 09:00h
Prehnané čistenie a dezinfikovanie, prílišné hromadenie vecí. Možno ti napadol detektív Monk, alebo Sheldon Cooper z The Big Bang Theory. Oboch spájalo jedno: obsedantno-kompulzívna porucha, známa ako OCD. My sa na Sheldonovi a Monkovi síce smejeme, ale nižšie zistíš, že život s OCD nie je sranda.
Lajkuj Brainee.sk na

Tereza Szalaiová (21) žije s OCD už dlhé roky. Na prvý pohľad by to ale nikto nepovedal. Zvonka to je krásne, vysoké, usmievavé dievča, z ktorého srší dobrá energia. Vnútri ju však týrajú vlastné myšlienky, ktoré jej v hlave vytvárajú katastrofálne scenáre, čo všetko zlé by mohla urobiť (obsesie), ktoré súvisia s kompulziami – opakovanými úkonmi, rituálmi.

Ak by ich neurobila, strašidelný scenár sa môže naplniť. „Je veľmi zložité sa s takýmito myšlienkami vyrovnať, pretože sú tak realistické, že im začnem veriť. Potom ešte prichádza fakt, že vlastne šanca, že som niečo také spravila, existuje, hoci je veľmi málo pravdepodobná a skoro nulová. Ale existuje! A to je presne to, čo OCD potrebuje,“ hovorí Tereza.

OCD útočí na hodnoty

„Pokiaľ je človek pobožný, myšlienky môžu mieriť na jeho vieru,“ vysvetľuje. U Terezy sú tieto násilné scenáre spojené s jej rodinou a blízkymi. „Kompulzia však zníži nepohodu len na prechodnú dobu a čoskoro sa objavia ďalšie obsesie, ktoré človek potrebuje znížiť ďalšou kompulziou a dostáva sa tak do bludného kruhu svojich obsedantných myšlienok a kompulzívneho správania,“ vysvetľuje psychologička a psychoterapeutka Veronika Kalivodová. „Takéto správanie postupne vedie ľudí k strate záujmov, nedostatku voľného času na príjemné a zmysluplné aktivity, prerušeniu sociálnych kontaktov a následne k izolovanosti,“ dopĺňa psychologička.

Kedy vyhľadať odborníka?

  • depresívne nálady
  • agresívne nálady
  • úzkosť, beznádej
  • uzatváranie sa do seba
  • strata záujmu o predtým obľúbené aktivity
  • negatívne myšlienky, ktoré vedú k nízkemu sebavedomiu a sebahodnote


Zlom nastal v trinástich

Ochorenie sa nieslo s Terezou už od detstva, hoci bola šťastné a zdravé dieťa, vždy sa bála o svoju rodinu. Neustále ich kontrovala, telefonovala im a ak náhodou nezdvihli, chcela volať políciu. Keď niekto odchádzal z bytu, vždy musela dvere zatvoriť ona, napočítať do troch, znova otvoriť a zakývať tomu, kto odišiel – ak by to neurobila, „niečo by sa tomu človeku mohlo stať.“

​Plyšáky museli byť presne poukladané, inak by nezaspala. Najväčší zlom nastal, keď mala 13 rokov a po škole sa začali šíriť polonahé fotky jej spolužiačok. Hoci Tereza nikdy nič také nenafotila, stále myslela na to, čo ak sa niekde nachádzajú aj jej takéto fotky. „Začala som kontrolovať doslova všetko. Stoličky na ktorých som sedela, hľadala som pod stolom, pod taniermi, z ktorých som jedla, každé miesto, ktoré som navštívila som musela prehľadať,“ spomína na obdobie, kedy sa jej porucha výrazne prehĺbila.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený ᴛᴇʀᴇss (@tereza.szalaiova)

Prosila o pomoc

O rok na to sa Tereza priznala rodičom a sestre, že niečo nie je v poriadku. Od rodiny mala veľkú podporu, hoci nikto nevedel prísť na to, čo sa s ňou deje. „Pamätám si, že som jeden večer sedela na dlážke v našej chodbe, plakala som a prosila o pomoc. Nechcela som nič iné, len aby mi niekto konečne pomohol, pretože tá pomoc sa hľadala hrozne ťažko a mala som pocit, že neexistuje,” zveruje sa pre Brainee.
Aj v našom okolí môžu byť ľudia, ktorí si prechádzajú rovnakým utrpením. Tereza na nich upozorňuje.

Archív Tereza Szalaiová

„Trpím zvnútra a navonok vyzerám v pohode. Ľudia nemajú šancu zistiť, že mi niečo je. A to je na psychických poruchách to najhoršie. Množstvo ľudí trpí potichu, boja sa o tom prehovoriť.” Podľa Kalivodovej za posledné roky narástol počet ľudí, ktorí sa rozhodnú vyhľadať odbornú pomoc. „Stále však zostáva isté percento mladých (ale aj starších ľudí), ktorí o svojich problémoch nechcú hovoriť a snažia sa ich buď vyriešiť tým, že ich potláčajú či prekrývajú inými problémami. Postupom času a neriešením problémov sa však ich stav môže výrazne zhoršovať,“ hovorí psychologička.

To je OCD, to nie som ja

Terka sa v rámci možností s poruchou naučila žiť. Vie rozpoznať varovné signály a zabrániť nepríjemným myšlienkam skôr, ako by ju opäť pohltili. Keď už si raz OCD pustí do hlavy, je ťažké ho z nej dostať. Takéto obdobie trvá aj dva mesiace. A čo vtedy? „Dôležité je myslieť na to, že je to len dočasné a že som silnejšia ako akékoľvek hlúpe obsesie. A hlavne, je to OCD, nie som to ja,” vysvetľuje Tereza.

Ako sama hovorí, spúšťačom sú najmä stresujúce obdobia, vtedy treba spomaliť, oddýchnuť si a utriediť myšlienky. Dopĺňa: „Čo mi veľmi pomáhalo na začiatku liečby bolo zapísať si svoje hodnoty na papier a vždy, keď na mňa doľahla nejaká obsesia, tak som sa len pozrela do zošita, aby som si pripomenula, že je to len OCD a nie ja.”

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/slovensko, menuAlias = slovensko, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
03. august 2022 02:56