„Si slepý, ty idiot?“ začal kričať nahnevaný agresívny muž. Otvoril dvere na svojej dodávke tak, že vrazili do nášho auta. Keď vystúpil, pre zmenu si do auta kopol. Zároveň z vozidla, ktoré stálo za dodávkou agresora, vystúpil ďalší, rovnako agresívny muž. Posádka nášho auta nechápala, čo sa deje. Boli sme v akomsi zvláštnom obkľúčení bezdôvodne naštvaných chlapov.
Ako som už spomínala, boli s nami Francúzi – šofér a na sedadle spolujazdca jeho kamarátka Francúzka. Vzadu sme sedeli s priateľom Slovákom. Turisti z krajiny Galského kohúta nemali tušenie o tom, čo rozzúrený muž vykrikuje. Podvedome však cítili, že svoju zlosť obracia na nich. Prišli nás na Slovensko navštíviť a my sme sa rozhodli, že im ukážeme krásy najväčšieho slovenského kaňonu Zádielsku tiesňavu. Nezvolili sme bežnú trasu cez dedinu Zádiel. Išli sme takpovediac cez bohom zabudnuté dediny Drnavu, Kováčovú a Bôrku. Dokonca ani auto nebolo slovenské, naši hostia si ho požičali v Rumunsku, kde aj študujú. Cesta v poslednej dedine pred Zádielskou chatou bola poriadne úzka, a kvôli tomu vznikol absurdný konflikt.
Strach
Na úzkej ceste náš šofér neznalý terénu neodhadol šírku vozovky. Zastal a zastať musela aj biela dodávka pred nami. Nič vážne sa nestalo. Koniec príbehu. Už by to aj Francúz zacúval. Nestihol. Muž z dodávky nabudený do boja naňho začal vrieskať, nechýbalo veľa a vytiahol by ho z auta. Francúz len nechápavo pozeral.
V šoku bola celá posádka. Môj priateľ, ktorý sedel vedľa mňa, otvoril okno a snažil sa s mužom komunikovať pokojným hlasom. Prišiel ďalší muž. Mala som strach, urastení muži sa nadrapovali. Poviem ti na rovinu, toľko agresivity v dvoch mužoch som ešte nevidela. Už som si premietala, ako nás vymlátia. Po chvíli, ktorá trvala večne, konečne začali počúvať a uvedomili si, že sme tam prvýkrát.
Nevýhoda tmavšej pigmentácie
V čom bol problém? Francúz bol totiž, ako by sa u nás povedalo – „potmavší“. Mal marocký pôvod. Francúzka bola z Bretónska, taktiež tmavšej pokožky. Ja mám tiež dosť pigmentácie a priateľ nie je žiaden blondiak. Takto pokope, v tmavom čiernom Punte s rumunskou ešpézetkou, sme boli pre miestnych alfasamcov ľahkým terčom a asi aj hrozbou.
Muž sa však zamyslel (možno ho to aj bolelo), a na prekvapene sa spýtal: „Aha, oni nie sú cigáni? Myslel som si, že sú.“ My sme už s priateľom vedeli, ktorá bije. Naši hostia ešte nie.
„Prepáčte,“ povedal a začal vysvetľovať, že nedávno doňho narazil „cigán“. Myslel si, že aj my sme cigáni a že mu je ľúto, ako reagoval. Zrazu bol krotký ako mačiatko. Na chvíľu som aj súcitila. Áno, chápem, má negatívne skúsenosti s Rómami. Potom som sa opäť zamyslela: Keby doňho narazil Vietnamec, začne mlátiť všetkých Vietnamcov? Uvedomila som si, že sa ho snažím ospravedlniť, najmä pred našimi hosťami. Ale koniec-koncov, aj keby mal problémy, neoprávňuje ho to takto sa správať k ľuďom, len preto, že nepatria k majorite.
Rasizmus
Muži nastúpili naspäť do svojich áut. Zistili, že nie sme cigáni, a tým pádom už bola pre nich celá situácia OK. Druhý z nich ešte spoza okienka auta našim pasažierom vpredu adresoval: „Sorry“. Stáli sme na mieste. Na Francúzovi, ktorý je dosť útleho vzrastu bolo vidieť, že nechápe. Sedel ako prikovaný a postupne sa odmrazoval. Francúzka sa pýtala, čo sa stalo? Prečo boli takí agresívni? Až po chvíli a prekonaní prvotného šoku mi „doplo“, že nešlo o nič iné, ako čistý rasizmus. Taká bola aj moja odpoveď. Niečo také nezažili nikdy, a to už pochodili niekoľko kontinentov. Privítanie turistov po slovensky...
Ani jeden z nich však nepovedal nič zlé na adresu pánov. Po chvíli sa im začal na tvárach objavovať neistý úsmev. Ja som bola stále v šoku.
Hanbím sa
Nebyť nás, verím, že ho vytiahnu a dobijú. Nečakali, že im odpovie a on im ani odpovedať nevedel. Nerozumel. Pre tmavšieho cudzinca to veru na Slovensku nemusí byť jednoduché a ani pre „cudzincov“, ktorí sa tu narodili - pre Rómov. A ja som na chvíľu bola v ich koži. Bála som sa a nechápala, čo sa deje a hlavne som sa hanbila a hanbím sa za nás za Slovákov (bielych).
