Na slovensko-ukrajinských hraniciach boli medzi prvými. Dobrovoľníci zo Spišskej katolíckej charity robia všetko, čo je v ich silách. Sú medzi nimi aj manželia Natália a Marek Zaliberovci či koordinátor Viktor Porubský. Denne sa stretávajú s príbehmi, ktoré nenechajú nikoho chladným.
Bez dobrovoľníkov by to nešlo
Manželia boli na lyžovačke v Tatrách. Keď pili kávu spolu s ich priateľom a fotografom Tonym Fričom, ktorý pracuje pre Charitu, dostali informáciu, že sa začala vojna na Ukrajine. Ich kamarát smeroval ihneď na hranice, zatiaľ čo manželia sa k nemu pridali v noci. Pomáhali počas prvého týždňa, následne si na pár dní oddýchli a urobili veci do práce, neskôr sa opäť vrátili tam, kde je potrebná pomoc.
Tým, že bývajú na Spiši a taktiež aj pri hraničnom priechode Veľké Slemence, dokázali ľuďom utekajúcim pred vojnou poskytnúť potrebné informácie, čo sa kde nachádza, či ktorým smerom by mali ísť. „Pomoc zo strany štátu bola pomalá. Mimovládne a neziskové organizácie sa začali vo veľkom angažovať, no pokiaľ by neboli na hraniciach dobrovoľníci, nefungovalo by to,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk dobrovoľník Marek Zalibera.
Neziskové organizácie sú však o čosi flexibilnejšie. „My sa vieme zobrať a ísť na hranice, nepotrebujeme toľko formalít ako štát. Teraz to nie je o tom, kto je lepší. Všetci sme na jednej lodi, musíme sa zomknúť a pomôcť tým, ktorí to potrebujú,“ poznamenáva Viktor Porubský, koordinátor za Spišskú katolícku charitu.
Ľudia, ktorí zneužívajú situáciu
Zložky štátu vytvorili podľa slov dobrovoľníka Mareka na hraničnom priechode Veľké Slemence približne trojkilometrový koridor, ktorým prechádzajú ľudia utekajúci pred vojnou. Raz sa však stalo, že mikrobusy, ktoré prevážajú ľudí, odvolali na hraničný priechod Vyšné Nemecké. „Ten náš ostal bez dopravy na parkovisko a naspäť. O všetko sa opäť postarali dobrovoľníci a hasiči, ktorí rozvážali ľudí vlastnými osobnými autami. Hoci si možno poviete – čo sú tri kilometre - ale ľudia utekajú z Ukrajiny aj niekoľko dní, spia len minimálne, sú dehydrovaní a v zlom psychickom stave,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Natália Zalibera.
Manželia zároveň poukazujú na to, že koridor je skvelou myšlienkou, pretože sa tam nepohybujú ľudia so zlým úmyslom. „Počas úplne prvých dní sme narazili na priekupníkov s bielym mäsom. Ľudia vedia zneužiť aj vojnu,“ rozhorčene uvádza Marek s tým, že ihneď o tom upovedomili políciu.
Slová, z ktorých mrazí
Dobrovoľníci musia byť v istých situáciách aj laickými psychológmi. Poukazujú pritom na to, že pomoc nie je len o rozdávaní jedla či čaju. Spomínajú napríklad na mamu s niekoľkotýždňovým bábätkom. Keď sa dozvedela, že priamo z hranice jej nejde spoj do Bratislavy, kde ju mali čakať blízki, chcela sa otočiť a ísť naspäť do svojej rodnej krajiny. „Pred pár týždňami porodila, čo je pre ženu sama o sebe stresová situácia. Následne musela utekať z krajiny. Na hraniciach však jej cesta nekončila. Potrebovala sa s bábätkom dostať na vlakovú stanicu do Košíc a odtiaľ do Bratislavy. Ukrajinci to tu nepoznajú, je to extrémne náročné,“ prezrádza Natália s tým, že v takýchto situáciách je dôležitá komunikácia a snaha o vyriešenie situácie. To sa im v tomto prípade podarilo.
To, čo dobrovoľníci vidia a zažívajú na hraniciach, by sa pravdepodobne dotklo každého. „Sú to ľudia, ktorí utekajú s jedným kufrom. V ňom majú zbalený celý svoj život. Prišli o prácu, majú pred sebou nejasnú budúcnosť. Keď sa s nimi rozprávame, všetci dúfajú, že sa čoskoro vrátia do svojej krajiny,“ približuje Marek a dodáva, že na hraniciach zapálene pomáha aj mnoho dobrovoľníkov z Ukrajiny, ktorí žijú na Slovensku.
Situácia sa bude meniť
Smutné pohľady na ľudí utekajúcich pred vojnou nenechajú nikoho chladným. „Aj sme si poplakali, no na hraniciach sa nemôžeme zrútiť. Ľuďom musíme byť oporou,“ dopĺňajú sa manželia s tým, že už neraz sa stretli s dojemnými momentmi, keď sa napríklad starší ľudia pýtali, koľko by mali zaplatiť za raňajky. Samozrejme, všetko je zadarmo.
Koordinátor za Spišskú katolícku charitu zas prezrádza, že ľudia dôverujú najmä ich charitnej rehoľnej sestre, ktorá hovorí po ukrajinsky. Prednedávnom dokonca aj odrodila bábätko.
Viktor neraz zopakuje, že má husiu kožu, keď si pomyslí na to, ako ľudia šíria dobro. „Dvaja malí chlapci sa ma na hraniciach pýtali, či všetci Slováci sú takí dobrí. Chcel by som, aby táto solidarita vydržala čo najdlhšie. O pár mesiacov však ľudia budú vidieť aj negatívne aspekty masívnej migrácie, no dúfam, že budú stále dosť empatickí k tým, čo ušli pred vojnou,“ objasňuje koordinátor.
Zároveň poukazuje na to, že veľká časť ľudí doposiaľ vedela, kam chce ísť. „Bolo to len o poskytnutí pomoci na hraniciach a nasmerovaní ich. V budúcnosti to však bude pravdepodobne iné,“ myslí si Viktor Porubský.
Aj ľuďom, ktorí sa rozhodli dobrovoľne pomôcť, postupne ubúdajú sily. „Je zbytočné ďakovať dobrovoľníkom. Potrebné je konať, trochu to sprofesionalizovať, pretože toto je len prvá vlna utečencov,“ uzatvára Marek Zalibera.