Je mi jasné, že pre väčšinu Slovákov sú Košice hranica republiky. Predstavujú si, že za nimi sa nachádzajú už len také zvláštne malé obce plné divných ľudí, ktorí sú vlastne aj tak skoro všetci presťahovaní do Bratislavy či iných kútov sveta. Východniarov skutočne vyhnal chtíč po vzdelaní a práci preč z rodnej hrude. Rozhodla som sa navštíviť kraj, ktorý nie je všetkým známy, kolujú o ňom rôzne príbehy, po obciach sa potulujú medvede, po lesoch zubry a o chuti domácich vypiť si v Bratislave počúva od intrákov až po open office v práci. Brainee ti prináša sériu reportáži z ďalekého východu. Toho slovenského. A čom píšeme prv? No predsa o miestnych krčmách.
Prvé pohostinstvo, ktoré nás zlákalo v okolí Sniny, je na prvý pohľad úplne obyčajné. Zelenú fasádu ozdobuje tabuľa Šariš. Von sa nachádza prístrešok a dlhé drevené lavice. Dnu nás však čakal poriadny bizár. Narazili sme naň v obci Runina, ktorá je východiskovým bodom do Národného parku Poloniny – na hlavný karpatský hrebeň vrcholmi Pľaše, Ďurkovca a Jarabej skaly a do oblasti nad vodárenskou nádržou Starina a vysídlených obcí – o tom v ďalej reportáži.
Anakondy, čupakabry a krokodíly
V pohostinstve v Runine som sa na vlastné oči presvedčila, že Poloniny nie sú „len“ o zubroch, vlkoch či medveďoch. Ale aj o anakondách, čupakabrách a jelenčekoch z Kaukazu. Jeden by to ozaj nečakal.
Keď vojdeš do vnútra, čaká ťa ďalšia slovenská klasika – zvieracie trofeje. Pretrela som si oči, či dobre vidím. Na stene visí zviera pripomínajúce zajaca, no má rohy a dioptrické okuliare. Krčmár Miro si všíma nechápavý pohľad a tam začala celá show. „To je jelenček z Kaukazu, priniesol mi ho miestny veterinár,“ hovorí mi smrteľne vážne s tým, že mu to nikto neverí. Usmejem sa.
Objednávam si kofolu a pivo pre kamarátov. Naša konverzácia naberá nový rozmer. Jelenček vraj nie je jediná rarita. „Za domom v žihľave som videl anakondu. Prepichol som ju vidlami,“ hovorí nadšene. Smejem sa. Na chvíľu prestane čapovať pivo. Vojde do skladu. Po chvíli vychádza so stočenou kožou anakondy, ktorú rozprestrie cez celú krčmu. Ukazuje nám diery, ktoré v nej ostali po vidlách. Začínam mu trochu veriť. V jazere zas ulovil krokodíla. Ukazuje nám aj hlavu čupakabry a pýta sa, či viem, čo to je čupakabra. Všetky tieto príbehy sú pravdivé, samozrejme pre toho, kto tomu chce veriť.
Krčmár Miro a jeho vystúpenie sú na nezaplatenie. Zvyšok dňa kráčam na Ruské sedlo s úsmevom na tvári. Poznámka na záver, ktorá mala byť skôr na začiatku, Runina ťa privíta erbom sedliaka napriahnutým kyjom na mláďa medveďa. Romantická predstava o súlade našich predkov s prírodou, ktorú si chováme, žiaľ nemusí byť taká pravdivá.
Krčma u Borisa a slávni
Keď sme pri medveďoch - v neďalekej obci Osadné podľa miestneho zdroja staršia pani vyhnala mladého medveďa tak, že mu buchla vedrom po hlave. Táto dedina, ktorá sa nachádza v lone prírody a je obklopená Bukovskými vrchmi a rezerváciou Udava, sa preslávila svojho času dokumentárnym filmom Osadné. Vystupuje v ňom aj krčmár Boris a niektoré zábery sa odohrávajú v priestoroch krčmy. „Malo sa točiť dva roky, točilo sa tri. Mala to byť satira, nakoniec z toho urobili dokument,“ približuje s tým, že v dokumente niektorí ľudia pôsobili lepšie, než akí sú skutočnosti.
U Borisa sa nájdu nie len milovníci piva, ale aj histórie - v jednej z miestností má zriadenú zbierku predmetov z Prvej a Druhej svetovej vojny, ktoré boli nájdené v neďalekých lesoch. No na svoje si prídu aj milovníci slávnych. Na stenách sa nachádzajú ich podpisy. Najväčšiu radosť má vraj Boris z podpisu hokejistu Dominika Hašeka. Nájdeš tam však aj podpis Harabina či Remišovej a Migaša, ale aj novinára Andreja Bána.
Ku každému jednému z nich ti Boris povie príbeh - ako prišli, čo hovorili a akí sú. Budeš to mať pekne v kocke. Pamätá si aj to, kto si čo objednal. „Hašek tu bol s dcérou a synom. Bolo to v čase, kedy bežala v telke súťaž Československo má talent,“ opisuje. „Ju som spoznal skôr ako jej otca. Povedala mi, že to bolo prvýkrát, čo niekto spoznal skôr ju,“ smeje sa, že slávny hokejista nemal dres ani prilbu a rozpoznať ho bolo ťažšie.
Boris prevádzkuje krčmu 15 rokov, predtým robil v kuchyni na družstve. Celá krčma pôsobí retro dojmom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je vyhľadávaná. „Veľa Poliakov sem chodí, lebo im to pripomína 80. roky,“ tvrdí. Boris má priestory krčmy v nájme a rekonštrukcia sa komplikuje aj pre koronu. Má však v pláne premaľovať steny. Čo bude ale so vzácnymi podpismi, ktoré ich zdobia? Aj na to má známy Krčmár odpoveď. „Bude tam fotka a do toho sa naskenuje podpis“.
Spolu so ženou vyrábajú originálne magnetky. Snaží sa pomáhať aj miestnym podnikateľom. Keď k nemu prídeš, je možné, že ťa pošle na koziu farmu, kde vyrábajú domáce syry.
Pohostinné Hostovice
Hneď za osadným sa nachádza dedina Hostovice. Jej Erb zdobí stôl, na ktorom je hostina. Jeden večer sme sa zastavili v miestnom pohostinstve. Táto obec neostala svojmu názvu nič dlžná. Ani sme si nestihli sadnúť a už nám muži od vedľajšieho stola kúpili nápoje. Neskôr si prisadli k stolu, kde ostatní hrali žolíka. Pýtam sa, či si ich môžem vyfotiť. Spočiatku neboli nadšení, no dali sme sa do reči.
Najzhovorčivejší z nich, Igor, neskôr prichádza k nám. Chce vidieť moje topánky. Hanbím sa, lebo sme šli v noci cez prales a niekoľkokrát som zapadla do bahna. On má topánky ako lusk. „Dnes bol v dedine odpust, inak chodím vo vojenskom, smeje sa,“ a hovorí jednu životnú múdrosť za druhou – napríklad, že stoličky s troma nohami sú lepšie ako so štyrmi, lebo sú stabilné aj na nerovnom povrchu. Tvrdí, že keď bol kedysi v dedine odpust v nedeľu,krčma bola plná. Vraj sme ich s kamarátmi zachránili, a krčma je o trochu plnšia.
Pri stole sedí aj ďalší pán. Hovorí, že už 40 rokov nevidí na jedno oko. „Vypichol mi ho drôtom kamarát“. O pár stoličiek ďalej sedí elegantný pán v klobúku. Nápadne sa naňho podobajú dvaja mladší muži. Sú to jeho synovia. Odzrkadľujú realitu malej rusínskej dediny. Syn Ľubo žije a podniká v Anglicku a druhý žije v USA v New Jersey. Dcéru má tiež v zahraničí. Hoci si zachováva mierne kamennú tvár, srší vtipom. Srandu si robí najmä z okolitých dedín. Jeho syn z New Jersey v žiarivej košeli opisuje, že vôbec nebolo jednoduché dostať sa cez pandémiu domov. Druhý zas hovorí, že by sa rád vrátil do rodnej hrude. Keď sú takto po kope, je to výnimočná chvíľa.
S ich otcom horlivo diskutujeme, odkiaľ to vlastne prišli Rusíni. Nie je na to jednotná odpoveď ani medzi historikmi, na veľa neprichádzame. „Rusín sa však dohovorí s každým,“ hovorí. Jedno je však isté, sú rozpŕchnutí po svete, tak ako jeho deti. Po čase sa potmehúdsky usmeje a hovorí: „V živote je dôležité Jisty, piti i se ljubiti". Nedá sa s ním nesúhlasiť!