Katka už v prvom ročníku na vysokej zistila, že nechce pokračovať v štúdiu, ktoré jej vybrala mama. Nestretla sa však u nej s pochopením. „Veď ako by to vyzeralo?“ Pýtala sa jej mama a zdôrazňovala, že školu dokončí so slovami, že „už väčší blbci si spravili tituly.“
Takto sa to ťahalo niekoľko rokov. Keď Katka povedala konečné NIE, z úst matky si vypočula, že je neschopná, zlyhala a že je „niktoška“. S plačom svojej dcére povedala, že je na úrovni suseda alkoholika, a to aj napriek tomu, že Katka v obore, ktorý si neskôr sama vybrala, žne úspech za úspechom.
Titulománia a dieťa ako trofej
Titulománia patrí k Slovensku ako vítanie hostí chlebom so soľou. Za jeden z top životných úspechov sa mnohými ľuďmi považuje titul pred menom na zvončeku pri dverách. Katkiných rodičov by taký po príchode na návštevu pohľad určite veľmi potešil. Obaja totiž nemajú vysokú školu. „Neboli na vysokej a nevedia, že mať titul ešte nemusí o človeku veľa vypovedať. Poznám veľa ľudí zo svojej starej školy, ktorí celé štúdium podvádzali a diplomovky si len okopírovali,“ hovorí Katka a dodáva, že jej rodičia si zrejme myslia, že absencia titulu, je príčinou toho, že nemajú lukratívnu prácu.
„Sortírujú ľudí na základe titulu, ak ho niekto má, je automaticky lepší. Otec mi hovoril, že musím byť doktorka, a aj keby ma to nebavilo, už budem niečo znamenať. Sme z malej dediny, kde sa všetci porovnávajú a deti sú vnímané ako trofeje,“ opisuje.
Detstvo nabité krúžkami, porovnávaním a vyhrážkami
Katkina mama si zaumienila, že z jej dcéry niečo vyrastie. V škôlke ju prihlásila na všetky recitačné súťaže aj v cudzom jazyku a drilovala sa s ňou. Na základnej škole bola zapísaná na všetky možné krúžky. Zlom nastal, keď mala Katka okolo 10 rokov.
Psychologička: Nadmerný dôraz na výkon dieťaťa je príčinou perfekcionizmu či nízkeho sebavedomia
Negatívny vplyv rodičovského prístupu, ktorý sa vyznačuje nadmerným dôrazom na výkon dieťaťa (či už akademický alebo trebárs športový) sa hromadí niekoľko rokov a v mnohých prípadoch sa podľa klinickej psychologičky Veroniky Svobodovej v mladej dospelosti stáva príčinou javov ako je perfekcionizmus, sebapochybovanie, nízke sebavedomie, narušený vývoj identity, poruchy príjmu potravy, vnútorný hnev a pocity viny, častý strach zo zlyhania, rôzne typy úzkosti a rozporuplný vzťah s rodičmi.
Typ symptómov sa väčšinou prejaví v závislosti od veku dieťaťa. „Školáci často trpia psychosomatickými prejavmi (bolesti brucha, hlavy atď.). Počas puberty to môžu byť poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie, depresívne symptómy či naopak výrazné (niekedy i sebaohrozujúce) rebélie voči rodičom,“ vysvetľuje Svoboda.
V dospelosti sa potom podľa jej slov otvára široká, vyššie uvedená, škála prejavov, ktoré sa špecifikujú hlavne v kombinácii s vrodeným temperamentom dieťaťa.
„Keď do prostredia ambicióznych rodičov a detí ešte vstúpi ďalší faktor nevhodného rodičovského správania k deťom v podobe častých výčitiek, emočného vydierania a odopieranie lásky (ako trest), závažnosť problémov sa u dieťaťa prehlbuje,“ dodáva.
Nestíhala všetky aktivity naplánované mamou. Tá sa rozhodla, že dcére zruší výtvarnú, tú však Katka zbožňovala.
Povedala jej, že tam nebude chodiť, lebo nebude stíhať klavír. Lenže Katka chcela radšej chodiť na výtvarnú.
Plakala, no na mamu to nezabralo. Ako to dopadlo? Chodila 12 rokov na klavír, no grafický a mediálny dizajn je jedna z jej zárobkových činností. „Hovorila podobné veci ako teraz. Trvala na tom, že to budem robiť a nepočúvala, čo hovorím.“
Mama jej vždy všetko prikazovala. „Nebolo to o tom, že by mi to vysvetlila, alebo že by sme sa dohodli. Hrozne ma porovnávala, moralizovala. Mala som to na stole každý deň. Robí to dodnes.“
Už v čase, keď Katka nastúpila na vysokú školu, rozhovory s rodinou sa zmenili len na tému „škola“. „Bol to len krik, že to budem robiť, že aj keď to nie je ľahké, dokončím to. Z niečoho iného som mohla už mať aj doktorát, ale ona ma v tom držala a tlačila ma. Nič so mnou neriešila, len ako je na tom škola. Nevedela prísť na meno nie len mojim kamarátom, ale ani mimoškolským projektom, s ktorými som vyhrávala súťaže,“ hovorí a dodáva, že podporu u rodičov nenašla ani keď išla na zahraničné stáže, alebo študijné pobyty. „Základ bol pre nich len to, nech mám čím skôr titul. Plus otec sa mi vyhrážal, že sa so mnou prestane baviť a mám zabudnúť jeho meno, keď titul nebudem mať čím skôr.“
Asi týždeň pred tým, ako sa Katka rozhodla, že školu nedokončí, jej zavolala mama, aby jej povedala, že stretla jej bývalú riaditeľku školy, ktorá sa na ňu pýtala. „Nevedela jej povedať, čo robím. Tak jej len povedala, kde bývam a dodala, že ďalšej učiteľky dcéra má už školu, ktorú som študovala ja, dokončenú,“ hovorí smutne mladá žena, ktorá rozhodne nenudí.
Rozhodnutie robiť to, čo chce sama, sa v nej rodilo dlho
Katka tvrdí, že jej mama jednoducho ustanovila, čo bude robiť a myslí si o nej, že je zmätená. „Vyžaduje mať odo mňa výsledok, ktorý si ona zaumienila. Myslí si, že ešte neviem, čo by som chcela, že to zistím po titule,“ hovorí Katka.
Momentálne pracuje na viacerých miestach v kreatívnej sfére a začala študovať v oblasti, v ktorej má prax. Keď mame do telefónu povedala, že nedokončí perspektívnu školu, ktorú jej vybrala, nechcela ani počuť, že študuje inú školu, ktorá ju veľmi baví. „Vraj sú to len obyčajné výhovorky, ktoré jej nemám hovoriť."
Rozhodnutie robiť to, čo chce sama, sa v nej rodilo dlho. Na vysokej škole rýchlo pochopila, že to nie je to pravé orechové. Zapájala sa preto do mimoškolských aktivít, ktoré sa približovali aspoň trochu tomu, čo chce robiť. Keď s jedným z projektov získali so spolužiakmi ocenenie aj od prezidenta, jej mamu to nezaujímalo, bralo to jej dcére čas na podstatnejšie štúdium. „Nerozumie, že zmyslom vzdelávania nie je naplniť si myseľ starožitným nábytkom, ale rozvíjanie duševných schopností a otváranie intelektuálnych ciest, ktoré sú potrebné k tomu, aby sa človek naučil premýšľať sám za seba a mohol si zostaviť svoju vlastnú praktickú súpravu nábytku,“ prirovnáva mladá žena.
Katka hľadala cesty, ako ďalej, aby na škole vydržala. Na škole, na ktorej nemala absolútne chuť ďalej pokračovať.
Našla si tri brigády a viac času venovala práci. „Bolo to aj trochu z trucu,“ priznáva. Neskôr šla na Erazmus. Z iného prístupu k štúdiu a zahraničného systému výučby bola nadšená. O to tvrdší bol návrat na Slovensko. Prišlo ďalšie presviedčanie. Katka sa podvolila, jej nasledujúcim krokom bolo štúdium v zahraničí úplne od znova.
Povedala si, že sa naozaj bude venovať učeniu. V zahraničí však po krátkej chvíli začala podnikať. Aj to sa jej mame samozrejme nepáčilo. Po čase si dala Katka odklad štúdia, ktoré nad ňou stále viselo ako temný mrak.
Psychologická pomoc
Nebola vo svojej koži. Bola úzkostná a neasertívna. Cez pandémiu sa rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc.
„Išla som k psychologičke, lebo ma v rodine nikto nerešpektoval aj napriek tomu, že sa mi dosť darilo. To spôsobovalo, že som nerešpektovala ani ja samu seba, bola som sebadeštruktívna a nevedela som sa tešiť z vlastných úspechov,“ opisuje svoje pocity.
Tesne pred zápisom na ďalšiu školu vybratú mamou bola na sedení u psychologičky. Keď jej povedala, že sa chystá na zápis, psychologička bola v šoku. Opýtala sa jej, či to robí z vlastnej iniciatívy a pre seba. „Ja som jej dala automatickú odpoveď, že je to pre mňa,“ hovorí a dodáva, že s odstupom času si uvedomila, že to boli vlastne len očakávanie jej rodiny, ktoré jej boli „vmasírované“ tak hlboko, že si myslela, že sú jej.
Počas roka si uvedomila, že nechce byť nejakou autoritou v oblasti, ktorú si vysnívala jej rodina. Byť stále v knihách, aby bola na tepne nových vedeckých poznatkov. „Zaujímajú ma digitálne inovácie v oblasti vzdelávania, ktoré prepájajú kreativitu s novými médiami. Som obklopená ľuďmi, s ktorými to môžem už teraz robiť, ale takto by to bolo o pár rokov. Jeden kamoš sa ma opýtal, kebyže mám dneska alebo zajtra titul, čo by som robila? No to, čo robím teraz bez neho,“ priznáva.
Aj napriek tomu všetkému nasadla na vlak a išla do školy, či by sa to nedalo predsa len skĺbiť s je terajšou školou a prácou, aby jej rodina bola spokojná. Dospela k záveru, že nie. Povedala to mame a konečne ju zalial pocit stability a spokojnosti.
Konečné nie
„Dlho som to zatĺkla, ale keď som si to úprimne priznala, tak tá odpoveď je jasná. Je ľahké klamať samu seba. Je to ako keď máš na nič frajera, ale si doňho zaľúbená. Vo vzťahu trpíš, a aj tak si hovoríš, stojí mi to zato. Až prídeš do bodu, že si uvedomíš, že je to fakt zlé. Je ti smutno, ale vieš, že pre tvoju budúcnosť to je lepšie,“ opisuje svoje pocity.
„Je super vedieť si povedať, nerobím to pre ego. To ego môže znamenať, nie len tvojej ego, ale aj ego tvojej mamy."
Katka priznáva, že rovnako ako jej mama aj ona si všetko podmieňuje nejaký ideálom. „Keďže nespĺňa môj ideál ani ja som k nej nebola najpriateľskejšia. Musela som sa s tým zmieriť, že nebudeme kamošky, a že ten vzťah bude limitovaný, musela som ju začať vnímať realisticky aj s jej chybami a prijať to,“ hovorí Katka, ktorá si však svoju mamu váži a snaží sa zamerať na to dobré. „Keď som rozpustila existenciu môjho ega, ktoré ona vytvorila a neustále ho živila a zraňovala, stratila nadomnou moc a konečne voči nej necítim hnev. Skôr pochopenie, že za to nemôže, že ten svet vidí tak, ako ho vidí. A mne neostáva nič iné, ako ju rešpektovať a dávať si dobrý pozor na to, aby aj ona rešpektovala a neprekračovala moje hranice. Následne snáď nastane mier. Veď materská láska je vraj nepodmienečná“.