Lucie Chromá je spolu so svojím partnerom v nemonogamnom vzťahu, kde je dovolené intímne sa stretávať s ľuďmi mimo neho. Mnohí to vnímajú ako neveru, ona si však myslí, že je to len nedostatočnou edukáciou. Mladá Češka má aj parafíliu, kvôli ktorej ju uspokojí len bolesť.
V našom rozhovore sa dozvieš, aké pravidlá platia v Luciinom nemonogamnom vzťahu, prečo oddeľuje lásku od sexu, kedy si uvedomila, že je sadomasochistka a ako na to reagujú jej milenci.
So svojím partnerom si v nemonogamnom vzťahu. Ako by si opísala jeho princíp ľuďom, ktorí nevedia, o čo ide?
Nemonogamia pokrýva všetky vzťahy, ktoré nie sú striktne medzi dvoma partnermi – či už ide o polygýniu, polyamoriu, polygamiu, swinging alebo akýkoľvek iný model vzťahu. Ja sama nie som ani polyamorná, ani polygamná – tieto pojmy označujú vzťahy, v ktorých existuje citové puto k viacerým ľuďom, napríklad v trojici. To nie je môj prípad.
Mám jedného partnera, milujem iba jeho a náš vzťah je založený na dvoch osobách. Avšak, ak by mi môj partner povedal, že sa mu páči Katka z Tinderu a chcel by si s ňou užiť čisto fyzicky, bolo by to pre mňa v poriadku – rovnako ako opačne. Nejde o city, ale o telesnú stránku. Máme však jasne nastavené hranice, vďaka ktorým náš vzťah funguje tak, ako má.
Aké sú teda tie vaše osobné hranice a pravidlá v nemonogamii?
Každý z nás má vždy povolených päť sexuálnych stretnutí s jedným človekom. Väčšinou sa zoznamujeme online – ak sa nám niekto páči na Tinderi, dáme si s ním kávu a potom zhodnotíme, či má zmysel pokračovať. Ak áno, ďalšie stretnutia už čerpáme z prideleného „kreditu“ piatich možností.
Toto je naše hlavné pravidlo. Samozrejmosťou je ochrana – či už v podobe prezervatívu, alebo testov. Ďalej, ak by sa mi napríklad nepáčilo správanie partnerovej Katky z Tinderu, poviem mu to a on sa s ňou prestane stýkať. Rovnako platí, že ak by som mala dohodnuté rande s niekým iným na sobotu, ale môj partner by prišiel s tým, že nám vtedy kúpil lístky do kina, milenca jednoducho zruším – môj partner je moja priorita a ja som jeho.
Existuje v takomto vzťahu aj nevera?
Áno, samozrejme. Ja aj môj partner musíme o všetkom vedieť – ak by sa niečo dialo za chrbtom toho druhého, považovali by sme to za podvádzanie. Kľúčový je vzájomný súhlas.
Napríklad, ak by si môj partner dohodol šiestu schôdzku s inou ženou bez toho, aby mi o tom povedal, bol by to pre mňa podvod. Jednoducho každé prekročenie našich pravidiel je porušením dôvery a vnímame ho ako neveru.
Podľa tvojich slov sa s partnerom často rozprávate o detailoch týkajúcich sa skúseností s inými ľuďmi, ktoré počas vzťahu zažívate. Nežiarliš občas?
Myslím si, že žiarlivosť je úplne bežná emócia v akomkoľvek vzťahu. Ja ju však vnímam trochu inak – beriem ju ako svoj vlastný problém, nie ako problém môjho partnera. Navyše už len z princípu, asi žiarlim menej ako väčšina ľudí (smiech).
Žiarlivosť cítim napríklad vtedy, keď sa cítim ohrozená alebo keď máme málo času pre seba a on ide na rande s niekým iným. V takých momentoch za ním prídem, poviem mu, čo ma trápi a on sa ma opýta, čo môže urobiť, aby som sa cítila lepšie. Spoločne hľadáme riešenie, aby táto emócia nemala priestor rásť. Jeho reakcia nie je žiadne argumentovanie typu "nemáš dôvod žiarliť", pretože také obhajovanie nič nevyrieši. Pre nás je dôležité, aby ten druhý aktívne prišiel s riešením a ukázal, že mu na tom záleží.
Tvrdíš, že sex a láska sú pre teba dve úplne odlišné veci, ktoré nespájaš. Ako sa to dá, keď intímne chvíle môžu byť často spojené s emóciami?
Samozrejme, ku svojim milencom nejaké emócie mám, ale nie je to láska ani hlboké citové zaľúbenie. Jednoducho ma títo ľudia určitým spôsobom priťahujú, no to neznamená, že sú láskou môjho života alebo že ich musím milovať.
Nepotrebujem emocionálne spojenie na to, aby medzi nami mohla fungovať sexualita – a vlastne tak to má väčšina ľudí. Keď nás niekto priťahuje, to fyzické spojenie tam prirodzene už existuje. Pre mňa je to čisto o fyzične, pretože emócií mám vo vzťahu s mojím partnerom viac než dosť.
Čo by podľa teba ľudia mali vedieť o nemonogamných vzťahoch, aby sa vyhli predsudkom? Veľa z nich si ich zamieňa s neverou…
Myslím si, že ľudia si tieto vzťahy zamieňajú s neverou len preto, že im chýba edukácia. Keď im to však niekto dôkladne vysvetlí, často si uvedomia, že to s neverou nemá nič spoločné.
Nevera je o zradení partnera, o niečom, čo sa deje za jeho chrbtom. To, čo máme my, funguje na základe vzájomného súhlasu všetkých zúčastnených – vrátane mojich milencov, ktorí vedia, že mám partnera. Nikto nie je klamaný, všetci presne vedia, na čom sú. Pri nevere je však vždy minimálne jedna strana, ktorá o pravde netuší.
Paradoxne, nevera je oveľa jednoduchšia ako nemonogamný vzťah, preto sa do nej mnohí uchyľujú. Udržiavať vzťah, v ktorom panuje úprimnosť, dohoda a rešpekt, totiž vyžaduje omnoho viac zrelosti a komunikácie.
Ako často chodíš na randíčka alebo sa intímne stretávaš s inými ľuďmi?
Veľmi často nie. Môj partner má viac rande ako ja – zatiaľ čo on stretne niekoho približne raz za dva mesiace, ja mám milenca skôr raz za štvrť až pol roka. Častejšie mám skúsenosti so ženami, ale nie je to tak, že by som každý mesiac stretávala niekoho nového a bola v tom extrémne aktívna. Jednoducho tu nie je veľa ľudí, ktorí by ma naozaj priťahovali – inak by som možno randila viac. Skôr to funguje tak, že tú možnosť máme, nie je to zakázané ovocie, ale je len na nás, ako ju využijeme.
Môj partner randí viac a máme aj veľa trojok, sme sexuálne otvorení – ale všetko závisí od chuti a situácie. A tá chuť na nové zážitky naozaj neprichádza každý týždeň. Mám pocit, že ľudia si často myslia, že nerobíme nič iné, ale v skutočnosti je to len otvorená možnosť, nie každodenná realita.
Kedy si si uvedomila, že máš parafíliu, teda neobvyklé sexuálne preferencie, ktoré sa odlišujú od tradičných sexuálnych praktík a predstáv?
Keď som začala sexuálne vnímať, čo je asi okolo 11. až 13. roku u bežného človeka, predstavovala som si, že som na gilotíne, myslela som si však, že je to úplne normálne a každý má podobné predstavy. Keď som však mala v pätnástich prvý vzťah s partnerom a sex, hovoril mi, že som divná a veci, ktoré chcem ja bežne dievčatá nechcú.
Neskôr som si našla partnera, s ktorým som bola v úplne klasickom vzťahu, kde žiadna parafília nebola a tým pádom, ani to, čo ja potrebujem. Uvedomovala som si, že to nie je fáza, ktorá len tak prejde, skôr niečo, čoho sa ľahko nezbavím. Odvtedy hľadám len vzťahy orientované týmto smerom. To, že ide o parafíliu som zistila až googlením a návštevou špeciálnej terapeutky.
Parafílie môžu byť rôzne, tou tvojou je sadomasochizmus. Ako vnímaš hranicu medzi bolesťou a potešením?
Ja mám len to potešenie, jeho hranica s bolesťou sa spája. Som uspokojená len keď niekomu bolesť odovzdávam alebo ju dostávam a ak tomu tak nie je, tak pre mňa ten sex akoby neexistoval.
Dá sa parafília nejako riešiť či zbaviť sa jej?
Vyliečiť sa určite nedá, ja ju vyložene cítim ako orientáciu na bolesť. Dá sa ju potlačiť terapiou a závažnejšie formy parafílie je možné vyriešiť dobrovoľnou kastráciou. Terapeuticky som svoju parafíliu riešila tak, že som si natoľko vyplnila čas prácou, aktivitami či cvičením, že som na konci dňa žiadnu sexuálnu chuť necítila.
Keď na rande niekomu povieš o svojich chúťkach v spálni, ako zvyčajne reaguje?
Mala som pár stretnutí, ktoré nedopadli úplne dobre, pretože keď ľudia zistili, že mám takéto preferencie, automaticky predpokladali, že nemám žiadne hranice a nechám si čokoľvek. To však nie je pravda a dávam si veľký pozor na to, aby mi niekto neublížil.
Vieš si predstaviť byť i v čisto monogamnom vzťahu alebo je to pre teba no go?
Monogamný vzťah s mojím partnerom si predstaviť viem, nevidím v tom však dôvod, pretože nám to funguje aj takto. Bola by to podľa mňa škoda, pretože keď pár zvládne komunikáciu v nemonogamii, návrat do klasického uzavretého vzťahu by bol downgrade. Monogamia je totiž oveľa jednoduchšia.
Mnohí často tvrdia, že nemonogamný vzťah je chvíľková záležitosť, ktorá nemá budúcnosť. Čo je podľa teba kľúčom k tomu, aby takýto vzťah naozaj vydržal?
Myslím si, že mnohí, ktorí tvrdia, že nemonogamné vzťahy sú len dočasné, majú v niektorých prípadoch pravdu – najmä preto, že veľa vzťahov, monogamných aj nemonogamných, končí kvôli nedostatku komunikácie. Mnoho ľudí nevie hovoriť o svojich emóciách bez toho, aby to nevyznelo ako útok na partnera. Navyše, pre veľa párov je úplne nepredstaviteľné ísť na terapiu a aktívne riešiť problémy. Ak je nemonogamný vzťah založený na tom, že „každý si robí, čo chce“ bez skutočnej komunikácie, rešpektu a vzájomného porozumenia, tak skutočne nemá veľkú budúcnosť.
Na druhej strane, ak v ňom existuje otvorená komunikácia, rešpekt a chuť budovať a posúvať vzťah, je rovnako stabilný a validný ako monogamný vzťah. Nemonogamný vzťah určite nemusí byť len chvíľková záležitosť – vyžaduje však emocionálnu inteligenciu. Poznám nemonogamné páry, ktoré majú dom, deti, psa a fungujú takto dlhé roky, takže rozhodne nejde len o krátkodobý experiment.