Vo svojich 15 rokoch sa presťahovala s rodinou do Ameriky. Začiatky poznačil kultúrny šok a jazyková bariéra. Zároveň aj zistenie, aké veľké rozdiely sú medzi Slovákmi a Američanmi. „Keď som sem prišla, pripadala som si ako úplný magor,“ začína svoje rozprávanie. Takmer ničomu nerozumela a všetko bola pre ňu španielska dedina. Vysvetlila, že počas prvého roku po príchode bola väčšinou doma. „Tie začiatky boli ťažké. Doslova kultúrny šok. Mentalita ľudí je úplne iná než u nás,“ pokračuje.
Pre Simonu je však takzvaná predstava o „americkom sne“ trošku iná. Viac realistickejšia. Videla pravú tvár Ameriky a na vlastnej koži, ako policajtka zažila jej temné stránky. Jej sused napríklad nenávidí toto povolanie. „Povedal nám, že nás vidí zo svojho spálňového okna a má doma zbrane. Zakaždým, keď sme šli z práce alebo do práce, mal na nás veľmi dobrú mušku,“ opísala mrazivú skúsenosť.
Ako si sa dostala do Ameriky?
Prišla som do Ameriky s rodičmi, keď som mala 15 rokov. V tom veku som samozrejme nemala veľmi na výber. Nebolo to moje rozhodnutie. Rodičia vyhrali zelenú kartu. Mali sme nejako asi rok na rozhodnutie. Naši si povedali, že prečo nie. Brali to tak, že to môže byť začiatok nového príbehu. Ak nič z toho, vrátime sa akoby z výletu. Už som tu 19 rokov.
Bol to pre teba kultúrny šok?
Bol to veľmi veľký kultúrny šok. Z viacerých pohľadov. Po prvé, angličtina zo základnej školy na Slovensku mi vôbec nepomohla. Po druhé, bola to britská angličtina, takže to tiež urobilo svoje rozdiely. Jazyk bol problém. To bol určite veľký šok. Na Slovensku som mala z angličtiny jednotky a podľa učiteľov mi to vraj celkom išlo. Keď som sem prišla, tak som si pripadala ako úplný magor. Rozumela som minimum. Ako sa máš? Ako sa voláš? Proste úplne základné veci. Všetko ostatné bola španielska dedina.
A kultúrne?
Kultúrne to bolo ešte ťažšie. Je to úplne iný svet. Vyrastala som na Slovensku do tých 15-tich, takže som si samozrejme užila aj ten tínedžerský život. U nás, na Slovensku, majú mladí väčšiu voľnosť. Decká sú tam také samostatnejšie. Nie sú až takí závislí od rodičov, alebo od niekoho. Po príchode do Ameriky som bola vkuse závislá na rodičoch. Či to už bolo odviesť ma do školy, priviesť ma z nej, alebo som proste chcela vidieť nejakú kamošku, či ísť do nejakého obchodu. Vždy som musela: Mamí alebo ocí, odvezieš ma tam? Mladí v Amerike vôbec nemajú také možnosti ako u nás. Prvý rok bol veľmi ťažký. Väčšinu svojho času som strávila v škole a po škole doma. Hlavne som sa učila.
V čom si vnímala rozdiely medzi slovenským školstvom a tým americkým?
V školstve sú tu naozaj veľmi pozadu. Väčšinu vecí, čo sme mali na strednej som sa učila na základnej škole, len v slovenčine. Ale je tu lepšie vybavenie na školách. Dieťa v každom ročníku dostane napríklad k dispozícii laptop.
Ako ťa prijali medzi seba študenti? Zažila si nejaké šikanovanie?
Šikanu nie, aspoň v takom tom pravom zmysle slova. Chodila som na dve rôzne stredné školy. Keď sme sem prišli, tak stredná, ktorú som navštevovala, bola úplne úžasná. Asi 50 percent bolo medzinárodných študentov. To bolo super. Tí ľudia boli presne tam, kde som bola ja. Vytvorili sme jednu veľké partiu. Boli tam Rusi, Japonci, Nemci, Brazílčania, Španieli, Mexičania. Veľmi pomohli mne aj bratovi sa začleniť do kolektívu. Problém však bolo začleniť sa medzi Američanov. Oni si mysleli, že sú niečo viac. Tým, že moja angličtina nebola perfektná, mala som prízvuk, tak si mysleli, že som bola hlúpa. Ale ja som si z toho nič nerobila. Boli to ľudia, ktorí ledva prešli školou. Nevedeli rozprávať nejakým iným jazykom, len tou svojou angličtinou. Aj to nespisovne. Na prvej škole som to odsudzovanie až tak nevnímala. Potom sme sa presťahovali a ja som bola v škole s Američanmi z takých vyšších vrstiev. Tú školu som nenávidela. Bolo pre mňa veľmi ťažké tam zapadnúť. Dali človeku pocítiť, že tam nepatrí a nechcú s ním nič mať.
Akí sú teda Američania?
Som v dolnej časti Ameriky. Ale hore v New Yorku a v štátoch viac na severe sú úplne iní Američania ako napríklad tu v Georgii a na Floride. Napríklad v New Yorku alebo New Jersey si myslia, že sú najlepší, najmúdrejší a smejú sa z tých ľudí, čo sú dole na juhu. Proste sú takí odmeranejší. Naopak tu kde som ja, Georgia a Florida, sú veľmi milí ľudia. Veľmi ochotní, dávajú komplimenty, len tak na ulici. Pochvália ti kabelku alebo šaty.
Ty si pracovala ako policajtka. Ako si sa k tejto práci dostala?
Od malička som vyhľadávala extrém a zážitky. Nevidela som sa ako človek, ktorý by dokázal sedieť deväť hodín denne v kancelárii denne. Mala som aj veľa známych, ktorí sa pohybovali v kruhu policajtov a detektívov. Zaujímalo ma to, ale nemyslela som si, že to budem niekedy robiť.
V prvom ročníku na vysokej škole je priestor na to, aby sa človek rozhodol, akým smerom sa chce vydať. Ja som si najprv vybrala jazyky. Študovala som ruštinu a španielčinu. Ale uvažovala som, že čo by som s tým vlastne robila. Keďže prekladateľku som robiť nechcela. Tak si v druhom ročníku pridala kriminalistiku.
Aké bolo štúdium kriminalistiky?
Veľa psychológie. Na jednom predmete som mala veľmi super učiteľa, ktorý bol šéfom policajného zboru neďaleko od miesta, kde som bývala. Veľa som sa sním rozprávala ohľadom práce policajta. Potom mi ponúkol stáž. Mali takú jednotku, v ktorej si mohla byť normálne ako civilný občan. Pomáhali sme pri rôznych podujatiach. Napríklad sme zatvárali niektoré ulice, alebo sme pomáhali riadiť premávku. Tu je však 95 percent policajtov iba v autách. Nerobia pochôdzky ako u nás. Takže je tu možnosť, že ak si dáš žiadosť, môžeš ísť do služby s policajtom. Ja som bola takto osem hodín na jednej službe. Úplne som sa do toho zamilovala. Bolo to pre mňa také wow. Až vtedy človek vidí, že čo všetko tí policajti robia. Bola to jedna akcia za druhou. Nikdy som nevedela, že čo príde. Potom som si urobila ešte stáž u šerifa. Tam som zažila úplne všetko. Bola som napríklad aj pri policajných psoch. A záverečnú stáž som mala pri US Marchalls.
Koľko rokov si pracovala ako policajtka?
Šesť. Bola som akoby mestská policajtka v meste Roswell. Viem, že na Slovensku to je trošku iné, ale tu mestskí policajti robia všetko. Autonehody, zastavovanie áut, vyšetrovanie vrážd, znásilnenia. Policajti sú vždy prví na mieste. Museli sme byť takí všestranní vo všetkom. Takže ja som počas tých šiestich rokov zažila všetko.
Máš pocit, že Amerika je bezpečná krajina?
Je maximálne nebezpečná. Je to samozrejme vec názoru, pretože každý človek berie nebezpečenstvo inak. Amerika je nebezpečnejšia než Slovensko. Určite je to aj kvôli tomu, že je tu viac ľudí. Veľký mix ľudí aj napríklad rasovo. Oveľa ľahšie sa človek dostane k zbraniam, či už legálne alebo nelegálne. Proste to tak je. Ľudia sú tu aj viac agresívnejší, takí egoisti a oveľa viac výbušní.
Cítila si sa ohrozená aj v súkromnom živote?
Určite boli nejaké situácie. Ale ja som ten typ človeka, ktorý nemá problém sa ozvať, keď mu niekto robí zle. Napríklad keď som bola niekde s kamarátkami a mal niekto blbé reči, tak som sa jednoducho postavila a povedala, aby nás nechali na pokoji. Kamaráti sa ma potom pýtali, že či som sa nebála. Ale ja som nebezpečenstvo vždy brala trochu inak. No napríklad v Atlante v Georgii, kde máme dom, býva jeden muž hneď vedľa nás, ktorý nenávidí policajtov. To už bolo jedno, že či som bola v uniforme alebo nebola. On vedel, že ja som bola policajtka, môj manžel bol v tom čase detektív. Často nám hovoril: Ale viete, že ja vás vidím z môjho spálňového okna a mám doma zbraň. Zakaždým, keď prídete z práce, alebo idete do práca, mám na vás veľmi dobrú mušku. Úplne mimo človek. Ale neriešili sme to a nechali to tak.
A aký máš názor na filmy a seriály o policajtoch? Je na tom niečo pravdy?
Tie filmy sú naozaj trošku extra. Jediný policajný seriál, ktorý je založený z 98 percent na realite, sa volá Blue Blood (pozn. red. Spravodlivosť v krvi). Myslím, že dokonca išiel aj na Slovensku. Inak všetky tie ostatné veci, napríklad špeciálne efekty, sú prehnané. Keď s manželom pozeráme nejaké tie policajné akcie, tak sa smejeme. Jasné, za päť minút vyriešil nejakú vraždu z nejakého otlačku prsta. Ešteže vedia ako urobiť otlačok prsta. V skutočnosti je to oveľa, oveľa, oveľa ťažšie. Takých 7 z 10 otlačkov prstov sa nedajú ani odobrať. Čiže niektoré tie veci sú pre nás naozaj vtipné, pretože my vieme aká je realita.
A jedia policajti toľko donutov?
Za celú svoju šesťročnú kariéru pri policajtoch som mala donut možno raz. A to len kvôli tomu, že na nič iné nebol čas. Je to sranda, že hovoria policajti a donuty, ale ja by som skôr povedala, že Američania a donuty. Oni ich jedia na kvantá.