Z kuchyne do lesa. Jozef Hoľpit si zvolil kariéru úplne mimo toho, čo vyštudoval. Vyučený kuchár zakotvil pri ťažbe dreva v lese. Má to v krvi a o svojich zážitkoch a začiatkoch porozprával pre Brainee.
Les poznával už odmala. Jeho otec pracoval 17 rokov v lesoch a Jožka brával často so sebou. Pokiaľ jeho rovesníci chodili cez prázdniny na dovolenky, tak on trávil letá v strojoch. „Začínal som ako trinásťročný na mašinách. Bolo to v sklade na drevo, oco ma dal do stroja s tým, že oni idú s chlapmi na obed a ja sa mám hrať,“ začal Jozef.
Detská hra sa však neskôr zmenila na prácu. Jozef odišiel len pár týždňov po maturite do Francúzska. Z vyučeného kuchára sa stal „lesák“. Začínal na píle, no učarovali mu viac stroje. „Začal som robiť s pílou spiľovanie dreva a orezávanie stromov. No ja som chcel ísť do stroja,“ vysvetlil. Dostal sa najprv do traktora, s ktorým ťahal drevo. Neskôr po troch mesiacoch prešiel do iného, ktorý už mal mechanickú ruku.
Bolo to pre neho uľahčenie, keďže práca vo francúzskych Alpách predstavovala extrémne podmienky. „Bola to dosť riziková práca. Mali sme zopár úrazov. Jeden bol skoro smrteľný a 20-ročný chalan zostal na vozíku. Trafil ho strom,“ rozrozprával sa Jozef. Úplne bežné pre nich boli porezania pílou, nadtrhnuté šľachy či zlomeniny.
Musíš pohotovo reagovať, ak nie, tak sa zabiješ
Jozefa práca nebavila hneď. „Na začiatku to bolo o mojej vypočítavosti, keďže som vedel, že sa tam dajú zarobiť pekné peniaze, najmä vo Francúzsku.“ Uznal však, že človek sa pri tejto profesii poriadne nadrie. Práca s pílou ho vôbec nebavila, no nemal problém to spraviť. „Mňa začali baviť tie stroje,“ zopakoval. Veľa sa naučil práve od otca. Napríklad, ako ich opravovať, starať sa o nich, ale aj ako sa s nimi pohybovať v extrémnych podmienkach. „Tam je dôležité pohotovo reagovať, pretože ak nie, tak sa za zabiješ,“ vysvetlil.
Práca v stroji podľa neho nie je až tak fyzický náročná. Väčšinou sedíš celý deň v kabíne, ale viac tam pracuje psychika. „Musíš veľmi veľa rozmýšľať. Ako sa dostaneš do parcely, ako narobiť čo najmenšie škody,“ objasňuje. Podľa neho presne o to ide, narobiť čo najmenšie škody.
Choroba musí z lesa von
Počas svojej práce odstraňovali aj stromy napadnuté chorobou. Drevo, ktoré bolo napadnuté kôrovcom muselo ísť z lesa von. Potom sa sadili nové stromčeky a obnovoval sa les. A ako vedel, že ktoré stromy sú choré? „Ten čo s tým pracuje, si to všimne,“ tvrdí. Buď človek dolúpe trošku kôry a vidí, že drevo je hnilé, alebo si to všimne podľa vrcholcov stromov. Jozef, ktorý robil prevažne v ihličnatých lesoch vysvetlil, že keď sú vrchy stromov vyschnuté, tak to znamená, že strom je napadnutý kôrovcom a musí ísť preč. Väčšinou tam však boli ohniská napadnutých stromov.
Vo Francúzsku mali väčšinou parcely súkromníci, ktorí pozerali na finančný zisk. Ako vysvetlil Jozef, tak to väčšinou zdedili po starých alebo prastarých rodičoch. Parcely dali vyrúbať a tým pádom mali z toho peniaze vlastníci, aj firma.
Na Slovensku ideš každý mesiac do nuly
Jozef túto prácu na Slovensku nikdy nerobil, pretože videl, že je to stratové. Jeho otec pracoval 15 rokov na Slovensku, a bol to každý mesiac na nule. „Keď si súkromník so svojím strojom, o ktorý sa staráš, čiže financuješ palivo, súčiastky, opravy, tak je to dosť nákladné,“ vysvetlil. Podľa neho u nás nie sú na to podmienky, aby sa takáto práca oplatila robiť. Nie je to až také výnosné. „Dá sa zarobiť aj u nás, ale musíš nájsť dobrú firmu alebo mať známosti. Nie každý „lesák“ ťa pustí, kam treba,“ dodal.
Navyše sú tu veľké platové rozdiely: „Napríklad keď u nás chlap zarobí 1300 eur, tak vo Francúzsku zarobí možno štyri aj 4,5-tisíc.“ Vysvetlil, že to všetko závisí od šikovnosti, pretože mal kolegov, ktorí zarobili 2,5-tisíc, ale mal aj takých, ktorí zarobili 5,5-tisíc eur. Pravdaže boli silnejšie aj slabšie mesiace.
Avšak na Slovensku sa to podľa neho oplatí iba ľuďom, ktorých tá práca naozaj baví. Takých, čo ňou žijú a nevadí im, že je to na úkor toho, že drú a nič z toho nemajú.
Partia si nemôže podrážať nohy
Deľba práce je dôležitá. Jozefov systém práce fungoval na princípe, že ten, kto mal stroj, bol kvázi vedúcim partie. „Keď bol jeden traktor, tak väčšinou s ním boli dvaja drevorubači,“ vysvetlil. Bolo to podľa neho optimálne, pretože pokiaľ oni narezali, popílili a zmerali si strom, tak on stihol otočiť fúru a ťahať od nich ďalšie drevo. Keďže boli platení úkolovo, tak čím viac kubíkov dreva vyťažili, tým viac mali zarobené.
Práve preto musela byť partia zohratá. Robili jeden na druhého a boli na seba odkázaní. „V lese sa nesmú chlapi hádať, nesmú si robiť napriek, pretože potom sa nezarobí,“ poznamenal Jozef. Ďalej vysvetlil, že si musel medzi chlapmi vybudovať rešpekt. Keďže robil na strojoch už ako 19-ročný, tak mal byť v podstate vedúcim svojej partie. Asi si vieš predstaviť ako rešpektovali približne 40 až 45-ročný chlapi v podstate ešte dieťa. „Prvý mesiac bol extrémne ťažký, nakoľko tam nebol žiaden rešpekt,“ spomínal Jozef.
Jozef mal iný systém práce a práve ním si potom získal rešpekt u mužov. Keď videli, koľko sa dá zarobiť jeho systémom, tak zmenili názor. Z výplaty okolo 2-tisíc eur prišli na 5,5-tisíc. „Keď uvidel, že mu cinklo na účet 5,5-tisíc, tak za mnou dobehol s tromi fľašami francúzskeho vína. Jedna fľaša stála 70 eur,“ spomínal. V tom momente ho začali chlapi počúvať. Šéf bol spokojný a aj oni boli spokojní.
Práca na úkor zdravia
Jozef a jeho kolegovia robili veľakrát v daždi, v blate, čo išlo na úkor zdravia. Svalové horúčky, problémy s chrbticou a kĺbmi boli normálna vec. Ani jeho to neobišlo. „Nakoľko som robil v mašinách, boli tam veľké otrasy,“ začal vysvetľovať Jozef. Tým že si jeho práca už nevyžadovala takú fyzickú silu, tak mal uvoľnené svalstvo a celé telo. Vysvetlil, že 70 až 80 percent mužov, ktorí robia na takýchto strojoch majú problémy s krížami.
Keďže si chcel zarobiť, tak sa dosť naháňal a pracoval 17 až 18 hodín denne. Dostal sa až do takého štádia, že ho seklo. „Šesť stavcov bolo posunutých a tri nervy pricviknuté. Nemohol som sa postaviť zo zeme,“ opísal svoje trápenie. Najprv to chcel riešiť na Slovensku. Jeho kolegovia ho naložili do auta a on sám šoféroval niekoľko tisíc kilometrov. „Na pumpe som tankoval raz, a zo v Poľsku niekde pri Krakove,“ začal a potom pokračoval, „Bol tam zvonček pre vozičkárov, tak som zazvonil. Vysvetlil som, že nie som vozíčkar, ale mám problémy so stavcami a nemôžem chodiť.“ Pracovník pumpy mu však bez problémov pomohol. Jeho cesta na Slovensko však bola zbytočná a rozhodol sa svoj problém riešiť v zahraničí.
„Vo Francúzsku sme poznali jedného chiropraktika. On sa prevažne venoval ťažkým úrazom, športovcom, zameranie kríže chrbtica,“ objasnil. Keďže to bol ich známi, tak povedal, že Jozefa vyšetrí. Už v aj tak dosť kritickom stave sadol Jozef na Slovensku do auta, zobral so sebou svojho 18-ročného brata a vydali sa spolu smer Francúzsko. „Fungoval som v režime káva-cigareta-flektor,“ povedal.
Šoféroval takmer celú cestu a z auta ho museli niesť na rukách. Ako vysvetlil, tak bežné vyšetrenie u tohto chiropraktika trvá približne pol hodiny. On tam bol dve a pol. „Také bolesti som v živote nezažil. Bolo to veľmi zlé, ale ďakujem Bohu, že som sa tam dostal,“ skonštatoval. Povedal, že nevie, či by vôbec teraz chodil, ak by ho ten chiropraktik nedal dokopy. Táto skúsenosť ho donútila trošku poľaviť v pracovnom tempe, ale aj tak robieval okolo 15 hodín denne.
Avšak aj napriek rizikám Jozefa táto práca baví. „Presne ten adrenalín, to nebezpečenstvo, možné problémy, pri ktorých som musel rozmýšľať ako to spraviť, aby som sa nezabil, Presne to ma na tom baví,“ dodáva na záver Jozef.
